No active "ca-sidebar-197687" sidebar

Mám rád ľudí, ktorí životom kráčajú priateľsky a prajne, hovorí Peter Petrus

6. júna 2023 | | | |  | 
Foto: Archív Peter Petrus

POLTÁR/BRATISLAVA – Dlhoročná tvár Televízie JOJ – aj takto by sa dal opísať reportér a moderátor Peter Petrus, ktorý pochádza z Poltára. V našom rozhovore prezradil niečo o svojich začiatkoch, koníčkoch a aj o tom, ako si zahral v seriáloch Mafstory či Profesionáli.

Ako ste sa dostali k žurnalistike? Niekto vás inšpiroval v rodnom regióne alebo ste si tento odbor všimli až v Bratislave?

Ku svojej práci som sa dostal náhodou. Novinárčina ma v mladosti nejako osobitne nelákala. Vyštudoval som filozofiu a históriu na Univerzite Komenského v Bratislave. Potom som išiel na rok na vojenčinu a na jar 1997 som si hľadal zamestnanie. Jeden môj kamarát pôsobil v zahraničnej redakcii TASR a povedal mi, že v domácej redakcii majú voľné miesto. Posmelil ma, nech sa prídem ukázať.

Tak som teda prišiel a vedúca redakcie sa ma spýtala na novinárske skúsenosti. Keď som jej povedal, že žiadne nemám, trochu zodvihla obočie, povedala však, že ma aspoň vyskúšajú. Išiel som na pár podujatí a napísal som z nich správy. Zrejme to nebolo najhoršie, keďže to robím už vyše štvrťstoročia.

Spoločenský prehľad som mal a v TASR ma za 2 roky naučili, že agentúrnu správu treba napísať rýchlo,
neutrálne a zrozumiteľne. Potom som krátko písal do novín SME a následne mi dali ponuku z Rádia Twist. Bola to akoby rodinná firma s veľmi dobrými vzťahmi a strávil som tam pekných 6 rokov. Následne som prešiel do TA3, kde som bol asi rok a pol.

No a vtedy ma oslovil šéfredaktor TV JOJ Roland Kubina a od roku 2007 fungujem s červeno-bielym mikrofónom. Môj žurnalistický vývoj bol teda evolučný – najprv agentúra, potom noviny, rádio a doteraz televízia.

Článok pokračuje pod reklamou


Mali ste v TV JOJ aj menšiu prestávku v roku 2014. Robili ste hovorcu prezidentovi Andrejovi Kiskovi. Ako si spomínate na toto obdobie?

O niečom takom som nikdy neuvažoval, opäť však prišla ponuka. Dlho som to zvažoval, pretože v TV JOJ som sa cítil veľmi dobre. Radil som sa aj so šéfredaktorom, ktorý mi povedal, aby som to teda skúsil a dvere v televízii mi však nechá pootvorené pre prípadný návrat. A tak sa aj stalo, po štvrť roku. Beriem to ako užitočnú stáž.

Poľský prezident Bronislaw Komorowski vo Varšave v lete 2014. Foto: Archív P. P.

My novinári v podstate vieme, ako pracujú ministerstvá, parlament či prezidentský úrad. Tam som to však videl do detailov – ako fungujú porady, ochranka, ako sa pripravujú návštevy či mediálne výstupy. Bolo to pre mňa obohacujúce z tohto pohľadu. Spomínam na to celkom rád, avšak túžba po žurnalistike prevážila.

Vaša tvár je známa nielen zo spravodajských relácií, ale aj zo sitkomov ako Mafstory či Profesionáli. Prečo si vybrali práve vás?

Autorom sa asi páčil štýl, akým som robil živé vstupy do spravodajstva. To bol aj hlavný dôvod, prečo ma do TV JOJ zlákali pred rokmi. Snažil som sa totiž aj ťažké politické, ekonomické či spoločenské témy vysvetľovať tak, aby to pochopili aj diváci, ktorí podrobne nesledujú verejné dianie. Prosto, bežne som to prezentoval tak, akoby sa o téme rozprávali dvaja ľudia niekde na ulici alebo pri pive. Jednoduchšie a zrozumiteľne, nie však vulgárne.

No a občas som na odľahčenie aj trochu vtipkoval. Zapáčilo sa to zrejme aj tvorcom seriálov, kde som hral sám seba. V niektorých scénach totiž mali úlohy reportérov. Bolo to zaujímavé a priučil som sa, ako sa robí takáto časť televízneho remesla.

Máte nejaké zážitky z týchto natáčaní?

V istej epizóde Profesionálov, v ich mestečku, vypukla škaredá epidémia. Tak ma navliekli do špeciálneho gumeného odevu. Mal však zle nastavené dýchanie, rosili sa mi priezory. Už nechýbalo veľa a odpadol by som. Hneď po nakrútení dialógu som to rýchlo zhodil dole a mohutne som lapal po čerstvom vzduchu.

Máte aj svoju záľubu – kone a dostihy. Ako ste sa k tomu dostali?

Manželka P. Petrusa, jeho syn a ich kôň Yasminia po výhre (jazdec Tomáš Roman). Foto: Archív P. P.

Tiež to bola náhoda. Keď som bol malý, dostihy som akurát občas zazrel v televízii. Prvý raz som bol na závodisku ako vysokoškolák. V TASR som mal kolegu Gressnera, ktorý bol turfový odborník a veľa ma naučil. O čosi neskôr sme s mojou súčasnou manželkou zistili, že sa nám to obom páči a na dostihy sme začali chodiť pravidelne.

Pred 6 rokmi ma oslovil tréner Chodúr, či by sme sa chceli angažovať aj viac, nielen ako diváci. Vzali sme si teda jedného koňa do nájmu a založili rodinnú stajňu EPM Petrus. No a tak nás to zasiahlo, že sme aktívni doteraz. Všetko okolo toho nás baví a aj nášmu dieťaťu sa to páči. Najprv sme mali kone v Borskom Mikuláši, potom sme sa presunuli do Bratislavy.

Čiže je to pre vás aj odreagovanie...

Áno, aj. Niekto rád cestuje, iní sa venujú športu, ďalší míňajú peniaze na módu, autá, alebo v krčme. Naša záľuba sú kone. Má to aj ten rozmer, že niekoľkým ľuďom dávame prácu. Tá je síce krásna, avšak náročná, lebo v starostlivosti o zvieratá nemožno vynechať ani deň.

Je to teda kombinácia relaxu, zábavy, vzrušenia, učenia sa i budovania dobrých medziľudských vzťahov. Keď človek príde na hospodársky dvor, vôbec to nevyzerá, že je ešte v hlavnom meste. Je tam aj hnoj, stroje a všetko potrebné pre niekoľko desiatok koní.

Jeho manželka Edita je bývalá hokejistka, ktorá odohrala za SR rekordných 175 zápasov a bola aj na olympiáde 2010 vo Vancouveri. Je tiež majsterka sveta v hokejbale 2011. Foto: Archív P. P.

Narodili ste sa v Poltári. Aj ste tam vyrastali?

Základnú školu som vychodil v Poltári a gymnázium v Lučenci. Potom som odišiel na vysokú školu do Bratislavy, kde pôsobím doteraz. Do rodného kraja sa vraciam, žije tam mama, brat, kamaráti. Je tam pochovaný otec a iní predkovia.

Ako si spomínate na svoje detstvo a dospievanie?

Boli to pekné, bezstarostné roky. Venovali sme sa vtedy bežným aktivitám, teda v lete sme hrali futbal, v zime hokej. Pri dome nám tečie Poltarica, blízko je les, neďaleko sú rybník i rieka Ipeľ. V podstate sme stále boli v pohybe. Poltár vtedy ešte patril do okresu Lučenec, kam som rád chodil na rôzne súťaže.

Máte pochodené aj okolie?

Často sme boli na Látkach, pri vode na Ružinej, pozoruhodná je Šomoška. V čase mojej mladosti budovali priehradu Málinec, tam je to krásne. Po okolí som cestoval aj ako futbalový žiak a dorastenec TJ Sklotatran Poltár.

Ako vnímate tento región s odstupom času?

Je to tam náročné. Podľa mnohých ukazovateľov patrí medzi chudobné lokality a aj iné demografické parametre sú zlé. Nedávno zverejnili vzdelanostný indikátor a okres Poltár je najhorší na Slovensku… Mnohí odtiaľ odišli, najmä smerom na západ, lebo tam pre seba nevidia budúcnosť.

Článok pokračuje pod reklamou


Ďalší sú sklamaní, frustrovaní, nahnevaní na celý svet, a to je živná pôda pre nárast javu, ktorý niektorí nazývajú extrémizmus. A to zase dokážu podchytiť politickí manipulátori, ktorí vedia vyvolať falošný dojem, že práve oni určite všetky problémy vyriešia. A keď nevyriešia, tak aspoň ukážu na vymyslených nepriateľov, ktorí sú akože na vine.

Čo by ste chceli odkázať ľuďom z regiónu?

Rozhodne nie som nejaký mudrlant, ktorý z Bratislavy rozdáva rozumy. To by sa nepáčilo ani mne. Spomeniem však niekoľko príkladov, že aj v náročných podmienkach sa dá zmysluplne fungovať. Môj starý otec z maminej strany bol rešpektovaný sklársky majster v Zlatne. Aj preto doteraz dávam klobúk dole pred všetkými, ktorí na úrovni držia sklársky odkaz – napríklad aj pred firmou Sonne Crystal, ktorá má aj medzinárodné meno.

Peter Petrus s rodinou na zimnom štadióne. Foto: Archív P. P.

Môj kamarát Ján Kubaliak je zase uznávaný stavebný inžinier a súdny znalec, s manželkou Janou vychovali aj šikovné dcéry, a nielen Poltárčania sa na nich s dôverou obracajú. Môj obdiv má aj podnikateľka Martina Tóčiková, ktorá sa roky energicky angažuje v rôznych oblastiach.

No a ďalší môj kamarát Rasťo Kapusta sa rekvalifikoval z práce v sklárni na maséra, a mnohým už pomohol uľaviť od bolesti. Fandím aj aktivistom z novohradského projektu Výkrik z regiónov. Prístup k životu teda môže byť rôzny – mnohí na všetko okolo seba len nadávajú, bedákajú, intrigujú, na Facebooku obdivujú zločincov a politických šmejdov, šíria zlo, klamstvá, konšpirácie, závisť, nenávisť a pasívne čakajú, že všetko za nich zázračne vyriešia akýsi spasitelia. Takým negatívnym jedincom sa snažím vyhýbať.

Naopak, mám rád pozitívnych ľudí, ktorí životom kráčajú priateľsky, aktívne, rozvíjajú svoje schopnosti, tešia sa aj z drobných radostí, nenaletia na slaboduché hoaxy, sú prajní aj ku iným a nepotrebujú sa za vlastné zakopnutia vyhovárať na Sorosa. Vo všeobecnosti si vážim ľudí, ktorí žijú slušne. A osobitne tých, ktorí sa nezištne angažujú v prospech núdznych, chorých, či inak znevýhodnených. A je dobre, že mnohí takí pôsobia aj v Novohrade či v Gemeri.


NENECHAJTE SI UJSŤ


Odoberajte novinky spravodajského portálu Rimava.sk, ktoré vám v e-mailovej schránke budú pristávať pravidelne.

Páčil sa ti článok? Zdieľaj ho
Diskusia k príspevku
Odporúčáme
No active "ca-sidebar-197688" sidebar
cross