Niektorí ľudia žijú hudbou – a sú aj takí, pri ktorých máte pocit, že hudba žije v nich. V Rimavskej Sobote máme jedného z tých vzácnych. Skromného, pracovitého a talentovaného hudobníka, ktorý svojou hrou sprevádza nielen bežný život ľudí okolo seba, ale aj koncertné sály, filmy či festivaly.
Hudobník, ktorého tóny pozná nielen Rimavská Sobota, ale aj európske pódiá. Pána Martina Horvátha si ako redakcia vážime nielen pre jeho talent a úspechy, ale aj pre ľudskosť, ktorú nosí v sebe a prácu, ktorú pre komunitu – spoločnosť odovzdáva.
Článok pokračuje pod reklamou
Hudba sa v jeho rodine nededila po generáciách, dedil sa sláčik. „Starý otec, otec môjho otca, mi dal do ruky sláčik ešte v čase, keď som bol v kolíske,“ spomína. „V hudobníckych rodinách je to zvyk, ktorý pretrváva dodnes. Už vtedy bolo rozhodnuté, čo budem robiť.“
V šiestich rokoch dostal prvé husle a začal navštevovať ZUŠ v Rimavskej Sobote. No ako úprimne hovorí: „Hudba sa mi zapáčila až neskôr, keď som šiel do Košíc na strednú školu. Dostal som sa k výborným pedagógom a začal som hrať v školských orchestroch. To ma motivovalo ešte viac.“
A motivácia rástla. Tak veľmi, že už ako študent hral prezidentovi Rudolfovi Schusterovi na Bratislavskom hrade či holandskej kráľovnej počas návštevy Košíc.
Neskôr sa dostal do kapely Sendreiovci, kde pôsobil ako primáš približne 15 rokov. "Zažil som
s nimi rôzne vystúpenia v celej Európe. Hrali sme v televíznych reláciách. Raz sa mi podarilo hrať
v teleráne v jednej televízii počas jedného týždňa 3-krát s rôznymi kapelami. Moderátori sa z toho
čudovali," smeje sa.
Najväčší šok a úspech prišiel, keď prišiel Hans Zimmer hľadať kapelu do filmu Scherlock Holmes –
Hra tieňov. A našiel ich hrať akurát v jednej osade na východe Slovenska. Sendreiovci ho očarili natoľko, že si k nim sadol a začal hrať spolu s nimi. Neskôr nahrávali v štúdiu vo Viedni.
A potom prišla odmena. "V decembri bola premiéra filmu v Londýne, kam nás Zimmer pozval. Hrali sme na červenom koberci. Potom sa konala párty, kde sme hrali tiež a nakoniec nás režisér Gay Richi pozval do svojho podniku, kam sme potom všetci aj s hercami šli. Vraj sa tam objavil aj princ Harry, ale ja som ho nevidel," spomína s úsmevom.
Zážitkov z pôsobenia ako hudobníka má veľmi veľa, ale tých, na ktoré bude asi do konca pamätať bolo viac. "Hrali sme niekoľkokrát aj so Štátnym orchestrom v Žiline, to bol tiež veľký zážitok spojenie rómskej hudby s klasickou. Hral som novoročný koncert s orchestrom vo Francúzkom meste Rouen. Hral som dva krát aj na koncertoch Hansa Zimmera raz v Bratislave a potom vo Frankfurte."
Hudba bola vždy súčasťou jeho rodiny, no rovnako aj hrdosť – nie povýšenecká, ale dôstojná. Jeho mama pracovala a stále pracuje v prostredí marginalizovaných komunít. "Mňa naučila, že sa nemám hanbiť za svoj pôvod. Aj my, Rómovia, možme dosiahnuť veľké veci. Veď jej strýko bol prvý rómsky lekár v Československu, zakladateľ a prvý predseda Medzinárodnej rómskej únie, ktorá mala prvé stretnutie v roku 1971 v Orpingtone pri Londýne," upresňuje s hrdosťou.
(Pozn. redakcie: Na tomto kongrese sa spoločne dohodli na rómskej vlajke, hymne a dni Rómov. Dr. Ján Cibuľa z Klenovca bol nominovaný na Nobelovú cenu, jeho sestra bola prvá rómska lekárka v Československu.)
"Takže pozitívnych príkladov som mal veľa. Môj názor je ten, že je jedno kto má aký pôvod, ale ide snahu niečo v živote dosiahnúť, treba sa len venovať všetkému na plno a výsledky sa môžu dostaviť. Viem , že nie všetci majú rovnakú štartovaciu čiaru, ale svojou pracovitosťou a snahou može človek veľa dosiahnuť. Ani moji predkovia nemali ideálne podmienky a dosiahli vo svojom živote značný úspech."
Článok pokračuje pod reklamou
Dnes už však Martin Horváth nestojí len na pódiách, ale aj pred mladými ľuďmi, ktorým sa snaží odovzdať to najcennejšie, čo mu hudba dala. Už pätnásť rokov pôsobí ako pedagóg na Súkromnom hudobnom a dramatickom konzervatóriu, kde vyučuje teoretické aj praktické predmety, a zároveň je učiteľom huslí na ZUŠ v Rimavskej Sobote.
Práve práca s mladými ho napĺňa, hoci si s obavou všíma, že záujem o umelecké vzdelávanie postupne klesá. „Žiakov, ktorí chcú študovať umenie, je čoraz menej. Neviem presne, prečo je to tak, no tí, ktorí sa pre túto cestu rozhodnú, majú veľké možnosti uplatnenia – či už ako pedagógovia, aktívni hudobníci alebo pokračovaním v ďalšom štúdiu,“ hovorí otvorene.
Za dôležité nepovažuje len technické zvládnutie nástroja. „Mojím poslaním nie je naučiť žiakov len hrať z nôt. Chcem v nich prebudiť vnútorný záujem, aby na sebe pracovali preto, lebo to má pre nich zmysel,“ vysvetľuje. Sám si najviac váži hudobníkov, ktorí sú pohotoví, flexibilní a dokážu hrať v rôznych žánroch aj z počutia. „To je pre mňa skutočný poklad,“ dodáva. A potenciál vidí aj doma – v Rimavskej Sobote a jej okolí.
Podľa neho tu vyrástlo a stále vyrastá množstvo talentov, no samotný talent nestačí. Rozhodujúce je jeho systematické rozvíjanie, disciplína a pravidelné cvičenie. Mnohí jeho bývalí žiaci dnes pôsobia úspešne na Slovensku aj v zahraničí – a práve to považuje za jeden z najkrajších výsledkov svojej práce.
Hudba je pre Martina Horvátha viac než povolaním. „Znamená pre mňa všetko. Samozrejme, na prvom mieste je rodina, ale hneď po nej hudba. Sprevádza ma od detstva a verím, že so mnou zostane až do konca,“ priznáva. Nevzdať sa nástroja by pre neho znamenalo vzdať sa časti seba samého.
Redakcia Rimava.sk praje Martinovi Horváthovi ešte veľa vystúpení na doskách, ktoré znamenajú svet.
Najväčším šťastím je pre neho rodina – manželka a deti, ktoré sú jeho pevným zázemím. Mladší syn už kráča v jeho šľapajach a učí sa hrať na husle. „Má desať rokov, uvidíme, kam ho cesta zavedie,“ hovorí s pokojom a bez nátlaku. Hrdosť však cíti aj pri pohľade späť – na koncerty, ktoré odohral, miesta, ktoré vďaka hudbe precestoval, a ľudí, ktorých na tejto ceste stretol. A hoci jeho meno znie na veľkých pódiách, v jadre zostáva tým istým skromným hudobníkom z Rimavskej Soboty, ktorý verí, že hudba má moc meniť životy – ticho, vytrvalo a s pokorou.
NENECHAJTE SI UJSŤ
