Menu
RIMAVSKÁ SOBOTA – Približne pred viac ako pred 50-timi rokmi prišiel, pôvodom Bratislavčan, doktor Jozef Morský aj so svojou manželkou do Rimavskej Soboty. Aj keď sem neplánovali prísť, naše mesto sa im stalo domovom. O svojej životnej ceste, radostiach ale aj smutnejších obdobiach nám prezradil vo svojom rozprávaní.
"V januári bolo 50 rokov ako som prišiel do R. Soboty a nastúpil na interné oddelenie. Bola to náhoda, neplánovali sme sem prísť. S nebohou manželkou sme boli na praxi na Liptove, v Ružomberku. Ona to tam milovala, veľmi sa nám tam páčilo," začal svoj príbeh doktor.
Mladí manželia si tam podali žiadosť o byt, avšak v tom čase získať nehnuteľnosť, bolo pre nich nereálne. "Zhodou okolností sobotská nemocnica dostala kvantum bytov. To bol rozhodujúci činiteľ. Ja ako mladý doktor, vlastne každý mladý doktor, som chcel byť gynekológ, alebo chirurg. Bohužiaľ, v R. Sobote vznikla taká situácia, že ľudia vypadli na internom, a tak som začal pracovať tam aj s doktorom Dúžikom," dodal.
Článok pokračuje pod reklamou
Po absolvovaní základnej vojenskej služby vykonal skúšky z atestácie z internej medicíny. "Platy v tom čase boli mizerné. Ja som mal nástupný plat 1 200 Československých korún, takže sme to jednoducho museli kompenzovať," zaspomínal doktor.
Aby svoju finančnú situáciu vylepšiel, pracoval, koľko mohol. "Slúžil som na internom, na lekárskej službe prvej pomoci, aj na záchranke. Nemali sme nič, moja mama bola vdova, nemala mi odkiaľ dať, museli sme si zobrať pôžičky," povedal.
Aj napriek ťažkým začiatkom, prišla do ich života radosť, dcéra Andrejka. Medzitým odišla z diabetologickej ambulancie doktorka Hrušková a ostalo po nej voľné miesto.
"Vtedy mi primár, doktor Horváth ponúkol toto miesto a ja som ho s radosťou prijal, lebo to znamenalo vyšší plat a my sme boli ako kostolné myši, ale potom sme sa, samozrejme, nejako zmohli, pracoval som 15-16 služieb do mesiaca," doplnil s úsmevom.
Ambulancia pôvodnej diabetológie bola umiestnenená na "starej poliklinike".
Do ambulancie nebolo potrebné chodiť častejšie ako dva alebo trikrát do týždňa, zvyšné dni slúžil na internom. "V roku 1981 som urobil atestáciu z diabetológie, porúch metabolizmu a výživy. Ale celková situácia sa veľmi zmenila. Keď som začínal, mal som 600 pacientov, teraz ich je viac ako 3 800. Som rád, že mi pomáha aj doktorka Remeňová a to nie sme jediná ambulancia v regióne," zhodnotil situáciu.
V čase, keď doktor Morský začínal s praxou, neboli žiadne glukometre. "Pacienti mali kovové striekačky a ihly, ktoré si museli vyvárať, ale, našťastie, sme sa posunuli ďalej. Ihly aj striekačky sú umelé, glukometre nie sú také nedostupné, ale možno aj polovica pacientov je stále nedisciplinovaná," vyjadril nespokojnosť lekár.
Ako povedal, máloktorí pacienti dodržiavajú jeho pokyny. "Ja rozumiem, že je iná doba, žijeme v zhone, a viem sa aj nahnevať, keď mi príde pacient o päť kilogramov ťažší a tvrdí, žo on nič neje. Ale ja som taký až príliš dobrý lekár. Mám láskavý prístup, ale ani tak ma nie všetci pacienti poslúchajú," poznamenal s úsmevom.
Po kratšom zamyslení dodal: "Ak by som mohol niečo ľuďom odkázať, tak by to bolo, nech sa nad sebou zamyslia. Toto sú civilizačné choroby. Mnohí ľudia žijú v stresoch, nemajú dobrú životosprávu, celý deň nejedia a potom sa večer najedia, a to je zle, potom sa priberá. Nervozita, napätie a stresy takisto zvyšujú cukor. Treba sa zamyslieť nad tým, ako žijete."
Na záver rozprávania zhodnotil svoju situáciu. "Nemám ani vilu a nemám luxusné auto, ale netrápi ma to. Mojim heslom je pomôcť pacientovi. Nič iné mi nieje väčšou vďakou, ako keď vidím, že som pomohol. Som rád, že môžem stále pracovať, je to oveľa lepšie, ako zostať doma sám. Hlava mi ešte slúži, tak som rád, že môžem pomáhať."
NENECHAJTE SI UJSŤ
