Menu
Opustené deti, ženy s bábätkami ale aj kojencov bez matiek zobral pod svoje ochranné krídla sirotinec, ktorý v Rimavskej Sobote otvoril svoje brány v januári 1899. O jeho otvorenie a ďalšie fungovanie sa postaral Ženský spolok a Biely kríž, existenciu zariadenia telegramom požehnala aj princezná Štefánia. Malé siroty však neboli len v ústavnej starostlivosti, po čase ich umiestňovali do osád v okolí mesta. Kedy sa zrodila myšlienka zriadenia sirotinca, ako vyzeral, koľkých detí sa po otvorení ujal a ďalšie zaujímavosti z histórie starostlivosti o opustené deti v Rimavskej Sobote sa dočítate v príspevku, ktorý pripravila PhDr. Silvia Pavlíková. Autorka sa zaoberá dejinami sociálnej starostlivosti.
Pred poštátnením starostlivosti o opustené deti do 7 rokov v roku 1901 vykonával centrálnu starostlivosť nad opustenými deťmi v celom Uhorsku spolok Biely kríž a jeho filiálky. V Rimavskej Sobote pred zákonným ustanovením štátnych detských domovov boli opustené deti mladšie ako 7 rokov umiestnené v sirotinci v správe Ženského spolku a Bieleho kríža, v štátnom detskom útulku v správe Bieleho kríža a Spolku detských útulkov a tiež v rodinách v okolitých osadách Rimavskej Soboty. Podľa zákonného článku č. 21 platného z roku 1898 štátny dozor nad týmito deťmi vykonával minister vnútra.
Otvorenie sirotinca brzdili personálne zmeny
Základná myšlienka zriadenia sirotinca v meste Rimavská Sobota pochádzala z roku 1890 rozhodnutím vedenia Ženského spolku. Myšlienku otvorenia domova na ochranu detí podporili župan Hámos Laszló, starosta mesta Rimavskej Soboty Szabó György, celospolkový riaditeľ Bieleho kríža Tabódy Józef. Vedenie dobročinného Ženského spolku v zastúpení so Samarjay Jánosné navrhlo spoluprácu miestnej pobočke Bieleho kríža v Rimavskej Sobote, aby spoločnými silami zriadili sirotinec. V roku 1897 sa vytvorila komisia, ktorá bola poverená učiniť všetky kroky na zriadenie sirotinca v zložení Bornemisza Lászlóné, Szabó György, Kern Adolfné, Vozáry Györgyné, Fülöp Beniné a Dr. Szeless Ödön. 
Ako najvhodnejšie sídlo pre sirotinec sa javila budova hostinca „Gondűző“, ktorú vedenie mesta malo bezplatne darovať v prospech svätého cieľa, akým bola pre spolok Biely kríž záchrana detí. Biely kríž a Ženský spolok vyvíjali neúnavnú prácu a úsilie v naplňovaní spoločného cieľa, pričom Ženský spolok popri rozličných dobročinných aktivitách v roku 1896 prechádzal personálnymi zmenami. Menilo sa jeho predstavenstvo a do komisie pre spoluprácu a styk s Bielym krížom ako aj riešenie ich spoločných vzťahov boli zvolené Vozáry Györgyné a Kern Adolfné. Tento fakt personálnych zmien brzdil úsilie v spolupráci pri otvorení sirotinca. Väčšiu iniciatívu pri zriaďovaní sirotinca vyvíjal hlavne spolok Biely kríž.
Deti chceli vyňať zo zlého vplyvu ulice
Sirotinec bol napokon otvorený a odovzdaný do prevádzky dňa 15. januára 1899. Na slávnostné otvorenie sirotinca sa zišlo predstavenstvo Bieleho kríža a Ženského spolku o 11,00 hod. v župnom dome. Zhromaždenie privítal župan, poďakoval prítomným za morálnu prácu pri záchrane detí. Zdôraznil, že ide o národnú povinnosť mať ústav, ktorý podchytí do starostlivosti zbedačené deti. Svoje poďakovanie vyjadril Ženskému spolku a spolku Biely kríž. Za riaditeľa sirotinca bol ústredným riaditeľom Krajinných útulkov Bieleho kríža vymenovaný Dr. Löcherer Tamás. Mesto na tento účel slávnostne odovzdalo miestnosti v budove Gondűző. 
V hornom krídle Gondűző pozostávali priestory sirotinca z troch izieb, vybavených posteľami, vkusne zariadenými skriňami a spĺňajúcimi hygienické predpisy. V spálni detí mali svoje miesto aj postele pre opatrovateľky, v skrinkách bola uložená bielizeň. V budove sa nachádzal byt pre správcu, kuchyňa a komora. Všetko bolo kompletne zariadené a odovzdané k užívaniu. Po odovzdaní sa konal slávnostný banket, kde Bornémisza Lászlóné prečítala pozdravný telegram od princeznej Štefánie, ktorá požehnala existenciu ústavu.
Sirotinec slúžil pre opustené deti, aby sa z nich mohli vychovať čestní, pracovití ľudia a to sa dalo len prostredníctvom sociálno–výchovnej ustanovizne, akým bol práve sirotinec. Cieľom bolo najmä vytrhnúť deti spod negatívneho vplyvu ulice, ako aj znižovať dojčenskú úmrtnosť.
V niektorých prípadoch si pre deti prišli biologické matky
Do opatery sirotinca boli vzaté deti považované od narodenia za najdúchov ale aj matky s malými deťmi. Po otvorení v roku 1899 bolo do sirotinca prijatých 20 detí, z toho 11 chlapcov a deväť dievčat, tiež 12 matiek s kojencami a osem kojencov bez matiek. V ďalšom roku bolo prijatých desať detí a 23 detí malo byť umiestnených v rodinách na vidieku. Na každé dieťa boli vynaložené náklady 5 forintov a na ďalších 55 detí bola získaná podpora z ústredia spolku Bieleho kríža vo výške 10.640 forintov. Ročnými príspevkami na siroty prispieval aj Ženský spolok. Štát na jedno dieťa prispel 120 forintmi a na staršie deti sa prispievalo väčšou sumou, vzhľadom na ich potreby a ošatenie. Spolu osem detí bolo preradených do rodinných osád, vo veku od štyroch mesiacov až po jednoročné deti. Z matiek prichýlených v roku 1899 odišli tri, o ktorých osude sa ďalej nevedelo, dve deti si zo sirotinca vybrali ich biologické matky a v dvoch prípadoch deti umreli tesne po narodení (brušný katar a zápal mozgových blán). Závažné ochorenia sa u detí nevyskytovali, starostlivosť a opatera bola dobrá, po príchode do sirotinca boli deti síce slabšie, ale postupne silneli.
V roku 1900 boli prijatí do výkonnej rady sirotinca noví členovia Dr. Karmán Aladár, Dr. Mesko Milkós a Fábry János, ktorí sa výrazne podujali riešiť otázky opustených detí v praktickej rovine.
Štátny detský útulok bol „medzistanicou“ z ústavu do rodiny
V Rimavskej Sobote bol od roku 1900 zriadený aj Detský útulok sídliaci v budove bývalého súdu. Kapacitne bol dimenzovaný pre 20 sirôt a polosirôt heterogénnej skupiny, bez rozdielu konfesie a národnosti. Celkové zariadenie útulku poskytlo ústredie Bieleho kríža. V roku 1902 došlo k poštátneniu detského útulku. Štátne detské útulky plnili najmä sprostredkovateľskú úlohu, stali sa prestupnou stanicou v umiestňovaní detí k pestúnom na vidiek do tzv. rodinných kolónií. Deti po uplynutí jedného roka boli z útulku umiestnené do rodín v osadách v okolí Rimavskej Soboty. Od roku 1899 sa hlásilo k poskytnutiu starostlivosti o siroty mimo ústav približne 200 rodín. Biely kríž v spolupráci so Spolkom detských útulkov gemerskej župy a ich oblastné výbory v roku 1900 koordinovali až 400 rodín v šiestich osadách v okolí Rimavskej Soboty, ktoré boli schopné vziať deti do opatery. O deťoch umiestnených v rodinách sa viedla presná evidencia, pod dozorom miestneho farára a lekára.
Od otvorenia detského útulku bolo 36 detí umiestnených do rodín, nad ktorými vykonávali kontrolu členky Bieleho kríža Zeherey Jánosné, Kalla Mihályné, Vozáry Györgyné a lekársky dozor vykonával dr. Karmán Aladár.
Za starostlivosť o staršie deti mala platiť obec
Ústredie Bieleho kríža každý mesiac zasielalo rodinám peniaze na úhradu výdavkov pre opatrované deti. Zároveň tak štát prostredníctvom Bieleho kríža zaručoval starostlivosť o deti do veku 7 rokov. Deti nad 7 rokov zostávali v starostlivosti (ochrane) štátu–obce. Podľa zákonného článku 21/1901 o zaopatrovaní vyše 7 ročných detí, odkázaných na obecnú podporu, trovy za opatrovanie, výživu a výchovu, vzdelanie detí v štátnom detskom útulku, ale aj u pestúnov, hradila obec. Štát síce opatroval ale obec platila výdavky, žiaľ mnohé obce to neboli schopné finančne zvládnuť.
Keďže starostlivosť o opustené a osirelé deti v Rimavskej Sobote od roku 1903 prešla pod systém štátnej ochrany, zo sirotinca neskôr aj z detského útulku v správe Bieleho kríža boli deti presunuté do novovybudovaného štátneho detského domova v meste Rimavská Sobota.
Zdroj: PhDr. Silvia Pavlíková (redakčne upravené)
