Menu
Už v 18. storočí sa v Rimavskej Sobote prvýkrát spomína existencia chudobinca, sídlil v Tomašovej, budovu, kde sa starali o chorých, nemajetných a siroty, by ste však dnes márne hľadali. Rovnako neskoršie sídlo chudobinca na Cintorínskej ulici je v súčasnosti už len zmienkou v historických dokumentoch. Tie ale hovoria aj o tom, aká bola starostlivosť o chudobných, kto o nej rozhodoval, čo sa varilo v takzvanej Ľudovej kuchyni ale aj o tom, koľko Rimavskosoboťanov bolo ani nie pred sto rokmi bez práce. Krátky pohľad do minulosti mesta spracovala PhDr. Silvia Pavlíková.
Prvé zmienky o chudobinci v Rimavskej Sobote pochádzajú z roku 1788 a sú zaznamenané v účtovných knihách tohto sociálneho ústavu. Chudobinec bol založený na základe kráľovského rozhodnutia a sídlil v Tomašovej na Poľnej ulici (Mezö utcza) s kapacitou pre 20 osôb. Do chudobinca boli prijatí chudobní, chorí a starí obyvatelia, o ktorých sa nemal kto postarať a neboli schopní sa uživiť vlastnou prácou, iba žobraním. V chudobinci im bol poskytnutý sociálny azyl, trvalý alebo dočasný príbytok, strava, ošatenie, lekárska starostlivosť, drobné almužny či menšia finančná hotovosť, nakoniec aj dôstojné pochovávanie. Od svojho vzniku bol chudobinec samostatnou rozpočtovou a účtovnou inštitúciou. Finančnými donáciami prispievali miestna luteránska, reformovaná a rímskokatolícka cirkev, mestskí obyvatelia, cechy, árendátori a drobná šľachta.
Mesto financovalo chudobinec z pokút a z vyvlastnenia majetkov
V priebehu 19. storočia prostredníctvom chudobinca boli finančne podporované aj mestské rodiny, vdovy, chorí obyvatelia, práceneschopní, ktorí boli odkázaní na sociálnu podporu a sociálnu starostlivosť v zmysle chudobinského práva. Od roku 1897 chudobinec prešiel pod správu mesta a to sa odrazilo najmä na financovaní chudobinca. Za správcu chudobinca bol vymenovaný Tőreky János, nad ktorým stál hlavný dozorca Kóš Ferencz. Na prelome 19. a 20. storočia mesto vynaložené finančné prostriedky na podporu chudobinca získavalo z pokút, z vyvlastnenia majetkov, z úrokov v bankách a zanechaných pozostalostí. V Rimavskej Sobote začiatkom 20. storočia na sociálnej starostlivosti o chudobných a núdzou trpiacich obyvateľov spolu s mestskou správou participovali známe rimavskosobotské dobročinné spolky : Uhorský červený kríž, Biely kríž a Ženský spolok. V období trvania 1. sv. vojny (1914-1918) muselo mesto zredukovať náklady na chod chudobinca až o 25 percent.
Po vojne bola starostlivosť o chudobných slabá, chodili žobrať z domu do domu
Po vzniku 1. ČSR roku 1918 bol chudobinec z Tomašovej presťahovaný do mesta na Cintorínsku ulicu. Za správcu chudobinca bol stanovený Ján Szőke. Finančný rozpočet chudobinca sa začlenil do celkového rozpočtu mesta. Do chudobinca boli naďalej prijímané fundácie od dobrodincov a za celodennú opateru boli povinní chorí a starí prispievať zo svojich dôchodkov. Chudobní boli do chudobinca prijatí na základe rozhodnutia mestskej rady a správy chudobinca. Starých a chorých navrhoval umiestniť do chudobinca sociálny kurátor, mestský lekár a prípadne súd. Sociálna starostlivosť v mestskom chudobinci bola však minimálna, preto chudobní riešili núdznu situáciu žobraním a pýtaním almužny z domu na dom.
Mestská správa sa aj v 20. rokoch dvadsiateho storočia naďalej snažila riešiť núdznu situáciu poskytovaním individuálnych sociálnych podpor najmä chudobným, vdovám, starcom, práceneschopným, chorým, či invalidným občanom mesta. Organizovali sa rôzne zbierky, ošacovacie a stravovacie akcie pre deti nezamestnaných rodičov, uhrádzali sa liečebné náklady pre deti z chudobných rodín, prideľovali sa sezónne práce pre nezamestnaných. O tom všetkom rozhodoval župný radca Emil Hanes.
Počas 2. svetovej vojny platili prísne pravidlá dávkovania potravín
Mesto Rimavská Sobota sa počas druhej svetovej vojny nachádzalo v zlom finančnom stave. Napriek neľahkým podmienkam mestská rada roku 1940 odsúhlasila uhrádzanie výdavkov na základné potraviny mesačnou zálohou vo výške 300 pengó pre mestský chudobinec. V chudobinci platili prísne pravidlá zásobovania a regulácie dávkovania potravín, ktorými sa nemohlo plytvať. Jedálny lístok bol vypracovaný tak, aby podávaná strava bola energeticky vyvážená, lacná a najvhodnejšia pre chudobné a staré osoby. Na jednu osobu dávka základných potravín bola určená vo výške 1 pengó a nemohla byť prekročená. Počet chudobných obyvateľov v meste stále vzrastal, preto sa vyžadovalo, aby budova chudobinca rozšírila svoju kapacitu a zmodernizovala sa. Mesto vlastnilo budovu hostinca „Gondűző“ , ktorá sa mala prestavať na chudobinec, to však pre nedostatok financií nebolo možné zrealizovať. Do roku 1940 bola budova chudobinca dimenzovaná len na 12 lôžok a nová rekonštrukcia bola plánovaná na 25 lôžok s modernejšou a funkčnejšou výbavou. Na rekonštrukciu chudobinca v roku 1943 mesto vyčlenilo úver vo výške 8 647,50 pengő, a to na drobnú opravu a rekonštrukciu budovy.
Po druhej svetovej vojne zosilnela intenzita štátnych zásahov. Nový štát na začiatku svojej budovateľskej dekády zrušil všetky konkurenčné formy sociálnej starostlivosti. Od dobrovoľného milosrdenstva, lásky k blížnemu a humanity sa so vstupom štátu prešlo k racionalizácii a systematizácii, ale aj k byrokratizácii, pričom štát začal určovať podmienky ako aj zameranie soc. starostlivosti. Štát sa stal priamym organizátorom sociálnych inštitúcií a prostriedkom, ktorý sa mal postarať o všetkých svojich členov najmä o sociálne slabších.
Zdroj: PhDr. Silvia Pavlíková (redakčne upravené), FOTO: Zbierka pohľadníc Ing.Michal Kalina
