Koniec roku 1816 sa niesol v znamení sucha, zrážky úplne absentovali. Na Luciu, teda 13. 12., napadol v Rimavskej Sobote sneh, ale len na výšku polovice dlane. Bola to jediná vlaha, ktorá padla tej zimy na zem. Sucho pretrvávalo aj celú nasledujúcu jar a taktiež na začiatku leta.
S úrodou na poliach to vôbec nevyzeralo dobre, veď už sa dávno také niečo nestalo, aby za polroka nespadla na zem ani kvapka vody. Obyvatelia mesta túžobne očakávali dážď a v doobedňajších hodinách 12. 7. 1817 konečne dopadlo na zem pár kvapiek vo forme slabšieho dažďa. Ľudia mali takú radosť, až im od šťastia pukali srdcia. Bola to len chvíľková radosť, ale vzbudzovala nádej, že toľko vytúžený dážď predsa len príde.
Článok pokračuje pod reklamou
Toho istého dňa sa v podvečerných hodinách začala nad mestom na južnej strane zbierať mohutná oblačnosť. Tento jav sprevádzalo strašidelné blýskanie a hrmenie. Z oblohy sa spustil zúrivý lejak, podporovaný víchricou. Víchrica nerozptyľovala kvapky lejaku, ale doslova znásobovala ich silu a liala ich na zem. Postupne pribúdali ľadové krúpy a obyvatelia mesta mali dojem, že sa na nich strhla celá obloha a otvorili sa tam všetky dostupné nebeské kohútiky.
Na počudovanie ľadovec nespôsobil veľké škody na obilí, ktoré bolo zožaté a uložené na poliach do snopov. Vyschnutá zem stihla vstrebať nával vody a tak najviac neplechy narobila svojím vetrom víchrica. Blesky si tiež nenašli žiaden cieľ a tak len jeden z nich v blízkych Ožďanoch si to namieril na vežu evanjelického kostola, kde však nespôsobil skoro žiadnu škodu.
Obyvateľstvo sa postupne upokojilo a o tri dni neskôr 15. 7. 1817 sa pripravovala v meste veľká slávnosť. Prichádzal totiž biskup, gróf Ladislav Eszterházy. Dôvodom jeho návštevy bolo, že chcel posvätiť zvon vo veži rímsko-katolíckeho kostola. Zvon bol do veži umiestnený len nedávno a tak mala dodatočne prebehnúť slávnostná ceremónia jeho posvätenia.
Pri tejto príležitosti bolo potrebné zvon z veže vybrať a zložiť dole na zem. Postavilo sa lešenie, na konci ktorého bol kladkostroj. V kostole ako aj v jeho tesnej blízkosti sa zhrčil dav zvedavcov. Vyzdvihnutie zvona nesprevádzali žiadne ťažkosti a už sa dotkol zeme, keď sa uvoľnila jedna nosná hrada umiestnená v okne kostolnej veže. Na zem sa nerútila len spomenutá klada, ale aj celý kladkostroj s lanami. Padajúce súčasti kladkostroja si začali vyberať obete spomedzi divákov.
Jedna nešťastná mladá mamička sa utiahla bokom od ľudí, aby nakojila svoje dieťa. Hrada ju zasiahla priamo do hlavy a na mieste ju usmrtila. Zázrakom sa stalo, že na prsníku jej ostalo živé a nezranené dieťa. V dave úlomky usmrtili dve ďalšie ženy, jedného mládenca a jedno dieťa. Tri ďalšie osoby utrpeli veľmi ťažké zranenia, pričom jeden z nich mal byť už v beznádejnom stave.
Článok pokračuje pod reklamou
Obecenstvo zaplatilo krvavú daň za svoju zvedavosť a v tlači sa písalo, aby si ľudia vzali z tohto ponaučenie a nezhromažďovali sa na nebezpečných miestach. V dobe, keď sa nešťastie odohralo, vypukla v kostole a jeho okolí panika. Ľudia bezhlavo pobehovali hore dole a hľadali si rodinných príslušníkov. Zovšadiaľ sa ozýval zúfalý plač, bedákanie a náreky zranených...
Vzniknutú tragédiu dokresľovala skutočnosť, že z obetí mládenec a dieťa, boli jedinými potomkami nešťastných rodičov. Po jednej z matiek zostalo šesť sirôt a druhá matka bola vo vysokom štádiu tehotenstva a doma ju už márne čakalo viac sirôt...
Zdroj: Magyar Kurir zo dňa 1. 8. 1817
Autor:
Vladimír Gondáš
