Menu
Tie mladšie ročníky možno ani netušia, že terajšia budova Neuropsychiatrického pavilónu bola pôvodne väznicou. No a každá väznica má svoje príbehy, v ktorých figurujú aj pokusy o útek, a tak si ich pár priblížime.
V roku 1926 si vo väzení svoj 11-ročný trest odpykával Tibor Slávik a spolu s ním bol aj strojný zámočník Jozef Nagy, voči ktorému sa ešte len viedlo súdne konanie za bigamiu. Nuž a väzenskí dozorcovia poslali práve týchto dvoch na povalu, aby tam poskladali sušiacu sa posteľnú bielizeň. Z povaly väzenia sa nedalo ujsť, ešte aj tie okná tam boli zamrežované. Lenže títo dvaja už dlho čakali na túto príležitosť.
Článok pokračuje pod reklamou
Jozef Nagy mal ukrytý pilník a použil svoje znalosti strojného zámočníka. Mreža dlho odpor nekládla. Rýchlo si zviazali posteľné plachty a na nich sa spustili dole až priamo na ulicu. Útek sa podaril a šťastlivo prekročili tiež hranice do Maďarska, kde sa po nich zem zľahla. Prešiel rok a pátranie bolo bezvýsledné. Síce sa objavila indícia, že Tibor Slávik by sa mal ukrývať v Debrecíne, ale zatiaľ to neviedlo k ničomu.
Jozef Nagy mal dokonca tú odvahu, že žandárom do Rimavskej Soboty písal listy, v ktorých sa priznával aj k ďalšej trestnej činnosti, ktorú mal kedysi spáchať v našom okolí. Podcenil však žandárov a pravdepodobne aj skutočnosť, že na poštových obálkach sú pečiatky, odkiaľ boli listy poslané. A tak jedného pekného dňa si nič netušiaceho Jozefa Nagya našli žandári až v Berlíne. Čakala ho dlhá cesta, ktorá viedla priamo do väznice v Rimavskej Sobote.
V roku 1925 bratia Matúš a Pavel Šimonovci spolu so svojou partiou držali v strachu pocestných v okolí Kocihy, ako aj miestne obyvateľstvo. Spravodlivosť si ich našla a obaja bratia sa ocitli vo vyšetrovacej väzbe v Rimavskej Sobote. 11. februára 1926 boli vyslaní na povalu súdnej sedrie poskladať usušenú posteľnú bielizeň.
Príkaz splnili, ale zároveň z plachiet splietli silné lano. Využili obedňajšiu prestávku a vrátili sa späť na povalu. Upletené lano uviazali o hradu na povale a zároveň druhým lanom spustili dole kominársky rebrík. Akrobatickou zručnosťou liezli dole po lane a okoloidúci ľudia vraj s potešením pozerali na ich výkon. Zbadali ich však cez okná aj ich spoluväzni a tí sa vôbec nepotešili tomu, že ich kolegovia sa bez nich práve dostávajú na slobodu. Spustili priam pekelný rev, aby na útek upozornili dozorcov. Tí si však celú vec vyložili zle, predpokladali vzburu vo väzení, a tak išli najskôr umravniť revúcich väzňov. Keď im došlo, čo sa deje, tak obaja bratia už boli dávno v nedohľadne. Tí totiž po zlezení opreli kominársky rebrík o plot, vyliezli hore a rozbehli sa za slobodou.
Na slobode sa vrátili k svojmu štýlu života a spolu s kumpánmi šarapatili ako organizovaná lúpežná banda v okolí Kocihy. Četníci im boli na stope a došlo tiež k prestrelke, bande sa však podarilo ustúpiť. Počas veľkonočných sviatkov sa četníci mobilizovali a z oddelení z Konrádoviec, Poltára, Hodejova, Rimavskej Soboty, Hrachova, Hnúšte a Klenovca vyrazili do terénu zosilnené hliadky. Sústredili sa na raziu v horách a prehliadku salašov v celom okolí.
Článok pokračuje pod reklamou
5. apríla 1926 bol dopadnutý Matúš Šimon, pričom ani nestihol vystreliť z vojenskej pušky. Po prehliadke boli u neho nájdené aj náboje typu dum – dum. Zvyšok bandy unikol a dokonca sa boli vyspovedať farárovi v Detve, ten im poradil, aby sa vzdali. Počúvol však len Pavel Šimon a možno sa mu cnelo za bratom, a tak sám zaklopal na dvere väznice v Rimavskej Sobote. Dozorcovi oznámil, že znova nastupuje posedieť si. Do väzby vzali aj Matúšovu milenku, a tak bola pomaly pohromade celá rodina...
Štefan Iboš z Klenovca si odpykával svoj ročný trest odňatia slobody v miestnej väznici. Mal toho na rováši viac, útok na verejného činiteľa, krádeže a krádeže vlámaním. 5. januára 1933 sa rozhodol, že už ďalej sedieť nebude a možno chcel skočiť len domov popriať svojim blízkym šťastný nový rok...
Spomenutý deň tesne po obede, keď pravdepodobne predpokladal siestu ako u spoluväzňov, tak aj u strážnikov, začal realizovať svoj plán úteku. Vo svojej cele mal v stene zabudovanú časť črepových kachlí a tú začal rozoberať. Môžeme len usudzovať, že napriek zime sa vtedy nekúrilo, lebo cez vzniknutý otvor sa dostal do kachlí a stadiaľ na chodbu.
Na chodbe nevzbudil žiadnu pozornosť a dostal sa na dvor. Šťastne vyliezol aj na vonkajší múr a vtedy ho opantala náhla vidina slobody. Na chvíľu stratil svoju rozvahu a bez rozmýšľania zoskočil dole. Urobil chybu, že sa najskôr nerozhliadol, lebo svojím skokom dopadol rovno pred žandára vykonávajúceho pochôdzku v meste. Ten už nemal veľkú prácu a ochromeného väzňa odovzdal do primeranej starostlivosti prekvapeným dozorcom vo väzení.
Zdroje:
Gömör zo dňa 15. 1. 1933
Gömör zo dňa 6. 3. 1927
Gemer – Malohont zo dňa 20. 2. 1926
Slovenský národ zo dňa 17. 2. 1926
Slovenský denník zo dňa 16. 2. 1926
Gemer – Malohont zo dňa 10. 4. 1926
