Menu
Ľudovít Gaál, rodák z Rimavskej Soboty, ktorý je v oblasti jaskyniarstva veľmi známy. Za svoju kariéru speleológa zmapoval a zameral stovky jaskýň po celkom Slovensku. Je to človek, ktorý miluje prírodu a ako sám hovorí, je to chrám, kde nájdeme uspokojenie, harmóniu a kľud. Ako sa však dostal k tejto práci, čo pre neho znamená, aké zážitky mu priniesla a veľa ďalších zaujímavostí aj nášho regiónu vyrozprával pre redakciu Rimava.sk.
Vo svojom obore, teda jaskyniarstve, ste veľmi známy. Ale priblížte sa „obyčajným“ ľuďom. Odkiaľ pochádzate, koľko máte rokov, čo konkrétne robíte, čo je Vašou náplňou práce a ako ste sa k nej dostali?
Som rodák z Rimavskej Soboty, mám 63 rokov. Začiatkom sedemdesiatych rokov sme s bratom Jozefom a s priateľmi zakladali jaskyniarsku skupinu v Rimavskej Sobote, ktorá vďaka mladým skautom úspešne funguje doteraz. Pretože jaskyne vznikajú najmä vo vápencoch, rozhodol som sa študovať geológiu v Bratislave (až potom som si uvedomil, že jaskyne a krasové javy skúma predovšetkým geomorfológia, ako vedný odbor a nie geológia). Spočiatku sme odkrývali jaskyne v Drienčanskom krase, potom sa nám podarilo odhaliť a zistiť podmienky vzniku jaskýň v magnezitoch na ložiskách Podrečany, Burda, Jelšava, Ľubeník a Košice-Bankov. Neskôr vysvitlo, že podobné magnezitové jaskyne sú vo svete skutočnou raritou, len zopár malých dutín sa vyskytuje v austrálskej Tasmánii, v Brazílii a v USA. Najdlhšiu magnezitovú jaskyňu sme zdokumentovali práve v našom okrese pri Rovnom v dĺžke 73 metrov, ktorá je dnes už zatopená v opustených banských priestoroch. Potom sme preskúmali nekrasové (tzv. pseudokrasové) jaskyne v Cerovej vrchovine, Štiavnických vrchoch, Ostrôžkach, na Krupinskej planine a na Poľane, kde sa nám podarilo objasniť vznik tzv. jaskýň po stromových pozostatkoch, ktoré dovtedy zo Slovenska neboli známe. Ide o neveľké jaskyne, ktoré sa vytvorili vyvetrávaním 15-19 miliónov rokov starých pochovaných stromov. V súčasnosti, od roku 2002 pracujem na Správe slovenských jaskýň so sídlom v Liptovskom Mikuláši, ktorá však má kanceláriu aj v Rimavskej Sobote. Tu, spolu s kolegom Vladom Papáčom a Igorom Balciarom, ale aj so spolupracovníkmi z Liptovského Mikuláša zabezpečujeme starostlivosť o jaskyne na Slovensku, najmä projektovanie ochranných pásiem jaskýň, verejnosti voľne prístupných jaskýň, realizujeme označenie, uzatváranie významných a ohrozených jaskýň, koordinujeme strážnu činnosť a vydávame odborné stanoviská pre orgány štátnej správy. K profesionálnej speleológii som sa dostal ešte v roku 1995, keď sa jaskyne zo zákona stali chránenými a námestník riaditeľa vtedajšej Slovenskej agentúry životného prostredia v Banskej Bystrici ma poveril starostlivosťou o ne.
Kedy ste prepadli tejto práci, resp. jaskyniarstvu a ako dlho ho už vykonávate? Je to pre Vás „len“ práca alebo aj niečo viac?
Ako mladých nás fascinovali prvé objavy v Drienčanskom krase na začiatku 70-tych rokov minulého storočia. K týmto objavom nás viedol najmä ujo Ďuro Vincel zo Slizkého, ktorý nás, bohužiaľ, nedávno opustil. Kto raz zažil pocit byť na mieste, na ktorom ešte ľudská noha nestála, sa už ťažko vracia do „čistého povrchového“ života. K tomu navyše patrí zvláštne čaro podzemia s neustálymi prekvapeniami alebo nezabudnuteľnou atmosférou večerných táborákov. V mladom veku človeka obyčajne ženie túžba za objavením nepoznaného, v staršom veku však už skúma podzemie pohodlnejším spôsobom, zaujímavé sú preňho najmä vedecké rarity v jaskyniach, ako minerály, skameneliny, živočíchy alebo zákonitosti vzniku podzemných priestorov. Takže jaskyniarstvo obyčajne odprevadí človeka až do hrobu.
Za svoje pôsobenie v úlohe jaskyniara ste určite videli toho dosť čo verejnosti nie je prístupné. Čo bolo pre Vás tým najväčším zážitkom?
Tých zážitkov bolo skutočne dosť, na to by sme potrebovali viac času. Ťažko si z nich vybrať, no určite nezabudnem na spojenie dvoch veľkých jaskýň Podbanište a Nad Kadlubom pri Slizkom, na ktorom sme pracovali dlhé roky a nakoniec sa to podarilo dvom obetavým jaskyniarom, Lacovi Iždinskému a Stanovi (Leovi) Scholtzovi. Vznikol tak systém dlhý 1570 metrov, ktorý je dnes národnou prírodnou pamiatkou. Nedá sa zabudnúť ani na výnimočný pocit na dne 1077 metrov hlbokej priepasti Sima GESM v Španielsku alebo na nútený pobyt v talianskej priepasti Michele Gortani, z ktorej sme sa štyri dni nevedeli dostať von pre zvýšený stav vody.
Vedeli by ste spočítať v koľkých jaskyniach ste už bol, či už tu na Slovensku alebo aj v zahraničí?Nad tým som ešte neuvažoval, no približne je známy počet jaskýň, ktoré som zameral a zmapoval, okolo 200, v celkovej dĺžke vyše 5900 metrov.
Hovorí sa, že človek je tvor zvedavý. Zrejme to platí aj u Vás. Myslíte si, že toto je jedna zo základných vlastností jaskyniara?
Myslím si, že v každom mladom človeku sa skrýva kus jaskyniara, len to treba vyvolať ako lakmusový papier. Pokiaľ sme mladí, baví nás cestovať, hľadať neznáme, objavovať nepoznané a prežívať vzrušujúce chvíle. Máme to jednoducho v génoch. Keby človek zostal vždy na jednom mieste, populácia by časom zakrpatela, čo by viedlo k jej zániku. Kontinenty, horské štíty, oceány sú už zväčša známe, na objavovanie teda zostali len jaskyne. A veru je ešte čo spoznávať. Každý rok sa na Slovensku objaví niekoľko desiatok jaskýň. V súčasnosti ich už evidujeme 7100. Okrem zvedavosti však mnohých jaskyniarov priťahuje aj dobrý pocit spolupatričnosti. Bez obetavosti, oddanosti a váženia si druhého v extrémne ťažkých podzemných podmienkach by sme ťažko vedeli dosiahnuť úspechy.
Poďme však aj k výbave, čo potrebuje jaskyniar na svoj prieskum pod zemou?
Najdôležitejšia je odvaha, obetavosť a odhodlanosť nezištne pomôcť priateľovi. Potom nasleduje prilba, kombinéza, dve lampy, čižmy a rukavice. A do priepasti spoľahlivé lezecké pomôcky: lano, popruhy, zlaňovacia kladka, karabínky a samovýstupné strmene. Samozrejme je to len základný výstroj, na prieskum náročnejšej jaskyne sa treba poriadne pripraviť aj na viac dní.
A čo nasledovníci, máte už nejakých tých svojich? Myslíte si, že tento druh práce je v dnešnej dobe zaujímavý a vyhľadávaný mladými ľuďmi?
Mám z toho úprimnú radosť, že aj nová generácia jaskyniarov z Rimavskej Soboty dosahuje úspechy. Keď som sa kolegovi z Liptovského Mikuláša pred pár rokmi pochválil, že mladí jaskyniari objavili v Drienčanskom krase významnú jaskyňu Praslen s neolitickými kresbami, odpovedal: „a ty si tam čo robil 30 rokov, že si ju nenašiel“. Vôbec mi to nevadilo, tešil som sa z ich úspechu tak, ako keby som bol sám účastníkom objavu. Bohužiaľ musíme konštatovať, že súčasná mladá generácia tú spomínanú geneticky danú túžbu po dobrodružstve uspokojí pri počítači a nie v prírode. Nie je to dobré, ale myslím si, že to „tvrdé jadro“ zostane verné prírode a tí „počítačoví jaskyniari“ sa vyradia v prvej plazivke.
Byť jaskyniar je asi aj otázka dobrej kondície, predsa je to o lezení, plazení či šplhaní sa. Ako sa udržujete Vy v dobrej kondícii?
Keď som sa v sedemdesiatych rokoch pripravoval do hlbokých alpských a pyrenejských priepastí, neustále som trénoval, liezol som po múroch i skalách a neustále som skúšal prestup z jedného lana na druhé. Teraz si kondičku snažím udržiavať najmä prácou v záhrade, ale nevyhýbam sa ani športom. Mladšia generácia sobotských jaskyniarov je však v oveľa lepšej kondícii a to je hlavné. Budúcnosť patrí im.
A čo Váš voľný čas, ako ho trávite?
Keď človek celý svoj aktívny život prežije v prírode, zostane jej verný do konca života. Príroda je chrám, kde nájdeme uspokojenie, harmóniu a kľud. Lesné alebo jaskynné zvieratá bezdôvodne nikdy neútočia na človeka, nerobia intrigy, neohovárajú. Vo voľnom čase do jaskýň chodím už čoraz menej, keď nie som v záhrade, som však v prírode. Príroda na Gemeri je mimoriadne pestrá a krásna, plná zaujímavostí, je určite cennejšia než najdrahší počítač.
Zdroj: Rimava.sk, FOTO: archív Ľudovít Gaál
