No active "ca-sidebar-197687" sidebar

JÁN BABARÍK: Zaväzovalo ma, že moje postavy žijú v R. Sobote a v tejto doline

Ján Babarík - Rimavská SobotaAk vás čosi spája s Rimavskou Sobotou alebo s Rimavskou dolinou, budete sa pri čítaní knihy  Pálenie mostov od Jána Babaríka neraz podvedome usmievať. Lebo spoznáte miesta aj situácie, o ktorých sa tu píše. Ako keď sa Magda, redaktorka v tunajších novinách, prechádza po Šibeničnom Vrchu, keď si Jano „vyventiluje“ zlosť na sklenenej výplni vchodových dverí na Západe alebo pri opise zabíjačky v Hrachove. Autor tvrdí, že sa mu zdalo prirodzené, aby sa jeho postavy „pohybovali“ na miestach, ktoré on sám dôverne pozná. Hoci vyrastal v Hrnčiarskych Zalužanoch, Rimavská Sobota je jeho rodiskom. Tu neskôr pracoval aj ako redaktor v Gemerských Zvestiach v čase ich najväčšieho rozmachu, tu sa zapojil aj do (od)boja proti Mečiarovi. O tom, ako dnes vníma nálady v regióne, do ktorého sa vracia už len na návštevu, ale tiež o tom, koľko má jeho kniha spoločné s tým, čo prežil, sme sa rozprávali s Jánom Babaríkom.

Pálenie mostov – to možno znie tak „románovo“, tajomne...
Kniha sa vlastne mala pôvodne volať úplne inak: Stratila sa Magdaléna Hrušovská. Ale vo vydavateľstve mi to neprešlo. Takže preto tento názov, je asi taký viac Ikar-ovský, čomu je prispôsobená aj obálka. Horiaci most a na ňom chlap – no, keď sa na tú knihu pozriem, myslel by som si „bože to bude o nejakej sestričke, čo sa zaľúbi do doktora“.

Pálenie mostov Ján BabaríkTakže obal nezodpovedá obsahu?
Nenechal by som sa ním pomýliť... (smiech) Je to príbeh. Príbeh o reálnom živote, v reálnom prostredí.

Inšpirovaný skutočnosťou?
To nie. Všetko je to fikcia, vychádzal som však z prostredia, ktoré dobre poznám.  Spomínam Banskú Bystricu, Rimavskú Sobotu, Hrachovo, čo ma potom aj mrzelo, že som si radšej niečo nevymyslel.

Mrzelo???
Áno, lebo ma to zväzovalo. Nemohol som si až tak vymýšľať. Keď som písal o Hrachove, nemohol som spomenúť jazero, lebo tam žiadne nie je. Musel som vychádzať z podmienok, ktoré každý pozná. Ale pochybujem, že by si tento príbeh niekto spájal s konkrétnymi ľuďmi.

Kniha má výborné hodnotenia. Napísali ste ju, ako sa hovorí, na jeden dych alebo vznikala dlhšie obdobie?
Začal som ju písať ešte v Brne, ale s veľkými prestávkami, takže prešlo päť – šesť rokov kým som ju dokončil. No ak by som to mal zhrnúť, samotné písanie mi trvalo dokopy asi rok.

Je dnes ťažké na Slovensku napísať a vydať knihu?
Je pomerne náročné nájsť vydavateľa. Slovenská literatúra zažíva boom, minimálne desať vydavateľstiev vydáva slovenské knihy, ale je ťažké sa k nim dostať.  Ak máte pocit, že ste napísali dobrú knihu a chcete ju vydať, buď musíte obchádzať vydavateľstvá osobne a potom sa  pripomínať telefonicky alebo sa obrniť trpezlivosťou a čakať. Problémom totiž nie je dobrý rukopis vydať. Problémom je nájsť redaktora, ktorý je ochotný odložiť desať rukopisov, ktoré už má na stole a prečítať si ten váš.
Veľmi tu chýbajú literárni agenti, ktorí by túto prácu robili za autora a potom si to nechali zaplatiť z jeho honoráru.
Ja som vďačný, že sa ma ujal Ikar, hoci to nie je vydavateľstvo, ktorého knihy som si doteraz kupoval – ak nepočítam preklady, lebo prekladajú veľa dobrých kníh zo zahraničia.

A kde si teda najčastejšie kupujete knihy?
Najmä v antikvariáte, lebo to dobré sa napísalo hlavne v minulosti. Domácu literatúru som si kupoval od Slovartu alebo Bagalu. S Kalim Bagalom som roky rokúce kamarát. Chcel som u neho vydať aj svoju knihu, on chcel tiež, ale nedokázal som sa mu trafiť do vkusu. Viac si zakladá na kultivovanej forme, ako na napínavom obsahu. Pre mňa je to taká príliš poetická, umelecká próza, kde je napríklad kniha napísaná bez bodky alebo bez veľkých písmen. Podľa mňa je to úplne v rozpore so životom. Veď život sú krátke vety, otázniky, výkričníky. Reálny život je to, na čom zakladám. Musí to byť príbeh. Úlohou knihy je podľa mňa to, že keď človek príde unavený z práce, ľahne si, prečíta si nejaký pekný príbeh a zaspí. Nemusí sa tam dozvedieť niečo nové o svete, nemusí sa stať lepším človekom. Hlavne nech si oddýchne, nech ho tá kniha na chvíľu vytrhne z reality.

Ján Babarík - Rimavská SobotaTakže Vy sa pri písaní vyhýbate poetickosti?
Pred pár rokmi som vyhral Literárnu Senicu. Ale porota mi vytkla, že som písal príliš priamočiaro. Napríklad som napísal, že „dom mal staré múry.“ Prečo som vraj nepoužil namiesto takého jednoduchého opisu nejaký „utopos“, novotvar, prípadne to nenaznačil nepriamo a nenechal čitateľa, aby si zvyšok domyslel. Prečo by som mal? Keď sú múry staré, tak sú staré. S tým nič nenarobím. Začnime namiesto „vystreliť“ písať „kres spráskal pušiek, zahrmeli delá“ a buďme si istí, že polovica čitateľov odíde na internet.
V slovenskej modernej próze mi chýba najviac práve tá jednoduchosť, prirodzenosť. Nielen v próze, aj vo filme a v televízii. Keď si človek číta dialóg, má mať pocit, akoby odpočúval cudzí rozhovor a nie poetické bláboly, ktoré v reálnom živote nie sú. Vo filme Pokoj v duši sedia pri stole Horehronci a popíjajú. A jeden z nich, myslím, že to bol Luknár, povie: „Chalani, občas premýšľam nad zmyslom života.“ Necitoval som to presne, lebo si to nepamätám. A toto isté sa deje aj v beletrii. Viete si predstaviť opitých Horehroncov, ako premýšľajú nad zmyslom života?

(smiech)

A samotný nápad napísať knihu vznikol len tak, z dlhej chvíle alebo ste to zamýšľali už dávno?
Písanie ma vždy bavilo - už na strednej škole som písal erotické poviedky pre spolužiakov (a  mali veľmi dobrú odozvu)
Koncom osemdesiatych rokov (žil som vtedy v Prešove alebo v Banskej Bystrici, mal som tesne pred vojnou), som Danielovi Hevierovi poslal poviedku o chlapovi, ktorému akýsi veksláci omylom zabijú manželku a on sa potom ide pomstiť. Bol to taký pokus o thriller. Hevier mi odporučil, aby som radšej písal o škole a o chalanoch. Bola to taká doba, taký štát.
Chcel som emigrovať do zahraničia a tam  sa venovať písaniu. Aj kvôli tomu som sa snažil dostať na vysokú školu, aby som nemusel ísť na vojnu a mohol odísť, ale mal som trojku aj dvojku zo správania a to nebola v tých časoch vstupenka na vysokú školu.

Za tie erotické poviedky?

Ale nie, za hlúposti.

Napokon ste teda ostali...
Približne jedno desaťročie som pôsobil tu, doma. Po vojne v roku 1992 som nastúpil do Gemerských zvestí.  Koniec deväťdesiatych rokov som prežil v občianskom združení Gemma 93, kde sme robili  celoslovenské projekty za obnovu demokracie počas mečiarizmu.

Ako to vlastne začalo?
Viete, vtedy začiatkom 90-tych rokov veci išli od desiatich k piatim, zaniklo veľa fabrík, veľa ľudí prišlo o prácu ale stále tam bola perspektíva, že toto je len krátke prechodné obdobie a potom sa veci začnú zlepšovať. No a zrazu len sledujete, že tam dali pivovar za korunu, tam predali teplárne za korunu, vzniklo množstvo zbohatlíkov, ktorí sa otvorene hlásili k tomu, že... Proste minister vnútra a najväčší mafián stáli na nejakom pohrebe vedľa seba! Vtedy prídete na to, že toto tu nejde od desiatich k piatim ale od desiatich do hlbokého mínusu. Česi dostali vstupenku do NATO, začali prístupové rozhovory do EÚ a Slovensko bolo stále niekde na úrovni Bieloruska, úplne mimo hry. Ešte aj v tom hokeji nešťastnom sme išli do C-čka, jednoducho povedané, všetko nabralo zlý smer.
My sme veľa cestovali, chodil som na stopovačky po Európe, videl som, ako sa v zahraničí žije a že len nás to obchádza. Doba sa začala prudko hýbať, rozšíril sa internet, vznikli webstránky a dostávali sme správy, ku ktorým sme predtým nemali prístup. Už to bolo zrelé na aktívny odboj. Preto vznikla Gemma 93. Robili sme pochody, chodili sme po celom Slovensku od východu na západ, rozdávali brožúry, robili mítingy. Za vstup do Európskej únie, za voľby v 1998. Myslím si, že to malo význam, často nás citovali v televízii, v rozhlase. Ale netreba preceňovať našu úlohu. Zmena by nastala tak či tak. Možno sa nám ju len podarilo trochu urýchliť alebo zvýrazniť. Po voľbách v 1998 prišli dobré roky, dostali sme sa do Únie, ekonomika sa zlepšovala, až kým neprišla kríza a Fico – to bolo zhruba naraz...(smiech)


Ján Babarík - Rimavská SobotaVtedy ste nemali potrebu znovu sa aktivizovať?

Prvé Ficove obdobie, to som sa veľmi rozčuľoval ale teraz nie, naši voliči nechcú slušného človeka vo vláde. Kým sa nezmenia voliči, nezmení sa vláda. Vzhľadom na to, akí sú Slováci národ, ako sa tu kradne, klame, podvádza na všetkých úrovniach, od detí na základnej škole až po dôchodcov, buďme radi, že to nezneužíva niekto horší.
Je to tu doslova zažraté - opisovať úlohy, podvádzať na štátniciach, na skúškach, všade sa klame. Falošná péenka, remeselník bez faktúry, to je u nás bežný štandard. Kým neubudne podvodníkov pri volebných urnách, neubudne ich ani pri korytách. A na druhej strane – to, čo sa deje v našej politike a v spoločnosti, je pre slušných ľudí strašne demotivujúce a povzbudzuje to skôr k neplateniu daní, vyhýbaniu sa povinnostiam voči štátu a podobne. Takže sú to spojené nádoby, o to dlhšie bude trvať, kým sa s nimi vyrovnáme.

To podľa Vás nie je zrelé na nejaký odboj?
Teraz pred pár dňami som si pozeral najlepšie svetové spravodajské fotografie, ktoré uverejnila jedna z tlačových agentúr. Samí krvácajúci, rozstrieľaní, plačúci ľudia, prírodné katastrofy...najlepšie spravodajské fotografie sú jednoducho o nešťastí vo svete! A my sa tu sťažujeme na nejakého Fica či Harabina. V 90-tych rokoch to bolo iné, tam vybuchlo auto s policajtom, tam uniesli prezidentovho syna, čo sa dialo, to bolo strašné. Na uliciach sa odohrávalo otvorené násilie spojené priamo s politikou. Už sme citlivejší na násilie. Hoci ľudia sú tu stále ochotní tolerovať veci, ktoré by nemali normálni ľudia tolerovať. Podľa mňa, človek ako Harabin by mal byť zavretý. Ale sme na sto honov vzdialení tomu, čo sme boli ochotní tolerovať v 90-tych rokoch.

A čo gorilie protesty?
Tie zobrali do rúk nesprávni ľudia. Čítal som rozhovory s nimi, ich vízie, že vládnuť budú ľudia, cez internet budú odvolávať ministrov. No strašné veci, pre mňa by bola hanba sa pridať na ich stranu. Bolo to nešťastné.
Nechcem, aby to vyznelo zle, ale v 90-tych rokoch bola v odboji intelektuálna špička – Kusý, Tatar, Demeš, Bútorovci. Mali jasno v tom, čo treba robiť. Títo len povstali z ničoho, len tak, v živote sa o politikov nezaujímali, nemali predstavu čo je politika, čo je štát a zrazu chceli meniť ústavu. To sa nedá. Hádzať vajcia na prezidentský palác, no čo to je za protest? Prišlo mi to také ako prdy vo vetre a dosť. Pomohlo to umlčať celý ten škandál.

Politiku už teda v posledných rokoch sledujete len s „odstupom“? Komentujúc ju na svojom blogu? (Ján Babarík je V.I.P. bloger na blog.sme.sk, pozn. red.)
Blogovať som začal v roku 2006, spočiatku som tam mal takmer každý týždeň nový článok, teraz už nie. Už ma to nebaví tak, ako dakedy. Diskusie sú tam občas veľmi divoké a niekedy strašne spolitizované. Výhoda je však tá, že človek dostane rýchlu spätnú väzbu, občas až príliš úprimnú, lebo je anonymná. Tam mi ľudia vytknú veci, ktoré by mi normálne nevytkli, takže človek si vyčistí štýl.


Čítate si všetky diskusné príspevky pod blogom?

Áno, iste, je to spätná väzba a je to dôležité.

Vo Vašich blogoch vystupuje postava Berky Jariabok. Je inšpirovaná niekým skutočným?
Ale nie, to je len taká sranda. Nepoznám nikoho takého hlúpeho. Keď som bol v Amerike, tak som písal maily s touto postavou, odvtedy ju používam. Je to len taký môj výmysel.

Na pozvanie banskobystrického VÚC prišiel včera do mesta pod Urpinerom síce neznámy, ale o to slávnejší kunsthistorik Berky Jariabok z Lomu nad Rimavicou. Objasnil záhadu, ktorá nám v posledných dňoch toľme drása ten náš povestný slovenský politický vkus: Ako sa Kotleba mohol dostať nieže do druhého, ale vôbec do nejakého kola! čítať ďalej

Do Zalužian a do Rimavskej sa teraz vraciate už len na návštevu. Ako sa podľa Vás zmenil tento región, v porovnaní s 90-tymi rokmi?
Podľa mňa sa tu veci menia ku krajšiemu, ale nemyslím si, že k lepšiemu. Je to tu krajšie, ulice, obchody, cesty sa opravujú, námestie je pekné – ale to je len to estetické. Aby sa kraj menil k lepšiemu, treba zmeniť vzdelanostnú úroveň obyvateľov, dať im prácu, zvýšiť im mzdy. To znamená prilákať investorov, rekvalifikovať ľudí, motivovať mladých, aby sa po skončení štúdia vrátili do regiónu. To všetko sú veci, ktoré do značnej miery môžu urobiť regionálne úrady. Pekné prostredie ako lákadlo nestačí. No vždy je to pre mňa rodná hruda, stále sa sem vraciam ako domov, tu mám rodinu aj najlepších kamarátov, akých som v živote mal.

A nálada medzi tunajšími ľuďmi? Ako ju vnímate?
Tá je asi mizerná, keď krajské voľby vyhral Kotleba. Šťastných ľudí ten človek nemá čím osloviť. Len frustrovaných nešťastníkov, ktorí sú zúfalí. Preto nemôže vyhrať v Bratislave alebo v Trnave. No koho tam osloví? Ale v Prešove alebo v Košiciach by tiež mal veľkú šancu.
Kotleba len využil hlbokú nespokojnosť, ktorá, keby trvala päť rokov, tak to každý rozchodí, ale trvá už dvadsať rokov a to je na ľudí príliš veľa. Ale nie je to také zlé. On získal len mediálny priestor, žiadna moc mu do rúk neprišla...len ten tanec okolo neho.
Nám je dobre, vzhľadom na to, kde žijeme, v akom priestore, čo máme za sebou, nemáme tu extrémistov. Toto nie sú extrémisti – to že niekto zakričí „bububu“ na Rómov, to považujeme za extrém. No ale chvalabohu, že to nie je horšie.

Chystáte aj ďalšiu knihu?
Určite áno, už som sa aj pustil do písania.

Opäť bude z nášho regiónu?
Nie, teraz sa bude dej odohrávať na východe Slovenska, kde už päť rokov žijem. Myslím, že teraz to už pôjde – jedna za druhou. Aj keď, mne sa najlepšie píšu krátke poviedky. Aj Pálenie mostov je na hrane vydania, čo sa rozsahu týka. Nič mi nehovorí dlhé písanie, naťahovanie textu, opisy na päť strán, ako vyzerá mesto alebo ako vyzerá nebo. Ale nedá sa nič robiť. (smiech)

Zdroj: Rimava.sk (Martina Urbanová)  FOTO: Martin Babarík

O čom je Pálenie mostov?

Ondro Hrušovský a jeho brat Tóno si žijú takým normálnym životom v malej dedine, v ktorej starostuje ich otec, oddaný mečiarovec. Osudy súrodencov sa začínajú zapletať, keď staršieho Tóna odstaví život na vedľajšiu koľaj. Aspoň na prvý pohľad to tak vyzerá. Ondrovi sa, naopak, darí. Ožení sa s novinárkou z regionálnych novín, dcérou vplyvného miestneho zbohatlíka. Počas víkendu na chate však Magda záhadne zmizne, akoby sa pod zem prepadla. Ondrej ostáva bezradný, no hľadanie nevzdáva. Aj napriek tomu, že sa proti nemu postaví polícia, podsvetie ale aj oveľa horší, nový nepriateľ.

-----------------------------------------------------------------------------------------------------

Ukážky z knihy

Oslava trvala až do rána. Sedeli v obývačke, z ktorej predtým povynášali skrine a namiesto nich poskladali dlhý stôl, za ktorý sa všetci pohodlne pomestili. Starý Hrušovský trval na tom, aby namiesto čierno-bieleho obrazu anjela, ktorý, cudne zahalený v bielom plátne, prechádza po drevenej lavičke cez potok, zavesili na stenu Mečiarov portrét. Pre túto príležitosť si ho požičal z obecného úradu. Nebol to hocijaký portrét, premiér ho vlastnoručne podpísal, keď bol v lete na mítingu v Rimavskej Sobote.
Dva týždne po oslave sa v rovnakej zostave stretli vo Veľkých Teriakovciach na pohrebe strýka Juraja. Teta Anina bola presvedčená, že to bola pomsta ohrdnutého anjela, len ju trochu mrzelo, že šíp smrti vystrelil do jej muža, a nie do jeho brata Antona. Vo februári umrela aj ona. Od smútku. Alebo sa jej Mečiar pomstil za rúhanie.

------------------------------------------------------------------------------------------------------

Čím dlhšie ju hľadal, čím viac alkoholu sa z neho vytratilo, tým viac mu bolo jasné, že tento príbeh nebude mať šťastný koniec. Hľadal všade. Najprv od podlahy po strechu prezrel drevenicu, potom sa vlámal do Štulajterovej a prezrel aj tú. Znepokojovalo ho, že sa neukázal Dino. Keby sa Magde aj niečo stalo, že by napríklad v noci spadla a stratila vedomie, pes by poňho prišiel alebo by aspoň pri nej brechal.

--------------------------------------------------------------------------------------------------------

Ondro sa postavil a neveriacky pozeral na Uhera. Cítil, ako sa mu do tváre hrnie krv. „Ste normálny? Ja som sa prišiel priznať k vražde!“
Uher zodvihol ruky s dlaňami dopredu v upokojujúcom geste. „Pomaly, kým vás obviním, urobme si v tom jasno. Tvrdíte, že ste v noci z 22. na 23. júla na vašej chalupe na Kysuciach zavraždili svoju manželku, áno?“
„Áno.“
„A v tú istú noc ste jej mŕtve šesťdesiatkilové telo odniesli v prudkom daždi dobré dva kilometre k svojmu autu, naložili ste ho dnu a odviezli nevedno kam, kde ste manželku pochovali. Je to tak?“
„Áno, je to tak.“
„Naložili ste ju do kufra auta?“
„Nie, napchal som ju do výfuku! Samozrejme, že do kufra!“
Uher sa naklonil tesne k nemu, Ondro mal pocit, že sa ho o chvíľu dotkne nosom, a spýtal sa: „Jej mokré, pravdepodobne aj zablatené telo ste naložili do kufra auta, ktoré ešte v ten deň išlo na expertízu? Do kufra, ktorý bol o pár hodín neskôr suchý a čistý? Rovnako ako všetky sedadlá v aute? Jediné stopy blata a vlhké škvrny sme našli iba na sedadle vodiča. Vtedy, keď ste nám išli do Terchovej zatelefonovať.


Páčil sa ti článok? Zdieľaj ho
Diskusia k príspevku
Odporúčáme
No active "ca-sidebar-197688" sidebar
cross