Maňo Lacko: Moc ležala na zemi. Dôležité bolo, kto ju zdvihne

Maňo Lacko

Keď sa 27. novembra 1989 pred bývalou Tabakovou továrňou v Rimavskej Sobote zišli tisíce ľudí, nikto presne nevedel, čo bude nasledovať. Neboli pripravené profesionálne pódiá, neexistovali sociálne siete a miestni organizátori sa často ani poriadne nepoznali. Napriek tomu sa odvážili postaviť pred dav a žiadať zmenu. Jedným z nich bol divadelník, scénograf a pedagóg Maňo Lacko. Po 37 rokoch spomína na dni plné nadšenia, improvizácie a odvahy. Dnes však hovorí aj o veľkom sklamaní z toho, kto sa po revolúcii dostal k moci.

Prehrajte si audio verziu článku

Audio verzia tohto článku ešte nie je k dispozícii.

Kým sa Európa menila, v Rimavskej Sobote bolo ticho

November 1989 neprišiel podľa Mariána Lacka nečakane. Už počas leta bolo zrejmé, že v krajinách východného bloku sa začína meniť politická situácia. V Poľsku, Maďarsku či Nemeckej demokratickej republike sa odohrávali udalosti, ktoré naznačovali blížiaci sa koniec komunistických režimov. Československo však podľa neho zostávalo akoby bokom.

Článok pokračuje pod reklamou


„Pohla sa celá Európa, len Československo mlčalo. Bolo tu ticho, ako keby sa v celej Európe nič nedialo,“ spomína.

Správy o študentských protestoch v Bratislave 16. novembra a následnom policajnom zásahu v Prahe sledoval v televízii. Pamätá si aj na Rimavskosoboťanku Henu Hrinkovú, ktorá patrila k výrazným osobnostiam bratislavského študentského protestu.

„Keď som ju videl v telke, poznal som ju. Bola to moja kamarátka, s mojím bratom chodila do jednej triedy. Chvíľu som ju učil na gymnáziu, keď som tam praxoval,“ rozpráva.

Oficiálne spravodajstvo však podľa neho udalosti prezentovalo ako aktivity ľudí, ktorí chcú rozvracať republiku. V Rimavskej Sobote sa zatiaľ nič výrazné nedialo.

„Tu sa nedialo nič. My sme len pozerali telku, ale postupne prichádzali informácie a hlavne plagáty z Bratislavy. Priniesli ich Laco Kováč s kamarátom a aj ich po nociach rozlepovali po meste“ hovorí o prvých dňoch po 17. novembri.

Kronika, transparenty a policajti za chrbtom

Situácia sa začala meniť až s blížiacim sa generálnym štrajkom, ktorý bol vyhlásený na 27. novembra.

Za Lackom vtedy prišiel jeho kamarát Ján Galdík, prezývaný Gazó, s veľkou kronikou. Chceli do nej zaznamenať udalosti a podpisy ľudí, ktorí sa do novembrového diania zapojili.

„Kúpil hrubú kroniku. Ja som do nej napísal text. Sú tam všetky podpisy,“ spomína Lacko. Kde sa dnes tento dokument nachádza, nevie s istotou. Domnieva sa, že by mohol byť medzi materiálmi, ktoré sa zachovali po miestnej Verejnosti proti násiliu.

Medzitým sa začali pripravovať transparenty a heslá. Výraznú úlohu pri ich výrobe zohrával výtvarník Ďuro Kepka.

„Začali sme robiť kroniku, pripravovať heslá a Ďuro Kepka začal maľovať plagáty. Chodili sme ich lepiť a policajti chodili za nami,“ opisuje.

Podľa jeho spomienok ich však už nezadržali ani im neublížili. Protestné hnutie sa v tom čase rozšírilo do mnohých československých miest a situácia sa menila veľmi rýchlo.

Napriek prípravám ešte nebolo jasné, kto bude samotný generálny štrajk v Rimavskej Sobote koordinovať a kto sa postaví pred ľudí.

Päťtisíc ľudí pred Tabakovou továrňou

Keď prišiel 27. november, pred niekdajšou Tabakovou továrňou sa podľa Lackových spomienok zišlo približne päťtisíc ľudí.

Na improvizovanú tribúnu sa dostal takmer náhodou. ktorú zabezpečil aj s ozvučením Jožo Burszky. On veľmi veľa pomáhal počas týchto udalostí.

„Prišiel som k tej tribúne, videl som tam kamarátov a hlavne Peťa Leboviča. Pýtam sa ho, čo ideme robiť. A on mi povedal, že toto treba prečítať.“

Išlo o požiadavky študentského hnutia a Verejnosti proti násiliu, ktoré sa do Rimavskej Soboty dostali prostredníctvom vysokoškolákov z Bratislavy.

Lacko si dodnes pamätá pohľad na námestie plné ľudí a transparentov vyrobených z obyčajných kartónov.

„Keď sme videli pred Tabakovou továrňou okolo päťtisíc ľudí, povedali sme si: Fú, tak toto je sila.“

Práve prítomnosť takého množstva ľudí mu dodávala odvahu.

„Vtedy bolo cítiť, že tí ľudia sú za nami. Preto som nemal strach vystúpiť na tribúnu.“

Verejnosť proti násiliu vznikala za pochodu

Po generálnom štrajku sa začalo formovať miestne občianske hnutie. Medzi jeho výrazné osobnosti patrili podľa Lacka Peter Lebovič, Dano Brezina a on sám. Postupne sa pridávali ďalší ľudia, ktorí zabezpečovali ozvučenie, techniku, organizáciu zhromaždení či komunikáciu s podnikmi.

„My sme vlastne každý večer mali štrajk. Keď už boli veľké zimy, dali nám zadarmo kultúrny dom, takže zhromaždenia pokračovali tam,“ spomína.

V kultúrnom dome sa podľa neho stretávalo približne päťsto ľudí. Hoci to bolo menej než na námestí, občianske aktivity pokračovali.

Verejnosť proti násiliu postupne získala aj kanceláriu v niekdajšej budove Národného frontu, kde dnes sídli časť mestského úradu. Dostali telefón a začali koordinovať stretnutia v podnikoch a organizáciách.

„Volali nám, že zajtra máme míting vo výrobnom družstve Rimavan a prosíme delegáciu okresnej VPN, či by prišiel aspoň jeden alebo dvaja ľudia.“

Podľa Lacka sa občianske iniciatívy vytvárali priamo v závodoch, školách a ďalších inštitúciách. Ich predstavitelia žiadali zmeny vo vedení a pozývali miestnych aktivistov na diskusie.

V kancelárii pomáhali aj ženy, ktoré zabezpečovali administratívu a komunikáciu. Lacko spomína Mirku Bajkajovú a Vieru Péliovú.

„My sme boli veľmi často v teréne. Potrebovali sme niekoho, kto bude dvíhať telefóny a zapisovať všetky tie veci.“

Poznali sa z divadla a archívu. Politickú organizáciu nemali

Zaujímavé je, že ľudia, ktorí sa postavili do čela miestneho občianskeho hnutia, podľa Lacka pred novembrom netvorili organizovanú opozičnú skupinu.

Poznali sa predovšetkým cez kultúru, divadlo a osobné kontakty.

S Danom Brezinom spolupracoval v divadle. Brezina režíroval a písal hry, Lacko sa venoval scénografii a herectvu. Petra Leboviča poznal aj prostredníctvom stretnutí v archíve, kam chodievali diskutovať o histórii a spoločnosti.

„Bol to chodiaca encyklopédia, čo sa týka vývoja dejín Uhorska a Československa. Veľmi radi sme tam chodili debatovať,“ spomína na Leboviča.

Ani medzi známymi však pred revolúciou nepanovala úplná dôvera.

„My sme sa každý jedného báli, lebo nikto nevedel, či ten druhý nie je nejako prepojený na ŠtB. Čiže sme si aj dôverovali, aj nedôverovali.“

Práve preto považuje za dôležité pripomenúť, že novembrové udalosti v Rimavskej Sobote nevznikli podľa vopred pripraveného miestneho scenára. Ľudia sa organizovali postupne, reagovali na nové informácie a mnohé rozhodnutia prijímali zo dňa na deň.

„Moc bola padnutá na zemi. Dôležité bolo, kto ju zodvihne“

Jednu zo spomienok si Lacko spája s Danom Brezinom, ktorý podľa neho veľmi presne vystihol atmosféru revolučných dní.

„Ľudia si možno ani neuvedomujú jednu vec. Teraz je moc padnutá na zemi. A je dôležité, kto ju zodvihne.“

Práve v tejto myšlienke vidí Lacko aj podstatu svojho dnešného sklamania.

Hoci sa podarilo odstrániť vedúcu úlohu komunistickej strany a otvoriť cestu k slobodným voľbám, podľa neho sa nedostatočne preverovalo, kto vstupuje do nových politických a ekonomických štruktúr.

„Nemali sme na to čas. Nemali sme na to ľudí,“ vysvetľuje.

Spomína, že do miestnych občianskych iniciatív sa začali hlásiť aj ľudia, o ktorých sa neskôr dozvedali, že mali úzke väzby na predchádzajúci režim.

„Až potom spätne prišla informácia: Pozor, tento bol už v šesťdesiatom ôsmom problematický človek. Ale to sme sa dozvedali až dodatočne.“

Podľa Lacka bolo obdobie po revolúcii príliš rýchle a mnohé rozhodnutia sa prijímali bez dostatočnej znalosti ľudí a ich minulosti.

Čo by dnes urobil inak?

Keď sa ho pýtame, či by sa aj s odstupom 37 rokov znovu postavil na tribúnu, odpovedá jednoznačne.

„To, že som vyšiel na tribúnu a rečnil, by som nemenil. To určite nie.“

Jednu vec by však podľa vlastných slov presadzoval oveľa dôraznejšie.

„Poďme lustrovať, poďme si všímať, kto tu privatizuje, kto kupuje podniky, kto sa dostáva k majetkom, kto sa stáva potichu oligarchom za naším chrbtom.“

Lacko je presvedčený, že časť bývalých mocenských štruktúr dokázala využiť porevolučnú transformáciu vo svoj prospech. Jeho hodnotenie privatizácie je veľmi kritické a tvrdí, že spoločnosť nedokázala dostatočne ochrániť verejný majetok.

Práve nedôslednosť pri zmene režimu považuje za jednu z najväčších chýb novembrovej generácie.

Za socializmu nebolo lepšie hovorí

Napriek sklamaniu z vývoja po roku 1989 Lacko odmieta nostalgické predstavy o živote pred revolúciou.

Pripomína nedostatok tovaru, dlhé poradovníky na byty či autá a obmedzené možnosti cestovania.

Sám si pamätá, ako ho otec ešte pred dosiahnutím dospelosti zapísal do poradovníka na byt. K bývaniu sa dostal až v roku 1986.

„Aj vtedy som bol mladý, aj vtedy som zažíval krásne a nezabudnuteľné chvíle. Ale vôbec si nemyslím, že vtedy bolo lepšie.“

Za jeden z najväčších rozdielov považuje slobodu pohybu.

„Dnes sadnem do auta a idem krížom cez Európu bez toho, aby ma niekto zastavil, prekutával mi auto, čo pašujem alebo čo dovážam.“

Sloboda cestovania, prístup k informáciám a možnosť rozhodovať o vlastnom živote sú podľa neho hodnoty, ktoré si ľudia dnes často prestávajú uvedomovať.

Po 37 rokoch ho trápi, kam sa spoločnosť posunula

Marián Lacko dnes pôsobí aj ako pedagóg a pracuje s mladými ľuďmi v divadelnom prostredí. Vníma, že súčasná generácia sa zaujíma o spoločenské témy a mnohí študenti chcú prostredníctvom umenia reagovať na dianie okolo seba.

Zároveň ho znepokojuje šírenie neoverených informácií a ich vplyv na verejnú mienku.

„Na internete si hocikto hocičo vydáva za pravdu,“ konštatuje.

Keď porovnáva rok 1989 so súčasnosťou, priznáva, že pred 37 rokmi by si dnešnú situáciu nevedel predstaviť.

„Keby mi niekto pred 37 rokmi povedal, že o 37 rokov ešte budeme musieť bojovať proti boľševikom a vlastne tým istým ľuďom ako vtedy, povedal by som si, že to je blbosť.“

Je to jeho osobné a veľmi kritické hodnotenie súčasného politického vývoja. Zároveň však zdôrazňuje, že rozhodnutie zapojiť sa do revolučných udalostí neľutuje.

Na novembrové dni spomína ako na obdobie, keď ľudia dokázali prekonať strach, postaviť sa vedľa seba a spoločne žiadať zmenu.

A hoci je dnes sklamaný z mnohých výsledkov porevolučného vývoja, odpoveď na otázku, či by to urobil znova, zostáva rovnaká.

Áno.

Zdroj foto: Marian Lacko


Prečítajte si tiež: Štefan Balázs: Ani 37 rokov nestačilo, aby sme sa zmenili



NENECHAJTE SI UJSŤ

Novinky do e-mailu

Prehľad najdôležitejších správ z regiónu raz týždenne. Zadarmo.

Do pozornosti

Predaj nevyzdvihnutých balíkov príde do Rimavskej Soboty

predaj nevyzdvihnutých balíkov

Slnečné pozemky nad hvezdárňou: blízko neba

Pokojné prostredie, výhľad na Rimavskú Sobotu a centrum vzdialené len pár minút. Slnečné pozemky nad

Malý Oxford v Rimavskej Sobote: Daniel Csúr o svojej vízii

Malý Oxford v Rimavskej Sobote má priniesť nový prístup k vzdelávaniu. Zriaďovateľ Daniel Csúr vysvetľuje

Novinky do e-mailu

Prehľad najdôležitejších správ z regiónu raz týždenne. Zadarmo.