No active "ca-sidebar-197687" sidebar

Gabika drží smutný rekord: 2 500 dialýz a každodenný boj so životom

Gabika na dialýzeSú dni, kedy si povieme, že sme vstali ľavou nohou. Zabudnuté kľúče, rozliata káva na stole, nepríjemný telefonát a k tomu, ako naschvál, ešte na vás aj lezie nejaká slabá nádcha či čo. Aaaach nos celý červený od papierových vreckoviek. Z obedu behom naspäť do práce, vybaviť ešte zopár mailov a potom, zrazu, čas sa na chvíľu zastaví. Stretnete sa s človekom, ktorého príbeh vás chytí za srdce. Bude to len krátky rozhovor, no vy po ňom odídete plní myšlienok a otázok. A so sklonenou hlavou, tak trochu zahanbenou, že ste si dnes vôbec trúfli hundrať na "blbý deň".

Vchádzam do rozľahlej miestnosti plnej medicínskych prístrojov, moderných kresiel a usmievavých sestričiek. Vládne tu taká pokojná, príjemná atmosféra. Približne desiatka pacientov sa už "zamestnala". Niektorí čítajú, iní pozerajú telku, odpisujú na sms-ky, surfujú po internete, olovrantujú - jednou rukou; na tej druhej majú plno rôznych hadičiek. Je to však nezávideniahodná siesta. Veď prišli vlastne len kvôli tým prístrojom, umelým obličkám, s ktorými tu takto pravidelne uzatvárajú "pokrvné bratstvo". Na štyri hodiny, minimálne trikrát do týždňa. Bez pardonu. Lebo o tom je dialýza.

Ušla hrobárovi z lopaty

"Tak a toto je naša Gabika," predstavuje mi primár dialyzačného strediska doktor Marian Bystriansky pacientku, ktorá je u nich držiteľkou neslávneho rekordu. Pred pár dňami absolvovala svoju 2 500. dialýzu! 2 500-krát jej prístroj vyčistil krv, lebo jej vlastné obličky to nezvládajú. 2 500-krát jej to pripomenulo ťažkú chorobu, s ktorou žije už roky. 2 500-krát si musela povedať, že vydrží viac.

Gabika na dialýze"Nemám ja bohvieaký život," zhodnotí mladá žena, keď sa začneme zhovárať o jej osude. Nedávno oslávila 35 rokov. "Ale len vďaka pánovi primárovi žijem. On ma zachránil, keď som mala tlak 300 na 170, oživoval ma. Keby jeho nebolo, tak neviem, neviem," dá ma hneď do obrazu. Aby bolo jasné, že už sme sa vôbec nemuseli rozprávať.

Gabika je chorá od detstva, problémy s obličkami zdedila, mali  ich v celej rodine. Veď kvôli nim aj prišla o mamu, otca, o brata. Všetkých stratila do roka, keď mala osemnásť. Sestra síce žije, ale tú vraj akoby tiež nemala, nejaví záujem. Mladá žena si teda musí poradiť sama,v staršom dvojizbovom dome, ktorý jej zostal po rodičoch v Ratkovej. "Najhoršie to je v zime. Sama si musím drevo pripraviť, izby vykúriť. Ani sa vtedy nevyspím," vysvetľuje a rozpráva aj o časoch, kedy mala obrovské problémy s nohami: "Musela som sa plaziť z izby do izby. Odvtedy si každý večer stískam a bozkávam nohy, aby sa mi to už nestalo," spomína si Gabika na obdobie, kedy ju opustil aj priateľ. "S chorým človekom sú stále starosti, viete ako to je. Odišiel odo mňa. Ale ja už ďalšieho frajera nechcem. Mám dosť sama so sebou."

Rozpočet na mesiac? Dvesto eur

Okrem ťažkej diagnózy a samoty Gabika každý deň zvádza aj ďalší boj. O prežitie. Napriek všetkému nemá priznaný plný invalidný dôchodok, vyžiť musí z 218 eur na mesiac. Polovica ide na lieky. "Každý deň beriem 32 liekov, štrnásť len na tlak," vyratúva. Zo zvyšku peňazí, čo jej ostanú, vzniká poriadna nerovnica. Diétne potraviny, vitamíny, oblečenie, hygienické potreby, drevo na zimu. "Mala by som držať diétu, ale tak vám poviem, zjem, čo navarím. Tento stroj je ako vampír, tu človek veľmi vyhladne," zasmeje sa, ale už vážnym hlasom dodáva. "Veľa mi toho neostane, keď vyplatím aj elektriku a vodu. To musím, lebo v špine nechcem byť. Som Rómka, ale vždy som bola naučená žiť v čistom."

Gabika vraj ako malá snívala o tom, že sa raz stane módnou návrhárkou. "Rada si kreslím, aj som chcela ísť za krajčírku. No ale od detstva som bola hlavne v nemocniciach," vysvetlí a vie, že k zmareným snom už netreba viac dodať. Ja ju však pochválim za to, ako má pekne namaľované oči. S úsmevom poďakuje. Tuším, že drahé šminky si nemôže dovoliť, a že sú ľudia, ktorí jej takto urobia radosť. "To mi povedali, keď som bola na psychiatrii. Aby som sa namaľovala keď ma to baví, skrášlila sa. Aby som nemyslela na zomieranie. Lebo viete, ja už som si chcela siahnuť na život. Veď ani vodu mi nemá doma kto podať. Keby aspoň tí rodičia boli...," počúvam od mladej ženy a mám hrču v hrdle. Ale ona sa hneď usmeje a pozrie na sestričky, ktoré vedľa pripravujú lôžko pre nečakane ohláseného pacienta. "My sme tu už ako rodina. Sestričky sú veľmi dobré, prídu ku mne, porozprávajú sa, vysťažujem sa im. Keď som depresívna, tak mi povedia, no Gabika, čo sa deje? Nemám rada, keď niekto na ne hundre. A pán primár, tomu by som aj modré z neba zniesla kebyže môžem. Rozveselí nás tu všetkých, príde robiť srandy," hovorí mladá pacientka a ja si v tej chvíli zo všetkého najviac želám, aby vždy ostala takáto statočná.

MUDr. Marian Bystriansky

MUDr. Marian Bystriansky

Najdôležitejšie je odhaliť problémy včas

Gabika je len jednou z 56 pacientov, ktorí aktuálne pravidelne prichádzajú do dialyzačného strediska Nephro-Impax v rimavskosobotskom Diagnostickom centre. "Jednoducho povedané, absolvujú tu čistenie krvi, keďže ich vlastné obličky to žiaľ nezvládajú," vysvetľuje primár Marian Bystriansky. Spádová oblasť je veľká, najväčšia na Slovensku, od Muráňa až po južné hranice s Maďarskom a pacientov rokmi neubúda, skôr naopak. Problémy s obličkami totiž nebolia a tak o nich vôbec nemusíme vedieť. Keď sa začnú prejavovať, je už zvyčajne neskoro na to, aby sa človek vyhol dialýze. Podľa slov primára by pritom stačili jednoduché vyšetrenia krvi a moču, hlavne u "tlakárov" a cukrovkárov. Práve vysoký krvný tlak a cukrovka neraz vedú k zlyhaniu obličiek. Títo rizikoví pacienti by sa mali sami dožadovať vyšetrení, ktoré sa žiaľ bežne v rámci preventívnej prehliadky nerobia. Nehovoriac o ľuďoch, ktorí môžu mať ochorenia obličiek zdedené po predkoch. Ak sú zvýšené hodnoty kreatinínu zachytené včas, dialýza sa ešte dá oddialiť. Z nej už cesty späť niet. Jediným riešením je transplantácia obličky. "Mali sme tu 18-ročného chlapca, do troch mesiacov dostal obličku a normálne sa zaradil do života. Iný na ňu čakal dvanásť rokov, no tiež sa to podarilo," spomína si primár na prípady, s ktorými sa počas svojej dlhoročnej praxe stretol. Niekedy sa darcom stáva priamo príbuzný pacienta. "Mali sme prípad, že mama bez zaváhania darovala obličku synovi," hovorí doktor Bystriansky a s úsmevom dodáva, že s pacientmi sa potom stretne skôr náhodne na ulici ako v ambulancii. "Sú radi, že sem už nemusia chodiť, to úplne chápem."

Na stálo aj na krátko

Dialýza, tá každému zmení život, denný režim spočiatku otočí na ruby. Pacienti si však musia zvyknúť, iná možnosť nie je. Piatok – sviatok, štyri hodiny pravidelne trávia v kresle, zatiaľ čo čudesný stroj čistí ich krv. "Keby ste ich stretli v meste, nepovedali by ste, že musia chodiť na dialýzu. Niektorí sú napriek svojej diagnóze riadne zamestnaní. Pracujeme na tri zmeny, takže oni prídu večer od šiestej do desiatej "oddýchnuť" si sem. Vybavia si maily, pospia, počúvajú hudbu, pozerajú televízor, porozprávame sa. My sme tu ako rodina, o pacientoch niekedy vieme viac, ako ich blízki, veď tu trávia veľa času," hovorí primár Marian Bystriansky, s ktorým v dialyzačnom stredisku pracuje aj doktorka Mária Hrušková a čerstvá mladá posila Bronislava Bolhová.

Okrem stálych pacientov sa z času na čas stretávajú aj s prípadmi, kedy je dialýza potrebná len krátkodobo. Napríklad pri rôznych otravách, keď ľudia omylom popijú to, čo nemali. Alebo pri zriedkavom ochorení, ktoré prenášajú potkany a vyvolá práve zlyhanie obličiek. "Zo siedmich prípadov, ktoré sa vlani objavili na Slovensku, bolo päť z nášho okresu," upozorňuje primár na prekvapivú štatistiku, no dodáva, že vďaka dialýze sa obličky krásne napravili a fungujú ďalej. "Vždy nás teší, keď sa to takto podarí," podotýka.

na dialyzeTí pacienti, ktorí si musia chodiť k umelej obličke poležať pravidelne, to nemajú ľahké, no predsa len o niečo lepšie ako pred rokmi. Vtedy bolo dialyzačných stredísk len zopár na Slovensku a boli ťažšie dostupné. Dnes nie je problém ani cestovanie na dovolenku. "Pacienti nie sú pripútaní k  dialyzačnému stredisku, ktoré bežne navštevujú. Existuje sieť dialýz na Slovensku aj v zahraničí, kde môžu liečbu absolvovať, keď idú na dovolenku alebo do kúpeľov," vysvetľuje primár, ktorý by si želal, aby sa kládol väčší dôraz na osvetu v oblasti obličkových ochorení. "Dajú sa zistiť včas, len im treba venovať pozornosť, pýtať sa na vyšetrenie. Keď je v marci Svetový deň obličiek, ľudia idú k nefrológovi, lebo sa o tom dopočujú v televízii, v rozhlase. No mali by sme o týchto ochoreniach hovoriť častejšie. A sem sa radšej nedostať," uzatvára primár Bystriansky.

 

Zdroj: Rimava.sk (Martina Urbanová)

Vzhľadom na charakter článku sa redakcia Rimava.sk rozhodla uzavrieť komentáre


Odoberajte novinky spravodajského portálu Rimava.sk, ktoré vám v e-mailovej schránke budú pristávať pravidelne.

Páčil sa ti článok? Zdieľaj ho
Odporúčáme
No active "ca-sidebar-197688" sidebar
cross