Menu
LUČENEC – V Lučenci asi niet športového fanúšika, ktorý by nepoznal Norberta Krištu. Kedysi aktívny futbalista aj basketbalista upísal takmer celý svoj život športu. Keď nemohol hrať, presedlal na trénovanie a keď pre nedostatok času nestíhal ani to, rozhodol sa lučenecký futbal podporovať z pozície funkcionára a sponzora.
Dnes tvrdí, že vďaka futbalu spoznal mnoho ľudí a je pre neho cťou priateliť sa aj s vrcholnými funkcionármi. Tí si na Norberta Krištu spomenuli aj pred pár mesiacmi, keď ho pri príležitosti životného jubilea ocenili zlatým odznakom SFZ.
S ostrieľaným funkcionárom, športovcom a kedysi aj podnikateľom a mestským poslancom sme sa obzreli za jeho športovou kariérou.
Článok pokračuje pod reklamou
Mnohí vás poznajú najmä ako futbalového trénera. Aká však bola vaša hráčska kariéra?
To už bolo dávno. Začínali sme na takzvaných uličných majstrovstvách, čo bola mestská mládežnícka súťaž. Neskôr po vojne som zbieral skúsenosti v B mužstve Lučenca a v A tíme som potom robil brankársku dvojku. Keď Divín postúpil vyššie, tak ma tréner Jožo Kostíni prehovoril, aby som im prišiel pomôcť. V drese Divína som odchytal štyri roky.
Okrem futbalu ste sa venovali aj basketbalu. Behali ste pod košmi už v tých časoch alebo to prišlo neskôr?
Hrával som už vtedy. Odohral som asi deväť sezón po boku ľudí ako Janko Šufliarsky, Viťo Lepáček, Dušan Macko, Jožko Mižúr alebo Ondrej Markotán. Neboli sme profesionálni basketbalisti, no boli sme riadne registrovanými hráčmi. Hrali sme krajské majstrovstvá spolu s Prievidzou, Handlovou, Žilinou či Žiarom.
Zdá sa, že hráčskych povinností bolo veľa, ale dalo sa to stíhať, lebo futbalu patrili teplé mesiace a basketbal sa hral v zime. V niektorých týždňoch sa to však prekrývalo a boli momenty, kedy som hneď z basketbalového zápasu cestoval chytať do Divína. (smiech)
Vládali ste?
Samozrejme, keďže som bol brankár. Po náročnom basketbale som si vedel v bráne oddýchnuť. (smiech)
K čomu ste mali bližšie?
Ťažko povedať. Hoci som bol pre problémy so zrakom priemerným brankárom, futbal som miloval a venoval som sa mu väčšinu svojho života. Milujem však aj basketbal, ktorý som hrával ešte aj ako starý pán s ďalšími rovesníkmi. Do roka sme odohrali štyri turnaje. Bolo to niečo neskutočné.
Kde ste chytali po Divíne?
Nikde. Pre zranenie sa moja hráčska kariéra skončila, keď som mal asi 32 rokov. S futbalom som ale nechcel skončiť, a tak som začal trénovať. Po roku v Divíne som prišiel k B mužstvu Lučenca-Opatovej a po asi troch ďalších rokoch som sa dostal k A tímu, čo bolo pre mňa obrovské prekvapenie. V roku 1976 došlo k zlúčeniu Strojára s Opatovou a v roku 1978 sme ako Spojené závody Lučenec postúpili do 2. Slovenskej národnej futbalovej ligy.
Ako sa vám v lige darilo?
Mne najmä krátko. (smiech) Po jeseni ma vystriedal Miro Šuška a ja som začal trénovať žiakov. Záležalo mi na futbalovej budúcnosti, preto som v meste vytvoril prípravku. Hrávali sme v telocvični dnes už bývalej poľnohospodárskej školy.
Od žiakov som potom prešiel k mužom do Fiľakova, no Lučencu sa v lige nedarilo, tak ma zavolali naspäť s úlohou zachrániť im súťaž. To sa nám napokon podarilo. Pôsobil som aj v Kalinove, Poltári či Buzitke. Hoci sme dokázali postúpiť s Kalinovom, Buzitkou aj Poltárom, vždy som sa vrátil do Lučenca.
Máte aj skúsenosti z najvyššej súťaže. Je tak?
Áno, z čias Rimavskej Soboty. Spomínam si, ako sa ma vtedajší tréner Karol Kisel spýtal, či by som sa neurazil, keby som mu prišiel robiť asistenta. Bola to pre mňa veľká česť. Napokon však Karolove miesto zaujal Stano Jarábek a neskôr prišiel Ďuri Szikora.
V Taurise som pôsobil ako prvý asistent aj tréner brankárov. Pracoval som so skvelými gólmanmi, akými boli dnes už nebohý Julo Nôta alebo Ďuri Kakaš, ktorý bol v roku 1997 ligovým brankárom roka. V Rimavskej Sobote som skončil, keď musel odísť Ďuri Szikora.
Na jeho miesto prišiel Laco Jurkemík, ktorý si priniesol asistenta – skúseného Mira Mentela. Ten bol na post asistenta oveľa kvalifikovanejší. Mňa znovu zavolali do Lučenca a znovu na záchranárske práce. (smiech) Našťastie, opäť sme sa zachránili.
Aký bol váš recept na udržanie sa v súťaži?
Vždy to bolo o vzťahoch. Bolo treba stmeliť tím, dobre nastaviť tréningy a otvorene si sadnúť s funkcionármi.
Dokedy ste trénovali?
Asi do konca 90. rokov. Začal som podnikať a času bolo stále menej. Nestíhal som viesť firmu aj mužstvo. Ani vtedy som ale nechcel od futbalu odísť, tak som si osvojil úlohu funkcionára a sponzora.
Investovali ste do futbalu v Lučenci veľa peňazí?
Samozrejme, ale nebolo to len o peniazoch. Chcelo to veľa času, snaženia a rozhovorov. Napríklad som zabezpečoval chod klubu tým, že som vybavil u kolegov podnikateľov prácu pre futbalistov. Tiež som vybavoval autobusy na vonkajšie zápasy, lopty a všetko, čo bolo treba.
Pracovali ste s mnohými futbalistami. Ktorí vám najviac utkveli v pamäti?
Ťažko povedať, bolo ich veľmi veľa. Pri žiakoch to boli napríklad Ďuso Šimon, nebohý Ľubo Višňa, lekár Marián Mózer či novinár Janko Šnúrik. Spomínam si na brankárov Lučenca Solymosyho, Végha, Laha, Olaha alebo Závrackého, na brankárov Fiľakova Szabóa a Gecsa, ale aj Mela, s ktorým som spolupracoval v Kalinove a Poltári.
Mám pekné spomienky na hráčov Lučenca akými boli Nemček, Blažek, Blahút, Csányi, Béreš, Kalocsai, Zvarík, Drábik, Magera, Varšo, Pisár, Kamendy, Lavrík či Lukács, ktorý bol najkontroverznejší hráč a najlepší strelec. V pamäti mi utkveli aj Tršo a Kovanič, ktorí mi robili asistentov.
Článok pokračuje pod reklamou
Z Fiľakova to boli hráči ako Gecso, Tóth, Zdechovan, Schneider, M. Magera i Líška. V Kalinove Melo, Zavaterník, Pastorek, Koták a Bolha. V Poltári zase Šága, Zavaterník, Kuvik, Zvoda i Marcinek. V Buzitke som spolupracoval s bratmi Gibalovcami, Kalinčiakom, Bástim, Püšpökym a Kehérom.
Zaujímavosťou je, že Milan Zavaterník bol kapitánom mužstva, keď som postupoval s Kalinovom aj Poltárom. Alebo aj to, že som trénoval štyroch súrodencov Magerovcov.
Ktorý futbalový zápas vám najviac utkvel v pamäti?
Bolo ich mnoho, ale rád spomínam na posledný zápas, keď sa postupovalo do 2. Slovenskej národnej futbalovej ligy. V Opatovej vtedy fandilo asi tritisíc ľudí a atmosféra bola neskutočná. Nesmiem zabudnúť ani na stretnutie Trnavy s Rimavskou Sobotou, keď sa Košice stali majstrom.
