Menu
JELŠAVA – Mesto s bohatou baníckou a železiarskou tradíciou bolo kedysi známe aj remeselnou výrobou. Vychýrené boli najmä jelšavské zvonce. Tie sa možno už čoskoro dostanú do zoznamu kultúrneho dedičstva Slovenska.
Jediný zvonkár
Už v roku 1573 v okolí mesta existovalo 5 hút a 4 hámre na spracovanie železa a iných kovov. Špeciálnymi kovospracujúcimi remeselníkmi boli zvonkári, ktorí svoje výrobky, zvonce a spiežovce, výhodne, pomocou furmanských povozov, vyvážali aj do južných štátov Európy, ba i do Turecka a severnej Afriky.
„Pre francúzov sa vyrábali špeciálne, takzvané ,paríže´, ktoré používali fiakre jazdiace v metropole Francúzska,“ uviedla Oblastná organizácia cestovného ruchu Gemer. Dnes je posledným výrobcom týchto tradičných vypaľovaných zvoncov Jaroslav Bastyúr zo Silice. Remeslo sa odovzdáva v ich rodine už tri generácie. Túto tradíciu začal jeho starý otec Ľudovít Bastyúr, ktorý sa učil od posledného majstra Kenereša (uvádzaný aj ako Kenyeres).
Článok pokračuje pod reklamou
Ako ďalej pre Rimava.sk povedala Tatiana Strelková, riaditeľka Mestského múzea v Jelšave, spolu s Krajskou organizáciou cestovného ruchu Banskobystrický kraj Turizmus pracujú na zápise výroby jelšavských zvoncov do unikátneho zoznamu kultúrneho dedičstva Slovenska. „Oslovila som túto organizáciu, aby sme nejakým spôsobom pomohli poslednému aktívnemu zvonkárovi, ktorý je jediným pokračovateľom bohatstva remeselníckej Jelšavy,“ povedala Tatiana Strelková.
Jej nápad sa stretol s pozitívnou odozvou. „Bola som rada, že sa s ním zoznámili a navštívili ho. V istej sume od neho zakúpili zvonce a dali ich do ponuky ich e-shopu. Poskytla som im taktiež materiály s informáciami z histórie,“ vysvetlila ďalej riaditeľka mestského múzea, ktorá sa snaží zmapovať túto tradíciu výroby zvoncov. Ich cieľom bolo najskôr dostať remeselníka do povedomia verejnosti. Podnet na zápis do zoznamu slovenského kultúrneho dedičstva prišiel zo strany kraja.
„Mojím cieľom bolo zviditeľniť nášho zvonkára, čo sa mi konečne podarilo. Chcela som mu umožniť realizovať sa a zachrániť to jediné a najvzácnejšie remeslo, ktoré má priameho pokračovateľa. Našli sa ľudia, ktorí to zobrali vážne,“ zhodnotila Strelková.
Jaroslav Bastyúr si podľa nej uvedomuje, že ako jediný zachováva túto tradíciu. „Dokonca je ochotný učiť, odovzdať ďalej toto remeslo,“ dodala. To sa mu možno podarí na tvorivých dielňach, ktoré by raz, ak všetko pôjde podľa plánu, mohol viesť v kaštieli Coburgovcov v Jelšave.
Zvuk zvoncov sa Jelšavou ozýval po stáročia
O tom, že Jelšava bola kedysi známa svojou remeselnou výrobou, svedčí napríklad aj erb mesta, v ktorom je vyobrazené remeselné náčinie. A prečo sa vôbec Jelšava stala mestom zvonkárov? „Určite to súvisí s výskytom železnej rudy. Boli tu vytvorené podmienky na vznik kovospracujúcich remesiel. Zaujímavosťou napríklad je, že v najstaršej jelšavskej mestskej knihe, ktorá je odbornou literatúrou obsahujúcou zápisky a historické udalosti do 18. storočia, vystupujú dve významné osobnosti mesta ako zvonkári,“ prezradila ďalej Tatiana Strelková s tým, že už v 16. storočí bol jelšavským richtárom zvonkár. „Volal sa Ján Zvoník,“ dodala riaditeľka mestského múzea. Po ňom sa stal richtárom ďalší zvonkár Benedikt Brezovský.
Výroba zvoncov bola podľa Strelkovej rodinným tajomstvom. Podieľalo sa na nej niekoľko pracovníkov. „Ladiť zvonec ale mohol len majster, a to bol človek, ktorý musel mať minimálne desať rokov skúseností,“ prezradila.
Na prelome 18. a 19. storočia založilo 26 majstrov Zvonkárske živnostenské družstvo, ktoré expedovalo zvonce do celej Európy a niektorých častí Ázie. Počet zvonkárov v meste stúpol na približne 550. Toto družstvo postupne prevzal p. Hoffman, vedúci miestneho úverového ústavu, s niekoľkými spolupracovníkmi.
V roku 1900 sa spomína ako Závod na výrobu spiežovcov so 40 zamestnancami. Vlastníkom bolo družstvo zvonkárov, ktoré pracovalo až do prvej svetovej vojny. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia zvonkárstvo v Jelšave rozkvitalo. „V roku 1902 bol založený zvonkársky obchod. Fungoval celých trinásť rokov,“ dodala Strelková s tým, že za jeho koncom bola prvá svetová vojna.
Po prvej svetovej vojne pracoval len Ján Kenereš a jeho synovia. Obnoviť slávu jelšavského zvonkárstva sa im však nepodarilo pre nedostatok majstrov a taktiež pre nový colný a trhový systém po úprave hraníc a vzniku ČSR. Druhá svetová vojna dala remeslu opäť stopku.
„Po druhej svetovej vojne bol jediným zvonkárom Ján Kenereš,“ povedala Tatiana Strelková. Pokračovateľom tradície v Jelšave bol jeho syn Ľudovít. Po povojnovej remeselníckej stagnácii začal pracovať v roku 1956 pre ÚĽUV v Bratislave. Ľudovít Kenereš, posledný jelšavský zvonkár, zomrel v roku 1966. Od neho sa učil starý otec zvonkára Jaroslava Bastyúra.
Viac o Jaroslavovi Bastyúrovi sa dozviete aj v tomto staršom videu (cca od 11. minúty).
