Menu
RIMAVSKÁ SOBOTA – Odvážnu cestu Michala Juršíka s napätím sledovalo množstvo obyvateľov mesta, ale aj celej krajiny. Zubár a zároveň vášnivý turista Michal Juršík sa rozhodol spojiť príjemné s užitočným a tisíc kilometrovou cestou naprieč Slovenskom túžil pomôcť rodinám s hendikepovanými deťmi. Prvý februárový deň sa mu po 38 dňoch podarilo prísť do cieľa.
Ako a kedy vznikol nápad na odvážnu cestu?
Rozhodol som sa to podniknúť takto pred rokom, keď som prežíval ťažké obdobie v práci, aj v osobnom živote. Preberal som si tie problémy dookola a nevedel sa z nich vymotať. Vtedy som si ale uvedomil, že je veľa ľudí s ťažšími životnými osudmi. Začal som viacej cestovať a turistikovať, a ten nápad sa tak vykreoval akosi sám.
Článok pokračuje pod reklamou
Cestu SNP ste ale v letnom období absolvovali už predtým.
Áno, keďže som ju mal prejdenú, vedel som približne, aký terén ma čaká. No podmienky som nevedel predpokladať, ale svedomito som sa pripravoval na to najhoršie, najchladnejšie a najťažšie. Nechal som sa inšpirovať viacerými turistami, ktorí išli letnú cestu benefične pre rôzne zámery. No, povedal som si, že leto je veľmi frekventovaná sezóna a v zime budem možno sám, alebo jeden z mála, čo sa na takýto prechod odhodlajú. Tým pádom by sa moja púť a zámer stretli s väčším ohlasom publika a nestratili sa v neprebernom množstve letných príspevkov na sociálnych sieťach.
Koľko trvalo vaše putovanie naprieč krajinou?
Doterajšie putovanie mi trvalo 38 dní, z toho 4 dni boli "day-off". Za tých 5 týždňov som prešiel zhruba 840 kilometrov a ešte ma čaká posledná etapa v Bukovských vrchoch – Poloniny, cez Kremenec do Novej Sedlice, približne 115 kilometrov, čo odhadujem ešte na 4 až 5 dní. Plánujem to dokončiť niekedy v priebehu marca, aby sa to ešte počítalo do zimného obdobia.
Ktorý deň na ceste bol pre vás najkrajší a ktorý naopak najnáročnejší?
Tých dobrých, aj ťažších okamihov bolo veľa. No pár ich mám zafixovaných v hlave silnejšie. Najťažšie samy o sebe boli Nízke Tatry, s čím som aj počítal. Výstup na hlavný hrebeň cez Prašivú dal neskutočne zabrať. Silný bočný vietor, mráz, bičujúci sneh do tváre, omrznutý nos. No toto všetko mi v ten deň vynahradili krásne výhľady a azúrové počasie poobede od Latiborskej hole až po Ďurkovú. Ťažký jeden deň bol ešte skorej, v podstate na západnom Slovensku medzi Zliechovom a Fačkovským sedlom, tam som mokol celý deň a k večeru aj trošku pomrzol.
Našťastie som mal dohodnutý odvoz do teplého príbytku a deň day-off predo mnou, aby som sa presušil. Najkrajší okamih v ten deň bol, keď som zase hrebeň Nízkych Tatier končil na Kráľovej holi a klesal dole do Telgártu. Tam, nad dedinou, mi v lese šla oproti moja priateľka Anka a spolu sme zišli dole do dediny. Deň na to som si opäť aj s ňou spravil "day-off". Samozrejme k tým pozitívnym momentom rátam všetky supporty (preklad: podpory, pozn. red.) od priateľov, známych, ale aj ľudí, ktorých som videl prvýkrát. Všetci boli veľmi úslužní s nápomocní, čo sa týka prespatia, pohostenia a celkovej starostlivosti. Veľmi si to cením.
Čo vám počas dní na ceste chýbalo najviac?
Chýbala mi rodina a moja priateľka, kamaráti, teplo a pohodlie domova. Ono, myslím si, že ľudia si ani nedokážu predstaviť, aké to je náročné putovať toľko dní osamote, iba so svojimi myšlienkami, v neľútostných podmienkach a sám sa hecovať, aby som vydržal šľapať dalej, aj keď si myslím, že už nevládzem a presviedčať samého seba, že to celé má zmysel!
Absolvovali by ste to s odstupom času opäť?
Do budúcna určite niečo ešte podniknem a možno aj viackrát, a možno aj väčšie. Cesta SNP to už ale určite nebude. Sám síce neviem, čo vymyslím, ale dúfam, že to bude aj s mojou polovičkou a novým členom svorky, psíkom, ktorého som si prevzal túto nedeľu.
Aký to bol pocit vrátiť sa opäť domov?
Keď po mňa prišli rodičia na Dukliansky priesmyk v domnení, že ma zvezú iba do Svidníka, kde si dám prestávku a budem pokračovať ďalej, a ja som im zahlásil, že idem domov, boli to slzy šťastia, ale aj taký zvláštny pocit nenaplneného cieľa na jeden záťah. No vedel som zhodnotiť objektívne sily, ktoré by mi na ten náročný terén už nestačili a hlavne hlásili nepriaznivé počasie na celý tento týždeň. Tak som si povedal, že hlavný cieľ prejsť celú trasu SNP v zime sa mi podarilo a zvyšok dobojujem ešte v marci, aby sa to počítalo do zimy.
Čo ste po príchode domov urobili ako prvé?
Článok pokračuje pod reklamou
Osprchoval sa, rozmrazil si nohy, poriadne sa najedol a pripil si domácou s rodičmi na šťastný návrat.
Máte ešte v pláne podobný projekt?
Ďalší projekt je ešte vo hviezdach, niečo určite vymyslím, ale v prvom rade budem musieť počkať na psíka, kým podrastie, aby bol silný a súci parťák do hôr.
S akými reakciami ste sa vo vašom okolí stretávali?
Ohlasy sú len pozitívne, čomu sa nesmierne teším. I keď, našlo sa pár ľudí na sociálnej sieti s nepochopením celého projektu na začiatku, ale o tých nebolo už ďalej počuť. Načo si robiť hlavu zo zbytočností?
Podarilo sa vám splniť cieľ ohľadne vyzbierania finančných prostriedkov pre rodiny so znevýhodnenými deťmi, ktorý ste si dali?
Z benefičného cieľa som nesmierne prekvapený zatiaľ sumou, ktorá na účte svieti! Je to neskutočné, ako sú si ľudia ochotní navzájom pomôcť. Veľmi pekne týmto chcem poďakovať každému jednému prispievateľovi! Zároveň chcem ale podotknúť, že som sa rozhodol transperentný účet ešte nechať otvorený aj v priebehu marca, pokým nezavŕšim moje putovanie na Kremenci a Novej Sedlici.
NENECHAJTE SI UJSŤ
