Menu
Bývalý generálny duchovný a plukovník Ústredia ekumenickej pastoračnej služby v OS SR a OZ SR Marian Bodolló z Hnúšte sa ako duchovný zúčastnil aj misie v Afganistane, kde strávil i obdobie Vianoc. O tom, ako prežili vianočné sviatky, či mali kapustnicu a darčeky, ako sa vôbec dostal k vojakom a čo je úlohou duchovného na misii, nám porozprával v rozhovore.
Ako a kedy ste sa dostali k Ozbrojeným silám SR?
Sedem rokov som pôsobil v Hrachove, neďaleko Rimavskej Soboty. Za tých povestných biblických sedem rokov som zažil všetko, čo sa tam dalo. Aj vlastné výšky, pády, progres v cirkevnom zbore, keď bolo veľa krstov, svadieb, mládežníckych aktivít, rekonštrukčné práce kostolov. Skrátka, cítili ste Božiu prítomnosť na každom kroku. Potom však prišla akási odlivová vlna, ktorá bola spôsobená tým, že mladí ľudia odchádzali inde za prácou, deti sa nerodili a starí zomierali. A vtedy som pocítil, že možno by mal prísť niekto iný, kto dokáže ľudí v zbore inak osloviť a prinesie iné nápady, aktivity. Mal som vyše tridsať rokov a chcel som skúsiť aj niečo iné. Do toho prišla výzva od bratov biskupov, možnosti práce s vojakmi. Vždy som chcel pracovať vo väčšom kolektíve, ale netušil som, že bude až takto veľký. Reflektoval som však na tú výzvu. A tak som v 2007 akoby druhýkrát narukoval (prvýkrát v roku 2000 na základnú vojenskú službu). Prešiel som si klasickým prijímačom, nanovo som sa učil pochodovať či podávať hlásenia, absolvoval som dôstojnícky kurz.
Článok pokračuje pod reklamou
Čo bolo ďalej?
Začal môj kariérny rast vojenského duchovného, aj keď kariérou sa to nedá nazvať. Medzi vojakmi máte svoje poslanie, tak ako aj v civile, no mal som možnosť pôsobiť vo viacerých útvaroch, poznať jednotlivé stupne velenia – dva roky v Martine, potom štyri roky v Trenčíne a až do mája tohto roku v Bratislave ako generálny duchovný.
Čiže ste mali rovnaký výcvik ako iní vojaci?
Úplne rovnaký. Aj ja som musel pochodovať, chodiť na ranné rozcvičky, streľby, mať poriadok na izbe. Ani mňa to neminulo.
Zúčastnili ste sa aj misii v Afganistane. Sú duchovní bežnou súčasťou takýchto misií? Ako ste sa tam dostali?
Sú určité pravidlá. Na istý počet vojakov alebo podľa závažnosti misie sa súčasťou jednotky stáva aj duchovný. Keďže v Ozbrojených silách SR sú dve duchovné zložky – katolícka a nekatolícka (ekumenická pastoračná služba), bola podpísaná dohoda na striedaniach. Tri misie zoberú bratia katolíci, jednu zoberú nekatolíci – evanjelici, reformovaní atď. V roku 2012 vyšla misia na nekatolíka, a to som bol na rade ja. Bez ohľadu na to, či by som bol v Martine, Trenčíne alebo v Bratislave. A misia vyšla práve na Afganistan.
Takže ste vedeli, že vás to čaká a neminie.
Áno, len som nevedel kedy. Bolo to pred 8 rokmi, 1. decembra v spomínanom roku 2012 sme vyrotovali do Kandaháru. Bol som tam bez dvoch dní 7 mesiacov.
Ako ste sa na túto misiu pripravovali?
Polroka predtým viete, že pôjdete do misie. Vtedy nanovo prejdete nielen základom, ako je strelecká, chemická, spojovacia technika či zdravotnícka – musíte sa vedieť aj postarať o kolegu, ak by sa mu niečo stalo. Prejdete si aj výcvikom, ktorý je nasimulovaný presne na podmienky miesta vyrotovania, samozrejme, okrem teploty. Potom už len čakáte na ten povestný deň D, kedy sa odlieta. Na Slovensku sa takéto výcviky robia v rámci výcvikových priestorov, ako napríklad Lešť a podobne. Letel som s Rožňavčanmi. Takže sme sa na výcvik snažili využiť aj lokalitu Rožňavy.
Dostali ste sa do Afganistanu bez problémov?
Skomplikoval sa nám let. Mali sme letieť v sobotu 1. decembra. V Bratislave sme nasadli do lietadla, boli sme už zapásaní a mali sme letieť. Prišla však stewardka a povedala, že v batožinovom priestore potrebujeme rovnomerne rozložiť batožinu. Keď sme to urobili, o ďalšie dve hodiny povedali, že pre zlé počasie na medzipristátí letisko v Kirgizsku neprijíma lety. Keď už sa zlepšilo počasie, tak prišiel pilot a povedal, že podľa medzinárodných smerníc si už musí oddýchnuť a nikam sa neletí. Tak sme všetci vystúpili z lietadla – zatiaľ stále v Bratislave – a prenocovali v hoteli. Skoro dvesto vojakov sa zdvihlo a odišlo na hotel, ktorý je vybraný pre takéto situácie na letiskách. Na druhý deň však bola 1. adventná nedeľa. Pred odletom sme nemali čo robiť, tak som pozeral televízor. Práve dávali prenos zo služieb Božích z evanjelického kostola v Bátovciach. A brat farár v kázni povedal: narodí sa Kristus Pán, ktorý je Imanuel, to znamená Boh je s vami. A to mi utkvelo, to som potreboval počuť, že celý ten čas nás Boh bude chrániť. A od tej chvíle som vedel, že bude Boh s nami aj v ďalekom Kandaháre. V ten deň sme sadli do lietadla a bez problémov odleteli. Tak sa začala naša sedemmesačná púť 19. rotácie v Afganistane.
Aké boli vaše prvé dojmy, keď ste pristáli?
Bol to teplotný šok. V Kirgizsku bolo -25 stupňov Celzia. O tri hodiny na to v Afganistane 30 stupňov. Teplo sálalo zo Slnka, z pristávacej plochy, z motorov lietadla. My, ktorí sme tam boli prvý raz, sme boli zaskočení všadeprítomnou šeďou – skaly, popraskaná suchá zem. Tá provincia na úplnom juhu patrí medzi najsuchšie v Afganistane. Veľmi málo tam prší, za sedem mesiacov som zažil len jednodňový dážď. A samozrejme, všadeprítomná chudoba miestnych.
Môžete nám povedať, aká bola úloha tejto misie?
Boli sme rozdelení podľa odbornosti. Boli tam napríklad chemici, ďalej kolegovia z raketometného oddielu. Tí mali na starosti stráženie základne. Ďalej kolegovia pyrotechnici, ktorí zabezpečovali priechodnosť ciest odstraňovaním nástražných mín – rôznych, často podomácky vyrobených. Títo chlapci ich dokázali odstraňovať s veľkou bravúrnosťou, a čo je podstatné, bez strát. Obdivovali sme, ako k tomu dokázali pristupovať s veľkou rozvahou. Mali veľmi vysoký kredit aj v rámci medzinárodných jednotiek. Nechválim ich za to, že aj ja som Slovák, boli tak oceňovaní a vnímaní aj ostatnými. Potom tam boli napríklad vyšší dôstojníci, ktorí nás informovali o prerozdeľovaní úloh v rámci operácie. Bolo tam toho veľa. Veď sa jednalo o najväčšiu NATO základňu na svete, ktorá v tom čase mala viac ako 28-tisíc vojakov.
Čo bolo vašou úlohou?
Úlohou duchovného je zabezpečiť duchovnú pohodu vojakov v podobe Bohoslužieb. Je pritom jedno, akého sú vyznania alebo či vôbec nejakého sú vyznania. Byť pri nich, počúvať ich, rozprávať sa s nimi, robiť pre nich služby Božie, prisluhovať sviatosti. Po čase na každého doľahne uzavretosť prostredia a niekedy si už aj najbližší kolegovia nemajú čo povedať. A úloha duchovného bola vypočuť, keď je nejaký problém, povzbudiť, ak sa dá, priniesť nejaké riešenie, nejakú tému do často rutinných činností. Toto je úlohou duchovného, povzbudzovať a udržiavať morálku. Okrem toho, duchovný patrí medzi lietajúci personál, takže zásobovať odľahlé jednotky nákupmi. Teda chlapi napísali, čo im treba priniesť, lebo nie všade boli povestné PX (obchody so zmiešaným tovarom), vy ste to nakúpili, a odniesli najbližším lietadlom, na ktoré sa čaká v odbavovacej hale 4-6 hodín. No je možné, že niekedy čakáte aj pol dňa a neletíte nikde. Buď kvôli počasiu, alebo kvôli bezpečnostnej situácii. A jediné, čo môžete počas čakania robiť, je buď sledovať pakistanské správy alebo si čítať. Zabudnite na wifi. V tom čase tam boli dáta veľkou vzácnosťou.
Bolo to niekedy naozaj náročné, zažili vojaci aj veľmi ťažké chvíle?
Sú chlapi, ktorí idú na misiu s tým, že vedia, čo tam budú robiť a sú tak dopredu nastavení. Boli na nej už dva-trikrát. Potom sú tam takí, ktorí prekvapili – dokázali sa premôcť a zapracovať v prospech jednotky. Ale aj na nich prišli ťažké chvíle. Neboli to však pravidelné výpadky. Len z času na čas som videl, že sa chceli porozprávať alebo len tak posedieť. Väčšinou to však boli chlapi, za ktorými keď ste prišli a nadhodili nejakú tému, tak sa rozbalili a už to išlo. Ak by som to mal zhrnúť – aj pod tou uniformou bije srdce.
Boli ste ozbrojený?
Samozrejme. Podľa nášho zákona o Ozbrojených silách musia mať aj vojenskí duchovní zbrane. Iba štáty ako napr. USA majú svojich tzv. nosičov. U nich duchovní nenosia zbrane. Sme si vedomí, že keď ideme do bojových misií, musíme mať zbraň. Bez nich nemôžete ísť nikam do priestoru. Aj pre voľný pohyb po základni musíte mať pri sebe krátku zbraň. Neviete, odkiaľ príde hrozba. Takže aj ja som nosil krátku zbraň a pri leteckých presunoch aj samopal.
Odleteli ste v čase adventu a na misii ste teda strávili aj Vianoce. Ako ste ich prežívali?
Strávili sme tam Vianoce a každý ich spracovával po svojom. Bolo to zvláštne, veď rok predtým sedeli doma so svojou rodinou a tu zrazu sedeli s ďalšími 60 chlapmi za dvoma stolmi. Mali sme síce šalát aj kapustnicu. Spravili ju pre slovenský kontingent naši chlapci chemici z Rožňavy, podotýkam, výborní kuchári, a postarali sa o nás excelentne. Stále však chýbala tá pridaná hodnota. Všade okolo boli uniformy. Mali sme však aj darčeky. Minister obrany (vtedy M. Glváč) poslal šunku a športové tričká.
Počas Štedrého večera som mal tri bohoslužby pre vojakov – pre tých, čo išli do služby, a pre tých po službe. V medzinárodnej kaplnke ste si museli deň predtým dohodnúť presný čas, kedy prídete a nesmeli ste ostať ani o minútu dlhšie – vonku už čakal ďalší kontingent. Pre mňa bolo zvláštne, keď prišli za mnou ako za evanjelikom a povedali mi, že oni chcú mať polnočnú. Pre evanjelikov na Slovensku nie je obvyklá. Dotyčný, ktorý prišiel za mnou, mi povedal: Padre, aspoň pre mňa ju sprav. Padre, to je také oficiálne oslovenie pre duchovného na misii. Ok, tak aspoň jeden, keď príde a nezaspí, bude fajn. Prišlo ich opäť okolo šesťdesiat vojakov. Spravil som bohoslužbu a na jej konci som s nimi spieval Tichú noc. Videl som, že mnohým sa zaleskli oči. Aj keď poznali iné slová ako spievame my evanjelici, nevadilo to. Oni jej rozumeli. Tá pieseň im veľmi pripomínala domov, rodinu. Túto "polnočnú" si určite budem pamätať do konca života.
Bol to váš najkrajší zážitok na misii?
Boli aj iné pozitívne zážitky. Tento ma však presvedčil, že miesto duchovného tam má zmysel a musí pri tých chlapcoch byť, aj keď nie všetci sú veriaci. V určitých momentoch potrebujú pocítiť tú silu, ktorá ich presahuje, je nad nimi. Nechcem zovšeobecňovať, ale platí to na drvivú väčšinu. Duchovní akéhokoľvek vyznania musia byť pri vojakoch v dobrom aj v zlom, aby ich niesli vo svojich modlitbách chránili a žehnali im.
Spomínali ste ,,omšové víno“. Boli ste jediný, kto ho mal. Bol po ňom veľký dopyt?
Tam je nulová tolerancia alkoholu. Jedine duchovný má zo zákona dovolené, aby to víno doniesol k Večeri Pánovej počas bohoslužby. Na základni ho nekúpite, mimo základne tobôž nie – moslimovia alkohol nesmú piť. A hoci dopyt by možno aj bol, je tam spomínaný zákaz pitia alkoholu.
Aké boli vaše ďalšie pozitívne zážitky?
Málokto vie, že Slovensko bolo súčasťou pomoci pri budovaní afganskej základnej školy v meste Mazar-e Sharif. Pomohli sme vybudovať základnú školu pre 548 žiakov. Aj dievčat. Taliban je striktne proti vzdelaniu žien. Táto základná škola je podľa posledného ratingu štvrtou najlepšou v Afganistane. Slovensko stálo nielen pri vybudovaní základnej školy, ale každý rok sa snažíme tým deťom odniesť školské uniformy, aby v mesiacoch december až marec nemrzli. Aj v januári, februári je tam mínus 5 stupňov a v školách sa nekúri. Vojaci nechodia na misie plniť len operačné úlohy, ale zároveň robia dobré meno Slovensku tým, že sa mnohorazy podieľajú na distribúcii humanitárnej pomoci. A to nielen v Afganistane, ale teraz aj v Bosne a Hercegovine, a predtým v Kosove, kým sme tam do roku 2010 mali misiu.
Keď ste sa po misii vrátili domov, ostali ste s tými vojakmi v kontakte?
S tou jednotkou, s ktorou ste vonku, sa vytvoria také vzťahy, ktoré pretrvajú a nepoznačí ich ani čas ani vzdialenosť. S niektorými sa navštevujeme.
Čo ste robili, keď ste sa vrátili z Afganistanu?
Na návrh Ekumenickej rady cirkví SR ma minister obrany vymenoval za generálneho duchovného pre duchovných v ozbrojených zložkách, t. j. stal som sa "šéfom" pre všetkých nekatolíckych duchovných, ktorí sú v armáde, polícii alebo v justícii. Vo funkcii som bol šesť a pol roka. Katolíci majú svojho biskupa – ordinára.
Tento rok ste vo funkcii na vlastnú žiadosť skončili. Prečo ste sa tak rozhodli?
Štrnásť rokov som chodieval na týždňovky. Myslím, že som sa rozhodol v tej najlepšej chvíli, svoje rozhodnutie neľutujem. Chcel som viac času tráviť s rodinou, Pán Boh nám s pani manželkou požehnal tri deti. Navyše na terajšom pôsobisku vo Finančnej správe som objavil skvelých ľudí a spolupracovníkov najmä tu v Rimavskej Sobote, teším sa na nové výzvy – takže kocky sú nanovo hodené.
Ovplyvnila vás následne misia, ktorú ste absolvovali, vo vnímaní vojnových konfliktov?
Áno.
Rozprávali sme sa už o vašich Vianociach v Afganistane. Aj tento rok budú tieto sviatky iné, a to kvôli pandémii. Ako vnímate napríklad kritiku toho, že kostoly môžu byť otvorené a iné prevádzky nie?
Rozumiem tej emócii. Ale môžeme sa na to pozrieť aj takto. V Starej zmluve, keď prišlo niečo zlé na izraelský národ, on v pôste a v modlitbách volal k Bohu, aby zasiahol. V Novej zmluve v Lukášovi v 18. kapitole Ježiš hovorí: Či by sa Boh nezastal svojich vyvolených, ktorí dňom i nocou volajú k Nemu, i keď mešká s ich vyslyšaním? Hovorím vám: Čoskoro sa ich zastane. Čo keď práve veriaci chodievajú do kostola prosiť za všetkých, aj za tých, ktorí by chceli chodievať do reštaurácií, nech Hospodin Boh pandémiu od nás odvráti?
Mnohí farári aj farárky, katolíci a nekatolíci na Slovensku sa dobrovoľne rozhodli, že v ohniskách koronavírusu bez toho, aby im to bratia biskupi nariadili, nebudú robiť bohoslužbu. Nie preto, aby predišli zlým rečiam, ale šíreniu koronavírusu. A to mnohí napriek tomu, že bohoslužby robiť môžu. Ani domáca sestra seniorka Viktória Lisáková v Rimavskej Sobote nebude mať služby Božie, podobne ako ďalší kolegovia v našom regióne.
Ako budete tieto sviatky tráviť vy?
Tieto Vianoce, budem hovoriť za seba a možno aj niektorých veriacich, práve tohto roku posolstvo Vianoc budeme vnímať inak – možno ho budeme vnímať oveľa hlbšie. Možno aj v našich domácnostiach zvesť o narodení Krista Pána neprejde len tak popri nás, ale že sa nad ním skutočne pozastavíme a budeme uvažovať, kto vlastne kvôli nám a prečo prišiel na túto zem. Možno práve tohto roku mnohých podstata vianočného posolstva zasiahne naplno. A také prežitie týchto Vianoc prajem aj Vašim čitateľom.
Zdroj: Rimava.sk, foto: archív Marian Bodolló, Ministerstvo obrany SR
