V roku 1933 vrcholila svetová hospodárska kríza, ktorá tvrdo zasiahla aj Česko-Slovensko. Zvyšovala sa nezamestnanosť a vznikali tzv. hladové doliny. Obyvatelia Rimavskej Soboty neboli výnimkou a kríza ich tiež zastihla.
V sobotu dňa 25. marca 1933 sa večer okolo ôsmej hodiny schádzali v Rimavskej Sobote členovia miestneho kasína. Okrem iného sa tam v pekných priestoroch preberali udalosti uplynulého týždňa. Presne oproti budove kasína sedeli v krčme traja chlapi.
Tváre mali zarastené a v zadymenej miestnosti skláňali svoje hlavy pri stole nad prázdnymi pohármi. Smutno sa pozerali na poháre, v ktorých sa pred chvíľou perlil zlatý mok. Mali tam vínny strek, víno zriedené so sódovkou.
Boli to tri skrachované existencie, nedávno ešte veľmi vážení občania mesta a majstri svojho oboru. Sedel tam krajčír, obuvník a klobučník. Nachádzali sa v takej situácii, že ich domovom sa vyhýbal aj samotný exekútor, nemali už nič, čo by im mohol zobrať.
Od krčmára si pýtali ešte po pohári streku, nech im ho zapíše, lebo peňazí nemajú. Krčmár kus hundral, ale napokon im z úcty k starým časom nalial do pohárov.
Krajčír sa napije a spustí: „Mal som hanebný týždeň. Nezarobil som ani jeden groš a týždeň som nemal žiadnu zákazku. Napokon mi konečne jeden riaditeľ poslal dosť zúbožený smoking, aby som ho dal do poriadku. Dúfal som, že vo vreckách nájdem aspoň 20 korún, ale nenašiel som tam nič. Veď minulý týždeň usporiadal zábavu cyklistický klub a on tam primášovi zastokol za slák 300 korún a celá banda pila s vysokých pohárov. Natrápil som sa s tým smokingom a vyzeral napokon ako 'cukrík'. Osobne som ho niesol riaditeľovi a aj som videl, ako sa skryl rýchlo do druhej izby. Smoking odo mňa zobrali a nedali mi zaň nič, vraj domáci pán odcestoval a potom sa so mnou vyrovná.“
Spolu sediaci pokývajú hlavami a slova sa ujal obuvník: „Od kedy sem prišiel Baťa, nemal som taký mizerný život ako teraz. Kto teraz príde k obuvníkovi, iba taký, čo by chcel, aby som mu na dlh niečo spravil. Divný svet žijeme. Robotník, čo nikdy neplatil v živote dane, dostane aspoň nejakú podporu v nezamestnanosti. My, majstri živnostníci, čo sme tridsať či štyridsať rokov držali na pleciach štát a tiež mesto, tak nedostaneme nič. Minister tvrdí, že majstri si vedia nájsť prácu, tak ja som si ju cez týždeň našiel. Prišiel za mnou jeden inžinier a chcel pár žltých, tzv. ševró topánok. Na dlh som si kúpil najjemnejšiu kožu z kozľaťa a pustil do práce. Odniesol som ich osobne inžinierovi a po mnohých vycifrovaných slovách mi povedal, že sú mu úzke, ale vzhľadom na moju početnú rodinu je ochotný zaplatiť 90 korún. Vraj toľko stoja podobné topánky v obchode u Baťu. Nuž áno, ale ja som len za kožu zaplatil 111 korún. Pekný svet to žijeme!“
Traja chlapi sa opäť napili z pohárov a k slovu sa dostal posledný z nich, klobučník: „Viete priatelia, že ja som vždy mal v obchode drahšie klobúky zn. Hückel. Chodievajú ku mne páni, ale ten tento týždeň som predal len jeden klobúk. Doktor šiel na nejakú konferenciu a poslal ku mne čeľadníka, aby som mu poslal odskúšať nejaký fajnovejší klobúk. Poslal som mu ich šesť, nech si z nich vyberie a jeden z nich si aj vybral. Vyhotovil som účet a doručil doktorovi. Vyhnal môjho učňa a odkázal mi, že nemá čím zaplatiť a tak nemám klobúk a ani peniaze“.
Víno v pohároch sa minulo a tak sa uvedená trojica poberala z krčmy domov. Keď vyšli von na ulicu, tak z kasína akurát vychádzali riaditeľ, inžinier a doktor. Riaditeľ sa prihovoril svojim spoločníkom so slovami: „Vidíte? Títo korheli sa horko ťažko dostanú k pár korunám a hneď v krčme zastanú s nimi!“ Jeho dvaja spoločníci mu prikývli, kým skrachovaná trojica majstrov, živnostníkov, úctivo podvihla svoje klobúky a popriala pánom dobrý večer.
Autor: Vladimír Gondáš
Zdroj: Gömör-Kishont zo dňa 2.4.1933
NENECHAJTE SI UJSŤ
