Menu
V Klenovci býval manželský pár Ján a Zuzana Mináčovci. Už pár rokov potiahli spoločne na ceste životom a zdalo sa, že ich harmóniu vo vzťahu nič nenaštrbí. Ján Mináč pracoval vo vrchoch a dnes sa už nevie, či pásol ovce, alebo pracoval ako drevorubač.
Domov začal chodiť sporadicky, vlastne tak, ako mu to práca umožňovala a peniažky zarobiť bolo treba. Doma ho netrpezlivo čakávala jeho manželka spolu aj s maloletými deťmi a pre manžela mala stále pripravenú dobrotu, ktorú on zbožňoval. Bol to len obyčajný krajec chleba husto posypaný práškovým cukrom, ale pre Jána znamenal maximálny pôžitok, keď ho jedol v kruhu svojej rodiny.
Článok pokračuje pod reklamou
Dni a mesiace takto plynuli, Ján sa kvôli práci musel dlhšie zdržiavať vo vrchoch a jeho manželka zrazu začala pociťovať nedostatok nehy, lásky a možno aj niečoho iného. Začala sa obzerať za mládencami a sprvoti nesmelé narážky vyústili do mileneckého stavu s miestnym mladíkom. Neskôr už jej jeden milenec nestačil a tak rozširovala okruh svojich známostí. Napokon to končilo tak, že už nechodila ona za svojimi ctiteľmi, ale oni chodili k nej domov, keď jej malé deti spali.
Tieto vzťahy boli početné a trvali už dlhší čas a Zuzana vedela počítať. Zrátala si, že sa raz naplní príslovie: dovtedy sa chodí s krčahom na vodu, kým sa ucho na ňom nerozbije. Túto chvíľu nechcela zažiť, jej manžel bol statným chlapom a ak by sa bol dozvedel, čo robí jeho manželka, tak pri tom pomyslení Zuzanu až striasalo.
Rozhodla sa teda konať a niekedy počas leta roku 1925 si zaobstarala od Jozefa Mišíka, hutníka z Utekáča, dostatočné množstvo arzenika, ktorý sa používal na hubenie potkanov a iných hlodavcov. Či bol Jozef Mišík tiež jej milencom, nevedno, ale arzenik zabezpečil a postačovalo mu jej tvrdenie, že to bude na potkany a pritom ho bolo toľko, že by možno postačil na deratizáciu potkanov aj v polovici okresu.
Zuzana Mináčová čakala viac ako dva mesiace, kým mohla naplniť svoj vražedný plán. Ján Mináč prišiel domov a tam ho už čakal prestretý stôl. Sadol si spolu s deťmi k stolu, na ktorom sa objavili krajce chleba posypané cukrom. Deti ho mali na chlebe tak akurát a pred Jána posunula jeho manželka mištičku s arzenikom, aby si krajec viac pocukroval tak, ako to on mal rád. Ján neváhal a hojne si posledný chlebík svojho života „osladil“. Arzenik je bez chuti a bez zápachu a predvídavá Zuzana ho zmiešala s práškovým cukrom, a tak si nič netušiaci Ján, riadne ten krajec ocukroval.
Článok pokračuje pod reklamou
Za chvíľu ho zasiahli mohutné kŕče a zvíjajúc sa padol k zemi, smrť bola milosrdná a nenechala ho dlho sa trápiť. Zuzana v predstieranom úľaku poslala po lekára a ten bol v úvode aj náchylný uveriť, že sa jedná o náhlu srdcovú príhodu. Lenže reči o spôsobe života Zuzany sa už dávno rozniesli po celom Klenovci a tak lekár nariadil súdnu pitvu. Pitva preukázala, že v tele nebohého sa nachádzalo také množstvo arzenika, ktoré by bolo schopné usmrtiť aj ďalších sto statných chlapov a tak do deja vstúpili žandári.
Medzitým, kým sa toto všetko udialo, Zuzana vzala mištičku, kde bola zmiešaná otrava s cukrom a jej obsah vysypala do blízkeho potôčika. Odstránila tým prípadný dôkaz, ktorý jej mohol priťažiť. Vyšetrujúci sudca dal nariadiť domovú prehliadku, ktorá prebehla naozaj dôsledne, ale žiadna stopa po jede nebola nájdená v celej domácnosti.
Pri výsluchu Zuzana opísala príchod manžela domov, spolu aj s posedením pri stole a jedením pocukrovaného chleba. Dodala tiež, že manžel si dosladil svoj krajec chleba a ukázala na mištičku. V tom zlomku sekundy si uvedomila, že prehrala všetko. Jed síce z mištičky vysypala do potoka, ale zabudla ju umyť. Kriminalisti boli dôslední a mištička putovala na expertízu. Výsledky boli jednoznačné, na jej stenách a dne sa našli kryštáliky arzenika. Kruh sa uzavrel a putá na jej rukách zacvakli.
Zuzana Mináčová sa pred súd v Rimavskej Sobote postavila 9. 3. 1926. Porota ju uznala vinnou z vopred uváženého zločinu vraždy a tak predseda senátu Dr. Flóriš vyniesol verdikt, ktorým ju odsúdil na trest odňatia slobody v trvaní 15 rokov. Zuzana Mináčová a jej obhajca Dr. Mihalík si vyžiadali tri dni na rozmyslenie, či budú súhlasiť s verdiktom, alebo sa odvolajú. Napokon sa rozhodli verdikt súdu akceptovať a ten nadobudol právoplatnosť.
Zdroj:
Gemer – Malohont zo dňa 13. 3. 1926
Autor: Vladimír Gondáš
NENECHAJTE SI UJSŤ
