Menu
Keď sa dnes hovorí o rómskej identite, kultúre či histórii, jedno meno nemožno obísť. Elena Lacková – žena, ktorá dala hlas generáciám, ktoré dovtedy nikto nepočúval.
Bola spisovateľkou, dramatičkou, aktivistkou, ale predovšetkým človekom, ktorý dokázal premeniť vlastný životný príbeh na svedectvo.
Jej prvé výrazné dielo vzniklo krátko po vojne. V roku 1946 napísala divadelnú hru Horiaci cigánsky tábor, ktorá vychádzala z reálnych udalostí vysťahovania rómskej osady počas vojnového obdobia.
Článok pokračuje pod reklamou
Nielenže ju napísala – ona ju aj uviedla na javisko. V roku 1948 založila prvé rómske divadlo a hra mala premiéru vo Veľkom Šariši. Postupne sa rozšírila po celom Slovensku a hrali ju ochotnícke súbory, ktoré s ňou získavali aj ocenenia.
Tvorba Eleny Lackovej je mimoriadne rozsiahla a žánrovo pestrá. V roku 1946 zaujala divadelnou hrou Horiaci cigánsky tábor, na ktorú nadviazali diela Nový život (1952), Rómske srdce (1955), Veľký primáš Baro (1991), Hrbatý Maren (1999) či Stratení ľudia (2002). Významné miesto má aj jej rozhlasová tvorba, napríklad Žužika (1989), Iskry a popol rómskej lásky (1992), Rómske srdce (1995) a Husle s tromi srdcami (1998).
V próze sa venovala nielen dospelým, ale aj deťom – od vydania Horiaci cigánsky tábor (1956) cez Romane paramisa – Rómske rozprávky (1992), O mule na aven pale – Mŕtvi sa nevracajú (1994) a Parne garuda – Bieli krkavci (1996) až po jej kľúčové autobiografické dielo Narodila som sa pod šťastnou hviezdou (1997). Posmrtne vyšla aj kniha Život vo vetre (2005), ktorá uzatvára jej literárny odkaz.
Lacková sa neskôr stala kultúrnou pracovníčkou, začala sa venovať osvete a postupne sa jej hlas dostával čoraz ďalej – aj mimo rómskych komunít. Dielo Narodila som sa pod šťastnou hviezdou, ktoré vyšlo s pomocou Mileny Hübschmannovej a zachytáva jej životný príbeh, nie je len autobiografia. Je to autentické svedectvo o živote Rómov. „Keď som sa narodila ja, maminka sa zľakla, aká som čierna… zobrala lúh a drhla mi tváričku až do krvi…“ Už tento moment odhaľuje tvrdú realitu, do ktorej sa narodila.
Článok pokračuje pod reklamou
Detstvo v osade bolo o prežívaní. „Chlebík bol väčšia pochúťka ako dnes torta.“ Deti od malička pomáhali rodinám – zbierali huby, ovocie, robili všetko, čo mohli. A predsa si aj v týchto podmienkach ľudia dokázali zachovať hodnoty. „Bieda nás učila k tomu, aby sme si navzájom pomáhali a vážili si jeden druhého.“
Druhá svetová vojna zasiahla jej život aj celú komunitu. „Na známosť sa dáva, Cigáni od teraz nemajú prístup do krčiem… vstup do mesta Prešov je pre cigánov úplne zakázaný…“ Tieto zákazy boli len začiatkom.
„V mene zákona otvorte! … Vošli žandári… hodili im na ruky retiazky… a bez slova vysvetlenia ich vyviedli von.“ Takto opisuje noc, keď odviedli mužov z osady. Aj tieto skúsenosti sa stali základom jej neskoršej tvorby.
Elena Lacková patrila medzi prvé Rómky s vysokoškolským vzdelaním – študovala na Karlovej univerzite v Prahe, kde ukončila štúdium v roku 1970. Popri písaní pracovala ako osvetová pracovníčka, chodila do osád, rozprávala sa s ľuďmi a snažila sa meniť realitu priamo v teréne.
Písala aj knihy pre deti, rozprávky a texty, ktoré uchovávali rómsky jazyk, tradície a hodnoty.
Za svoj život získala viacero ocenení, vrátane Radu Ľudovíta Štúra. No jej skutočný odkaz je inde – v slovách, ktoré prežili.
Prekvapená tým, že mnohé z príbehov, ktoré opisovala, sa neskončili. Že deti stále vyrastajú v chudobe. Že v osadách sa aj dnes odohrávajú tragédie, ktoré by mali patriť minulosti.
Ale možno by videla aj nádej.
V mladých ľuďoch, ktorí hľadajú svoju identitu. V diskusiách o romipen. V tom, že jej hlas stále zaznieva.
Pretože Elena Lacková nepísala len o minulosti. Písala o pravde. A tá je, aj po desaťročiach, stále aktuálna.
Zdroj titulnej foto: Monografia Elena Lacková I. A. Mušinka
NENECHAJTE SI UJSŤ
