Horská cyklistika ma napĺňa, v Afrike to nebolo vždy jednoduché, povedala Martina Krahulcová

K cyklistike sa dostala náhodou, venuje sa jej približne rok. Martina Krahulcová z Hrachova si nepredstavovala a ani si nikdy nemyslela, že absolvuje aj významné preteky.

Na jedných z nich sa zúčastnila priamo v Juhoafrickej republike a nebola pri tom sama. V horských pretekoch Cape Epic mala po boku šikovnú a úspešnú slovenskú cyklistku Janku Keseg Števkovú, ktorá si Martinu vybrala do svojho klubu a následne aj na tieto preteky.

Článok pokračuje pod reklamou

Martina nám porozprávala, aké skúsenosti na pretekoch získala a čím si v Afrike museli prejsť. To, že to nebolo vždy jednoduché, nám potvrdila aj ona sama.

„K cyklistike som sa dostala tak, že som sa po Rimavskosobotskom okrese bicyklovala a nejak ma k tomu priviedli aj chalani z Cyklistického klubu Rimavská Sobota, keď si ma všimli, že bicyklujem a že mi to celkom ide. Prihlásili ma na súťaž – Slovenský pohár v horskej cyklistike. Celkom dobre som sa tam aj umiestnila. Začalo ma to baviť a pokračovala som v tom,“ povedala nám Martina.

Dobré umiestnenie získala aj v Slovenskom pohári a začala sa venovať aj maratónu. Ako povedala, preferuje skôr horskú cyklistiku. Cestnú cyklistiku sama považuje ako doplnok a tréning. „Oveľa viac ma napĺňa tá horská.“

Jej ďalšie kroky viedli na prestížne celosvetové preteky

„Na domácich súťažiach som sa zoznámila s Jankou Števkovou, ktorá je najlepšou cyklistkou na Slovensku, a doposiaľ nikto také výkony ako ona, ešte nedosiahol. Bola trikrát na olympiáde a je niekoľkonásobná majsterka Slovenska v horskej a cestnej cyklistike a cyklocrosse. Oslovila ma a všimla si, že mám talent,“ vysvetlila Martina.

Janka ju zobrala do svojho klubu a pozvala na Cape Epic - etapové preteky dvojíc na horských bicykloch, ktoré sa každoročne konajú v Juhoafrickej republike. „Ona tam už bola trikrát a má aj nejaké skúsenosti.“

Juhoafrická republika ju nadchla aj prekvapila

Na preteky sa Martina tešila a skromne poznamenala, že túto cestu brala ako dovolenku, keďže pracuje v policajnom zbore v Rimavskej Seči a aj na tieto preteky si musela vybavovať dlhšiu dovolenku.

„Musela som si zobrať mesačnú dovolenku v práci. Predtým som bola na Malorke - na sústredení s chalanmi z R. Soboty, a tam som sa trochu aklimatizovala. Boli tam približne 40-tky teploty. Išli sme tam o týždeň skôr, ako boli preteky, aj kvôli tej aklimatizácii. Cesta bola celkom fajn, aj keď bol let dlhý, približne 17-hodinový. Išli sme z Viedne do Kataru a z Kataru sme prestupovali do Kapského mesta.“

Najviac ju očarila príroda

„Keďže mám rada prírodu, tak sa mi tam veľmi páčilo. Je tam veľa zelene a čo ma asi najviac prekvapilo, je kriminalita.“ Ako povedala, vôbec nevedela, že v noci nebudú môcť vychádzať von kvôli tomu, že prepady sú tam na dennom poriadku.

„Boli sme od Kapského mesta približne nejakých 40 minút a boli sme ubytovaní na dvoch rôznych miestach kvôli tým pretekom. Museli sme sa presúvať a štart bol stále inde. Preteky boli v okolí Kapského mesta a my sme odtiaľ veľmi ani neodchádzali. Štart začínal už ráno o siedmej. Cesta na štart trvala nejakých 30 minút, takže sme vstávali o nejakej pol piatej každý deň, dali sme si raňajky, pobalili bicykle a išli sme tam.“

Preteky mali sedem etáp plus prológ

Článok pokračuje pod reklamou

Ako sama povedala, snažili sa na to ísť takticky a prvú úvodnú etapu si svoje sily šetrili a nechávali si rezervy. „Nepodceňovali sme to, lebo sme vedeli, že nás čaká ešte ďalších šesť etáp, takže sme si na to dávali pozor. Ja osobne som sa cítila v každej etape lepšie a lepšie sa mi bicyklovalo, až v posledných dvoch etapách sme chytili pravdepodobne nejakú črevnú chrípku, takže to bolo dosť ťažké v tých posledných dvoch etapách.“

Ako povedala, bolo to náročné a neboli v tejto situácii jediné. „Veľa ľudí kvôli týmto črevným problémom odstúpilo.“ Na pretekoch zostalo približne dvanásť-trinásť párov. „My sme skončili na šiestom mieste celkovo. Obe sme boli veľmi spokojné s výsledkom, nakoľko naším cieľom bolo umiestniť sa v top 10. Môj osobný cieľ bol taký, že som preteky chcela dokončiť. Nakoľko bicyklujem jeden rok, nečakala som takýto úspech.“

Súťaženie vo dvojiciach je možné považovať za oveľa náročnejšie, ako keď je pretekár na dráhe sám a bojuje sám za seba. Nevyspytateľné situácie na  takýchto pretekoch je možno považovať za úplne normálne. Stáva sa aj to, že jeden zo súťažnej dvojice má tempo pomalšie, alebo ho opúšťajú sily. „Museli sme sa čakať. Tam sú pravidlá také, že sa nemôžeme vzdialiť viac ako na dve minúty od svojho partnera. Janka je skúsenejšia, stále sa ma pýtala, či som v pohode, či sa cítim dobre. Stále ma takto kontrolovala.“