Menu
V starej zažltnutej zápisnici manželských pravôt sú uvedené nasledovné slová: „Oblatus est nobis casus Pythissae Lehotensisi Ersika disctae, quae nupserat et sponsalia celebrabat, cum Juvene Georgio Heran Klenocensi... Acta Senioratus Kis Hontani Anno 1684.“ V preklade to znamená: „Prednesený je nám prípad lehotskej veštice, menom Eržika, ktorá vydávala sa a slávila zasnúbenie s mládencom z Klenovca, Jurajom Heranom. Zo zápisnice malohontského seniorátu z roku 1684“.
V zápisnici sa ďalej uvádza: Zasnúbenie sa odbavilo pod podmienkou, ktorú stanovila matka svojej dcére, že nepôjde bývať do Klenovca, lebo je panna veštiacim duchom naplnená. Od tejto podmienky neustúpila a neprijala večeru Pánovu, a tiež ani slovné požehnanie božieho kazateľa a cirkvi neprijala. Bratstvo kňazov uznieslo sa, pretože Kristus a Belial (satan), svetlo a tma nemôžu prebývať v jednej osobe. Juraj Heran z Klenovca sa oslobodzuje od daného slova, avšak Eržika pre neveru a nevernosť sa odsudzuje na zaplatenie troch zlatých denárov do pokladnice vznešeného seniorátu.
Článok pokračuje pod reklamou
Bola to bodka za celým prípadom a panna veštica bola teda odsúdená prísnymi pánmi farármi. Lebo mala byť neverná svojmu snúbencovi a ešte k tomu naplnená veštiacim duchom. Niečo tu však nesedelo: ako mohla byť neverná, keď bola stále pannou a tu začína vlastne celý príbeh.
Cestičkou v hustej dubovej hore cvála na vranom koni jazdec. Je zemanom, svedčí o tom jeho oblek. Zo sedla popri strmeni visí striebrom okutý zemiansky erb. Tri bašty a nad nimi ruka s mečom, pod baštami v modrom poli je biela ovečka. Je to erb slávnej rodiny Jánoky de Jánok et Nagyszuha. Nositelia tohto erbu slávni zemepáni, však neboli ovečky. Boli draví vlci, bezohľadní trýznitelia poddaných sedliakov.
Zamrežované pivnice starého hradu v Hrachove, neraz počuli vzdychy a na širokom dvore suchánskej kúrie (Hrnčiarska Ves) každý pondelok vyťahovali hajdúsi poddaných na dereš. Mladý jazdec akoby nebol členom tej rodiny, ale bystrý pohľad, orlí nos a statná postava svedčí, že jeho otcom je prísny Gašpar Jánoky de Jánok. V tvári má mäkký výraz a milý úsmev. Ich rodina je raz na Hrachove a druhý raz na Suchej. Mladý Gabriel jazdí na koni dva, až trikrát týždenne z Hrachova na Suchú a späť.
Robí však veľké okľuky. Predpoludním sa pohne z Hrachova a len večer príde na Suchú. Odbáča do kocišských hôr a nechystá sa pozrieť na ruiny starého dreveného hradiska nad Kocihou. Ponáhľa sa k Eržike do Rimavskej Lehoty.
Raz bol Gabriel Jánoky na poľovačke na medvede a unavený došiel až k mlynu v Rimavskej Lehote. Ustatý si ľahol do trávy, keď sa v tom zjavila mladá krásna deva v bielom kroji. Pospevovala si a na hlave mala venček, ktorý tvorili biele margarétky. Mladý Gabriel našiel svoju rusalku a stratil svoje srdce. Lenže on bol synom z predného zemianskeho rodu a ona len dcéra chudobného mlynára z Rimavskej Lehoty. Medzi dvojicou mladých ľudí preskočila povestná iskra a Gabriel, keď len mohol, tak cválal na svojom koni za krásnou Eržikou.
Jeho milá sa mu stala vešticou, vedela povedať krivdy a biedy poddaného ľudu a mladý Gabriel pomáhal ukrivdeným zmierniť svojvôľu svojho otca Gašpara. Eržika veštila nie ako čarodejnica, nie po cigánsky z dlane a z karát, ale vedela čítať v srdciach ako v otvorenej knihe. Jej proroctvá sa začínali plniť a láska ju naučila pravde. Chotárom sa šíril chýr, že dcéra lehotského mlynára Eržika je panna, veštiacim duchom naplnená.
Len raz sa pomýlila pri veštení. Veštila svojmu milému a predpovedala mu šťastie a úspechy, dúfala pritom v spoločnú krásnu budúcnosť. Bolo to v období, keď sa odohrávalo povstanie Imricha Tököliho (1678 – 1686). Gabriel Jánoky sa pripojil k povstalcom, ale v roku 1684 začala hviezda Imricha Tököliho zapadať. Dňa 17. 9. 1684 mu spôsobili husári Barkóciho pri Prešove citeľnú porážku. Skoro Tököliho dopadli v jeho vlastnom šiatri, Gabriel Jánoky mu mal zachrániť život, ale na šarišských lúkach stratil ten svoj. Padajúc dorúbaný šabľami na zem si mohol už len vzdychnúť, Eržika moja, zle si veštila.
Článok pokračuje pod reklamou
Do Rimavice padali slzičky Eržiky. Čakala na svojho Gabriela. Čakala márne a stále chradla. Statočný Ďurko Heran, poctivý mlynársky tovariš z Klenovca, nevediac o príčine jej trápenia, si ju chcel vziať za ženu a zobrať do Klenovca. Jej mama poznala dcérine tajomstvo a tak stanovila podmienku. Eržika veštila naďalej a čakala na Gabriela. Chodievala k Rimavici i v noci plakať a žalostiť. Začali ju považovať za strigu, nevestu satanovu. Vypršali jej ohlášky a neprijala večeru Pánovu, ani požehnanie božieho kazateľa a cirkvi. Preto bola odsúdená na zaplatenie troch zlatých denárov. Zaplatila za to, že svoju lásku nezradila.
Srdce veštice Eržiky už dávno v hrobe spráchnivelo, ale jej proroctvo stále platí: „Kde je nenávisť, nesvornosť, sebectvo, zlé úmysly, tam nemožno čakať nič dobrého. Kde je však v srdci láska, tam je šťastie, pokoj a dobrá budúcnosť!“
Doslov: Celý príbeh sa pravdepodobne takto nestal. Ale aspoň v týchto sviatočných dňoch bude spestrením pri oddychu. Podklady boli čerpané zo state napísanej cirkevným historikom Ctiborom Jánom Handzom (1906 – 1972), ktorý študoval aj na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v medzivojnovom období pôsobil tiež ako farár v Pondelku, dnes časť obce Hrnčiarska Ves.
Zdroj: Gemer – Malohont zo dňa 9. 12. 1933
Autor: Vladimír Gondáš
NENECHAJTE SI UJSŤ
