Menu
Ako som už spomínala, musela som sa veľmi rýchlo preorientovať na to, že čo píšem, už nepíšem ako Klaudia Mikuš Kovácsová, ale ako hovorkyňa Fiľakova. Bola to celkom výzva, nakoľko moje okolie vie, že ako súkromná osoba mám takmer na všetko svoj názor a v jeho presadzovaní a obhajobe dokážem byť celkom ostrá, niekedy až fundamentálna. Ako hovorkyňa som sa musela naučiť častokrát si zahryznúť do jazyka a snažiť sa viac pochopiť druhú stranu. Byť rezervovanejšia a rozvážnejšia, často vysvetľovať veci aj viackrát dokola. Rozhodne to prispelo nielen k vývoju mojich komunikačných schopností, ale aj celkovej osobnosti.
Stala sa vám aj nejaká nepríjemná situácia počas vašej kariéry alebo naopak, nejaký vtipný moment, na ktorý si spomeniete dodnes?
Článok pokračuje pod reklamou
Najnepríjemnejšie situácie pre mňa vznikajú najmä na sociálnej sieti. Občas sa tam objaví taká kritika alebo „overená informácia“, ktorá ako sa hovorí, vám „odpáli dekel“. Napríklad, ak sa niečo postaví alebo zrekonštruuje a niekomu sa to zdá pridrahé, automaticky prehlási, že zvyšok šiel vedeniu mesta do vrecka. Pritom netušia, aké šialené sú ceny na trhu a aké sú prísne kontrolné procesy, pre ktoré to jednoducho ani nie je možné. Musíme vykázať v procese projektu všetko do posledného centu, niekedy aj viackrát. No niekto si zjednoduší realitu, prehlási to ako fakt a dostane 30 lajkov. Vtedy je to naozaj demotivujúce a nefér, najmä pre kolegov, ktorí na tom všetkom drú stovky hodín a nakoniec si prečítajú niečo takéto. A žiaľ, to je presne kategória ľudí, s ktorými to proste nevyargumentujete.
„V dnešnej dobe je dôležitá otvorená, trpezlivá a konzistentná komunikácia.“
Ešte stále sa venujete aj mestským novinám Fiľakovské zvesti? Aká je v nich vaša úloha?
Som ich šéfredaktorka a predsedníčka redakčnej rady. Zároveň aj grafička, celé ich zalamujem. Výroba novín – hľadanie tém, komunikácia s redakčnou radou, s prekladateľmi (nakoľko ako celé mesto, aj noviny máme dvojjazyčné), príspevkovými organizáciami mesta a samotnými úradníkmi, až po ich finálne zalamovanie, zaberá najväčšiu časť mojej pracovnej činnosti. Mestské noviny pokladám za nenahraditeľný informačný kanál medzi samosprávou a jej obyvateľmi, predovšetkým seniormi, ktorí nemajú sociálne siete a možno ani televíziu, ktorá by vysielala regionálne spravodajstvo. Oni sa nemajú odkiaľ dozvedieť o novinkách a činnosti mesta, iba z novín, ktoré im každý mesiac bezplatne pristanú v schránke.
Stretli ste sa aj s negatívnymi ohlasmi na Fiľakovské zvesti?
Článok pokračuje pod reklamou
Vyrušuje ma, ak čítam, že mestské noviny sú len hlásnymi trúbami samospráv. Určite, dajú sa na to zneužívať rovnako ako všetky ostatné informačné kanály, ale na to sú predsa redakčná rada a etický kódex, ktoré by mal mať každý takýto plátok schválený a funkčný a zaručoval by ich vyvážený obsah. Každé noviny preto treba posudzovať jednotlivo a nedajú sa zaškatuľkovať podľa nejakých tabuliek.
Nie je to o tom, že by sme chceli násilne všetko líčiť v pozitívnych farbách. Napríklad sme sa pokúšali vytvoriť aj rubriku, kde sme pravidelne vyzývali verejnosť, aby vyjadrili svoj názor na rôzne témy na našich stránkach a nešetrili ani kritikou, no neujala sa. Ak ľudí priamo oslovíte na vyjadrene kritického názoru, málokto sa toho chopí. Je ľahšie kritizovať pod rúškom anonymity a dištancie na sociálnej sieti.
Čo sa našich novín týka, môžem smelo prehlásiť, že som na ne a na prácu mojich kolegov hrdá. Som presvedčená, že miska váh medzi zdrojmi na ich výrobu a medzi ich užitočnosťou sa v prípade Fiľakovských zvestí nakláňa jednoznačne v náš prospech.
Čo by ste vyzdvihli na meste Fiľakovo? Aké najkrajšie zákutia ponúka, ktoré by ste odporučili k nahliadnutiu pre návštevníkov mesta?
Fiľakovský hrad asi netreba nikomu predstavovať. Je to naša pýcha a dominanta, na ktorú sme právom pyšní. Za posledné roky prešiel hrad veľkými zmenami, vďaka podpore a projektom samosprávy a činnosti Hradného múzea sa na ňom neustále pracuje a rok čo rok tu môžeme nájsť nové atraktivity. Preto ak už aj niekto v minulosti náš hrad navštívil, smelo nech naň zavíta znova. Určite bude prekvapený a môže porovnávať.
Naše mesto má ale mnoho zaujímavostí, ktoré môžu byť pre cezpoľných zaujímavé. Máme tu tri kaštiele, resp. kúrie – Berchtoldov kaštieľ, Koháryho a Cebriánovu kúriu, historickú redutu i budovu mestského úradu, nádherný zrekonštruovaný barokový kostol s kláštorom.
Naše mesto má však jedinečné genius loci, v ktorom sa spája dávna feudálna história s priemyselným duchom. Mali sme tu najväčšiu priemyselnú továreň v širokom regióne Kovosmalt, ktorej ruiny sú tu aj dnes a napríklad z priľahlého Pivničného radu sa na ne naskytá pekný „urbex“ pohľad. Vynechať určite netreba ani mestské múzeum v redute Vigadó, kde sa návštevníci dozvedia zaujímavosti z novšej histórie nášho mesta. Ležíme na severe geoparku Novohrad-Nógrád, preto si v okolitých lesoch prídu na svoje aj nadšenci prírody. Fiľakovo má čo ponúknuť.
Máte nejaké neuskutočnené sny, ktorým by ste sa chceli venovať? Napríklad cestovanie, tvorba umenia alebo koníčky, ktoré ste ešte nevyskúšali.
Fúha, ťažká otázka. Nad týmto sa bežne nezamýšľam. Ak by sa sled udalostí v mojom živote po gymnáziu vyvinul inak, zrejme by som nebola redaktorkou ani hovorkyňou. Od útleho detstva som inklinovala k umeniu, takže ak by boli podmienky priaznivé, dnes by som bola asi kunsthistoričkou.
Jeden z mojich veľkých snov sa ale splnil vlani, keď sme s manželom kúpili dom na vidieku, vo vysnívanej prírode. Rekonštrukciu sme dokončovali práve po nástupe prvej vlny covidu, takže sme boli dvaja zavretí na stavbe a dokončovali ho sami. Určite to v nás ostane ako pekná spomienka so zvláštnym nádychom v duchu „láska v čase cholery“. Pri zariaďovaní som objavila novú vášeň pre dizajn, nadchla som sa pre československý dizajn 50. až 70. rokov a ako laik som nábytok a predmety z týchto čias začala aj sama renovovať. Rovnako ako aj mnoho iného v samotnom dome.
Takže ak mám povedať nejaký koníček (okrem toho, že som odjakživa vášnivá knihomoľka), tak to bude asi renovovanie. Našla som zvláštne uspokojenie v procese, pri ktorom zo starých ošumelých vecí odsúdených na zánik, môžu pri troche trpezlivosti a starostlivosti opäť vzniknúť tie majstrovské diela, ako kedysi. Okrem ekologického hľadiska v podobe recyklácie „odpadu“ a vypnutia hlavy pri manuálnej činnosti, to pre mňa v sebe nesie aj hlbší odkaz pre ďalšie oblasti života. Netreba hľadať najľahšiu cestu, ale takú, pri ktorej sa vaša energia zúročí. A vždy, keď sa na danú vec alebo situáciu pozriete s odstupom času, zahreje vás v duši.
Foto zdroj: Klaudia Mikuš Kovácsová
