No active "ca-sidebar-197687" sidebar

Kedysi mapoval dianie v regióne, dnes svojimi archívnymi fotkami teší ľudí. Archív Jozefa Tokára ukrýva okolo 35 000 negatívov, postupne ich digitalizuje

RIMAVSKÁ SOBOTA - Na jeho fotografiách sa nájde nejeden skôr narodený Soboťan. Alebo na nich spoznáte svojich rodičov či starých rodičov. S fotoaparátom v ruke by ste ho kedysi mohli vidieť na všetkých akciách v regióne. Dnes si vďaka nemu môžete zaspomínať na staré časy, pozrieť sa, ako kedysi vyzerala nielen Rimavská Sobota, ale aj okolité mestá či obce, ako ľudia oslavovali významné míľniky, ako sa zabávali na akciách a koncertoch, ako pracovali vo vtedajších fabrikách – skratka – ako sa tu kedysi žilo.

Fotil odmalička

Jozef Tokár pracoval v rokoch 1971 – 1993 ako metodik pre fotografiu a film na vtedajšom Okresnom osvetovom stredisku v Rimavskej Sobote. Dokumentoval všetko dôležité, čo sa v regióne dialo. Aj keď časť jeho fotografií ostala poškodená po požiari, jeho archív je napriek tomu nesmierne bohatý a vzácny – ukrýva sa v ňom zhruba 35-tisíc negatívov. V tej dobe fotoaparát nemal každý vo svojom vrecku. Aj preto sa rozhodol, že sa o svoje snímky bude deliť s ľuďmi na sociálnej sieti. Ako hovorí, to, že sa niekto na fotkách nájde, alebo na nich objaví príbuzných, ho vždy veľmi poteší.

Článok pokračuje pod reklamou


Ak by sme sa pozreli do minulosti, Jozefa Tokára by sme videli s fotoaparátom značky Pionier už ako 10-ročného. Na jeden film vedel vtedy urobiť 12 záberov – musel si dobre premyslieť, ktoré momenty chce na fotkách uchovať.

„Na základnú školu som chodil do vtedajšieho Šafárikova. Chodil som do modelárskeho krúžku a fotokrúžku, ale zaúčal ma aj pán farár. Doma som fotky vyvolával v tanierikoch, mištičkách,“ zaspomínal si Jozef Tokár. Prvý lepší fotoaparát dostal ku birmovke, keď mal okolo 14 rokov. „To bol už vážny stroj česko-slovenskej výroby – Flexaret II. Dlho a dobre mi slúžil.“

Ako hovorí, fotografovanie bolo v tej dobe náročnejšie. Fotograf si musel dobre premyslieť, čo odfotí, pretože plytvať zábermi si nemohol dovoliť. A výsledné fotky videl až po ich vyvolaní. Dôležité bolo aj zmerať expozíciu, na čo slúžil expozimeter. „Teraz všetko spraví aj automat,“ hovorí s úsmevom.

Po maturite v Šafárikove sa prihlásil na pomaturitné štúdium fotografie v Brne. Krátky čas potom pôsobil jednu divadelnú sezónu ako pomocný fotograf v Divadle Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene. V roku 1965 sa vrátil do Rimavskej Soboty a nastúpil od práce vo vtedajšom Československom tabakovom priemysle – tabakovej továrni. Pracoval ako majster a kultúrno-osvetový referent. „Mali dobré vybavenie. Viedol som tam aj fotografický krúžok. Tabaková továreň bola veľmi vychýrená, bola jedna z najväčších fabrík v Česko-Slovensku. Nikde inde sa nevyrábal ľuľkový tabak, len u nás v Rimavskej Sobote,“ povedal.

V tabakovej továrni pracoval sedem rokov – jeho kroky potom viedli na Okresné osvetové stredisko v Rimavskej Sobote. Počas svojej kariéry v roli fotografa vystriedal zhruba 7 fotoaparátov, pracoval so stále novšou a novšou technikou. „Aparáty vtedy boli drahé. Jeden fotoaparát stál aj tri mesačné platy.“

Pozrite si: Takto vyzerala Rimavská Sobota v 70. rokoch

Bol pri všetkom dôležitom v meste

Fotografia má veľmi blízko k výtvarnému umeniu, a preto sa nemôžeme čudovať ani tomu, že Jozef Tokár viedol na osvete aj výtvarné štúdio. „Chodil k nám aj Maňo Lacko. Prišiel s nápadom, aby sme sa ako výtvarníci stretávali. Najskôr sme sa stretávali na Kurinci. Vždy sa to zväčšovalo, až sa z toho stal medzinárodný tábor umelcov - Letavy,“ prezradil.

Jozef Tokár ako fotograf pôsobil v celom okrese, zakladal aj krúžky na závodoch pre dospelých. „Mali sme fotoštúdio, robili sme výstavy. Zaznamenával som všetko, čo sa dalo, a to nielen v Rimavskej Sobote, ale aj v okolí. Bol som napríklad pri výstavbe Teplého vrchu, ropovodov, každých 5 rokov bola spartakiáda... Samozrejme, nechýbali ani prvé máje, na to sa tešil každý. Na sáčkovú limonádu, cukrovú vatu... Pred tabakovú továreň chodievali cirkusy, kolotoče. Robili sa mierové slávnosti, dožinkové slávnosti. Štyrikrát do roka boli akadémie – vystupovali školy, folkloristi – malo to však politický podtón. To už dnes nie je.“

Ropovod Družby 1986. Autor: Jozef Tokár

Spomína si aj na svoju prvú vážnejšiu reportáž – v roku 1971 zdokumentoval veľké oslavy 700. výročia prvej písomnej zmienky o Rimavskej Sobote. Natočil vtedy asi 20-minútový záznam. Ako hovorí, scenár reportáže musel mať dopredu dobre premyslený. Na 30-metrový film vedel zachytiť len zhruba 7 minút. Až koncom 80. rokov začal pracovať s videom, VHS kazetami, na ktoré sa dalo natočiť 90 až 180 minút.

Článok pokračuje pod reklamou


Mesto aj v tom čase zažívalo koncerty známych slovenských aj českých interpretov. „Keď malo prísť nad 500-600 ľudí, koncerty boli v kine (budova medzi súčasným Kinom Orbis a obchodným centrom Kaufland, kde dnes sídli čínsky obchod, pozn. red.). Inak boli na osvete, kultúrny dom ešte nebol. Každý mesiac prišla nejaká hudobná skupina. Okrem Karla Gotta bol z vtedajších česko-slovenských spevákov u nás každý,“ poznamenal a spomenul napríklad mená ako Karel Hála, Maja Velšicová, Jožko Zíma či Milan Chladil.

Medzi najväčšie akcie, ktoré mesto zažilo od 70. rokov minulého storočia, zaradil oslavy 700. výročia prvej písomnej zmienky mesta, každých 5 rokov bola v meste spartakiáda, spomenul tiež majstrovstvá Európy v šachu.

Ľudia sa však nestretávali len na týchto akciách, vychytenými miestami boli napríklad aj Kurinec či mestská záhrada. „Plážové kúpalisko bolo ohromné. Koncom týždňa, cez víkend, to bolo preplnené. Bolo tam živo, bola tam muzika. Vtedy diskotéky neboli, ale boli čajové večierky. Koncom 70. rokov sme v Rimavskej Sobote mali 7 kapiel, 4-5 členné. Každý deň, okrem pondelka, sa všade hralo,“ zaspomínal si a pripomenul, že aj prvý slovenský DJ, Fero Hora, pochádzal z tohto regiónu.

Jozef Tokár ako fotograf spolupracoval aj časopisom Obzor Gemera či s Gemerskými zvesťami. „V Gemerských zvestiach mali len redaktorov, a tak som pre nich fotil ja. Boli to rôzne udalosti, ale fotil som aj vzorných pracovníkov, športovcov alebo aj vzorných študentov, matku roka. Film sa posielal poštou alebo autobusom do Banskej Bystrice do Neografie. Tam fotky vyvolali, spravili štočok, negatív obrazu vyleptaný do kovovej dosky, a poobede ho poslali autobusom naspäť. Na autobusovej stanici čakal redaktor alebo pracovník tlačiarne, zobral štočok a ten sa vkladal do sadzača, ktorý vytlačil obrázok,“ priblížil. Keď potrebovali mať štočok čím skôr v rukách, museli ísť do Banskej Bystrice sami.

Pozrite si: Ako vyzerala Hnúšťa v 80. rokoch?

„Najviac práce sme mali počas víkendov, vtedy sa konalo najviac akcií. Bolo to časovo náročné. Rodina mi to musela tolerovať,“ zhodnotil. Vďaka svojej práci mohol byť pri dôležitých udalostiach, pozrieť sa aj za hranice krajiny, stretnúť mnoho ľudí a najmä uchovať spomienky pre ďalšie generácie.

Aj keď dnes už aktívne nefotí, táto jeho vášeň mu stále zaberá mnoho času – svoj archív totiž postupne digitalizuje. Niektoré udalosti má živo pred očami, stále spoznáva tváre, ktoré kedysi zvečnil. Je to mravenčia práca, no výsledok je neoceniteľný. Aj preto bol Jozef Tokár tento rok nominovaný na Cenu mesta 2022.

NENECHAJTE SI UJSŤ


Páčil sa ti článok? Zdieľaj ho
Diskusia k príspevku
Odporúčáme
No active "ca-sidebar-197688" sidebar
cross