Menu
Dvaja primátori v jednom meste? Dnes nereálna predstava, kedysi však práve Rimavská Sobota bola v rámci Uhorska do istej miery raritou – zatiaľ čo v iných mestách dozeral na všetky dôležité záležitosti jeden richtár, tu boli dvaja. Kto ich volil, ako takéto úradovanie vyzeralo, prečo si práve Rimavská Sobota môže pripísať netradičný moment vo svojich dejinách ale aj to, ako v dávnych dobách vyzeralo fungovanie magistrátu, sa dočítate v článku, ktorý pre Rimava.sk pripravil mladý historik Mgr. Jaroslav Štuller.
Tradícia dvoch richtárov najpravdepodobnejšie siahala do obdobia stredoveku, žiaľbohu konkrétnejšie stredoveké pramene, týkajúce sa tejto problematiky, sa zrejme nezachovali. Takmer vo všetkých mestách na Slovensku bola na post richtára spravidla volená len jedna osoba. V Rimavskej Sobote boli volení vždy dvaja richtári. Dôvodom je podľa všetkého fakt, že Rimavskú Sobotu počas 16. a 17. storočia vlastnili vždy dva feudálne rody.
Richtári prisahali pred Bohom, že budú spravodliví
Výkonným orgánom samosprávy mesta bola mestská rada, magistrát tvorili richtár a prísažní, ktorých počet sa pohyboval zväčša od 10 do 12. Richtára volila mestská rada, spravidla na jeden rok. Presný dátum personálneho obsadenia úradu richtára nám nie je známy. S najväčšou pravdepodobnosťou sa voľba do richtárskeho úradu konala od decembra do januára. Potvrdzuje to fakt, že v mestskom protokole a knihe svedectiev sa v nových záznamoch v januári nasledujúceho roka vždy vyskytujú mená novozvolených richtárov. Po voľbe nových richtárov do úradu museli obaja richtári zložiť slávnostnú prísahu, v ktorej sa zaviazali „ pred všemohúcim Bohom, svojím zemepánom a obyvateľmi Rimavskej Soboty, vo všetkej počestnosti a úcte k richtárskemu úradu, podľa platných zákonov, bez rozdielu spoločenského postavenia, chudobným, bohatým, obyvateľom aj cudzincom, spravodlivo rozsúdiť všetky spory a krivdy, Boh mi v tom pomáhaj“. Táto prísaha nám bližšie približuje, čo bolo hlavnou náplňou richtárskeho úradu.
Najstarší záznam o richtároch a prísažných z Rimavskej Soboty pochádza z 25. mája 1533. Z tohto roku máme doložených dvoch richtárov, Petra Benedeka a Pavla Veľkého (Magnus). Z intitulácie tejto listiny sa dozvedáme aj mená prísažných v Rimavskej Sobote. Táto listina je zároveň aj prvou známou doloženou listinou vydanou magistrátom mesta.
Z doložených prameňov môžeme konštatovať, že do konca 16. storočia, kedy bola aj prvá turecká okupácia, sa na poste richtára vystriedalo 20 osôb. Pričom v rokoch 1563 a 1580 bol do richtárskeho úradu dosadený ten istý Peter Paišďartó. V mestskej rade resp. v úrade prísažných sa celkovo vystriedalo 75 osôb. Po dôkladnejšej analýze priezvisk môžeme poznamenať, že dotyčné osoby pochádzali najmä z cechov, ktoré zohrávali dôležitú úlohu pri hospodárskom a spoločenskom živote v meste.
Kondomínium
Ďalší vývoj mestskej samosprávy je do veľkej miery ovplyvnený tým, že Rimavská Sobota zažívala druhú etapu tureckej okupácie, ktorá trvala až do roku 1686. V tomto období mesto územne spadalo do tzv. kondomínia. Kondomínium bolo územie, kde striedavo vládli obidva štáty. Najmarkantnejším znakom kondomínia bolo vymáhanie poplatkov a iných poddanských povinnosti na obidve strany. Osmanská štátna správa prehliadala, že administráciu a súdnictvo v mestách patriacich pod osmanskú zvrchovanosť si vykonáva vlastná mestská samospráva, ktorú si poddaní zvolili nezávisle zo svojich radov. Osmanskí miestodržitelia mali svojho osobného tajomníka, ktorý bol podriadený pašovi. Obyvatelia Rimavskej Soboty sa usilovali byť s kethüdmi v dobrom vzťahu preto im platili desatinu z platby a dary.
Pečať na zelenom povrázku
Prvá písomná zmienka o richtároch a prísažných zo 17. storočia pochádza z 23. novembra 1601. V tejto listine sú spomenutí dvaja richtári Štefan Sün a Andrej Palfaluši, spolu s nimi úradovalo osem prísažných. K významu listiny prispieva aj fakt, že sa na nej zachovala privesená pečať na zelenom povrázku. Pečať s priemerom 40mm je z čierneho vosku vsadená do hnedého voskového obalu. V kruhopise vieme identifikovať nápis: Sigilum oppidi Rimazombatis. V strede pečatného poľa je vpravo hľadiaca orlica. Ide teda o prvú listinu so zachovalou privesenou pečaťou, ktorú vydal magistrát mesta.
Mestská rada riešila spory medzi ľuďmi
Medzi obyvateľmi mesta muselo existovať viacero rôznorodých sporov, ktoré potom spravodlivo riešila mestská rada. Dokladom o takomto spore je mandát grófa Žigmunda Forgáča, ktorý nariaďuje richtárom, prísažným a celej mestskej komunite, aby spory ohľadom zapožičania vína a peňazí v časoch núdze, vyriešili čo najspravodlivejšie so zachovaním priateľských a susedských vzťahov. Podobných mandátov a povolení pre mestskú radu a richtárov v prvej polovici 17. storočia bolo viacero. Dôsledkom a vyvrcholením týchto sporov bolo udelenie práva, ktoré rozširovalo kompetencie celého mestského úradu.
Rimavská Sobota získala od svojich zemepánov právo meča, čo v praxi znamenalo súdnu autonómiu vrátane stíhania hrdelných činov. Toto právo neskôr potvrdil Karol VI. Dôležitým aspektom pre rozvíjajúcu sa hospodársku a spoločenskú situáciu v meste boli taktiež kráľovské nariadenia. V roku 1631 vydáva mandát Ferdinand II. v ktorom nariaďuje, že majstri z Rimavskej Soboty sa môžu zúčastňovať na trhoch, jarmokoch a zároveň prijímať učňov a tovarišov do práce. Ďalší mandát vydal Ferdinand III., týmto nariadením ochraňuje staré slobody a výsady obyvateľov mesta od platenia trhových a mýtnych poplatkov na celom území Uhorska a k nemu pripojených území.
Richtári sa opakujú
Do prvej polovici 17. storočia sa v nejednom prípade stáva, že na poste richtára sa vo viacerých rokoch vystriedal ten istý richtár. Medzi takýchto richtárov patrili Michal Viški, Štefan Takáč a Matej Sabó. V neskoršom období sa takéto obsadzovanie osôb do mestskej rady stáva pravidelným. Medzi prísažnými sa začínajú vo veľkej miere vyskytovať priezviská ako Sijďártó (remenár), Varga (obuvník), Sabó (krajčír), Repáš (pestovateľ repy) a Čizmadia (čižmár). Tento jav vôbec nie je zriedkavý, keď vezmeme do úvahy, že všetky tieto priezviská sa zhodujú s cechmi, ktoré v každodennom cykle obyvateľov Rimavskej Soboty hrali dôležitú úlohu. Na území Malohontu sa neskôr z týchto príslušníkov cechu vyvinuli zemianské rodiny, z ktorých viacero získalo aj vlastný erb.
Zdroje
BLAŠKOVIČ, Jozef. Rimavská Sobota v čase osmanskotureckého panstva. Bratislava : Obzor, 1974.
Ministerstvo vnútra Slovenslej republiky, Štátny archív v Banskej Bystrici, pobočka Rimavská Sobota, fond
Magistrát mesta Rimavská Sobota.
SOKOLOVSKÝ, Leon. Stredoveké listiny Rimavskej Soboty z hľadiska diplomatiky. In: RAGAČOVÁ,Júlia (zost.). Diplomatická produkcia v stredovekom meste. Bratislava : MV SR, 2005.
