Keď prechádza mestom, všimne si kvet v rannom svetle, zaujímavý oblak aj drobné srdiečko tam, kde by ho iní nehľadali. Kým čakala pred kaviarňou na stretnutie, stihla odfotiť kvet, vežu aj zvlášnte oblaky. Ľudí najradšej fotografuje vtedy, keď si ju nevšímajú – práve vtedy sú podľa nej najprirodzenejší. Ivanu Korimovú poznajú mnohí Soboťania pod menom Nokinka. Ona sama sa však pri predstavovaní za fotografku ani neoznačí.
Mnohí ľudia ťa poznajú ako Nokinku. Ako by si sa predstavila tým, ktorí ťa ešte nepoznajú?
Som človek, ktorý rád pomôže, keď vie, a snaží sa. Som empatická, cítim emócie druhých ľudí. Vekom si už aj viac vyberám spoločnosť. Niežeby som sa ľudí stránila, ale vyberám si, s kým trávim čas.
Vôbec si nespomenula, že si fotografka. Prečo?
Nemám pocit, že sa potrebujem prezentovať ako fotografka. Ľudia ma síce takto poznajú, ale ja tú potrebu nemám.
Ako vznikla prezývka Nokinka?
Najskôr bol „Nokin“. Odfotila som sa v zrkadle s fotoaparátom, pretože som niekoho napodobnila, a fotografiu som mu poslala. Spravil si z toho žart a povedal: „Ty máš fotoaparát Nokin?“ Tak vznikol Nokin. Keď sa neskôr naše cesty rozišli, dobrá kamarátka ma nazvala Nokinkou. A to mi už zostalo.
Myslím, že pôvodnú fotografiu mám niekde v archíve. Je taká rozprávková, akoby z nejakého televízneho príbehu.
Čo ťa priviedlo k fotografovaniu?
Začalo sa to telefónom Nokia N95, ktorý už mal fotoaparát s objektívom Carl Zeiss. Fotila som mobilom a ľuďom sa moje fotografie páčili. Myslím si, že s videním obrazu sa človek musí narodiť. Nedá sa úplne naučiť, musí ho mať v sebe. Som šťastná, že ho po mne zdedili aj obe moje deti.
Neskôr som si kúpila, vďaka pomoci mojej sestry, fotoaparát Olympus. Bola to taká „mydlová krabička“ a kupovala som ju ešte za slovenské koruny. Bola poriadne drahá, ale vedela som, že ju chcem. Keď sa pre niečo rozhodnem, idem si za tým. Všetko, čo človek naozaj chce, môže v rámci svojich možností dokázať.
Čo si fotografovala na začiatku a čo priťahuje tvoj pohľad dnes?
Najskôr to bola príroda a detaily. Idem, všimnem si kvet, kostol alebo oblaky a pritiahne ma to. Nie každý ich vidí rovnako. Na fotografii si všímam aj pozadie. Môže na nej byť krásna nevesta so ženíchom, ale ak im zo záberu akoby vyrastá z hlavy svietnik, ja by som ho urobila inak.
Stretávajú ma aj srdiečka. Ľudia si už na to zvykli a posielajú mi do správ napríklad fotografiu srdiečka, ktoré objavili pri čistení zemiakov. Spájajú si ich so mnou, pretože ja ich takisto vidím všade. Beriem ich ako určité znamenie.
Pochádzaš z Cinobane. Čím sa pre teba stala Rimavská Sobota?
Do Rimavskej Soboty som prišla približne ako 23-ročná a prežila som tu už väčšiu časť života. Nemôžem povedať, že by som mala prefotené celé mesto, ale fotografovala som množstvo podujatí na námestí aj v parku. Mám rada reportážne fotografie, na ktorých sú ľudia a nevidia, že ich fotografujem. Vtedy sú prirodzení.
Na veľa podujatí som išla fotografovať jednoducho preto, že som chcela a napĺňalo ma to. Ľudia sa tešili z fotografií a ja som sa tešila s nimi. To je podstata života, nie peniaze.
Čakáš na správny moment alebo prichádza sám?
Niekedy si fotografovanie vyžiada čakanie. Priletí motýľ alebo čakám, kým sa holub otočí ku mne. Väčšinou je to však okamih. Kolega kameraman mi hovorieva, že mám „bohovské šťastie“ vystihnúť moment. Zrazu sa niečo udeje, ja mám fotoaparát pri oku a cvaknem.
Stalo sa ti, že si fotoaparát radšej odložila?
Áno. Raz ma zavolali fotografovať pohreb, ale viac k tomu nechcem hovoriť. Zažila som aj situáciu, ktorú som mohla odfotografovať, no bola príliš bolestivá. Fotoaparát som dala dole a povedala si: „Toto nie.“ Človek musí mať v sebe svedomie a vedieť, kde je hranica.
Sociálne siete sú plné obrázkov vytvorených umelou inteligenciou. Má ešte skutočná fotografia svoje miesto?
Umelá inteligencia napreduje. Ak sú s tým ľudia stotožnení a páči sa im to, je to ich voľba, ale podľa mňa sú tie obrázky často na jedno kopyto. Fotograf, ktorý cíti a vidí, tu zostane. Vždy ho niekto osloví práve preto, že vie, že jeho výstup je zo srdca. Nie je to umelá inteligencia a na fotografii to vidieť.
Aj ja som si zo žartu nechala vytvoriť obrázok, na ktorom som bola v Bangkoku s fotoaparátom v ruke. Niektorí ľudia tomu uverili a pýtali sa ma, kde som. Pritom sme sa krátko predtým stretli v Lidli. Pri niektorých videách už aj ja premýšľam, či sú skutočné. Trochu sa bojím, kam sa to posunie o desať rokov.
S umelou inteligenciou sa podľa mňa nedá bojovať. Pôjdeme vedľa seba a ľudia si vyberú. Umelá inteligencia však nepríde na mestský úrad a neodfotografuje sobáš. A keď niekto povie, že to zvládne mobilom, moja odpoveď je: Tak choď a foť.
Fotografuješ ešte aktívne?
Už iba príležitostne. Nie je to moje živobytie, mám bežnú prácu. Fotografovanie je pre mňa obrovská psychohygiena.
Najlepší fotoaparát je ten, ktorý máte poruke, takže pokojne aj mobil. Pri ňom je následná úprava jednoduchšia. Fotoaparát má svoju váhu, inak sa nastavuje a fotografie potom ešte treba stiahnuť do počítača a jemne upraviť.
Ktoré fotografie sú pre teba najvzácnejšie?
Tie, z ktorých dýcha pozitívna emócia. Nemusí byť iba v ľuďoch. Keď odfotím kvet pri rannom svetle, aj to vo mne vyvolá dobrý pocit. A samozrejme, keď sa na mňa pozrie dieťa čistými očami a usmeje sa, je to krásna emócia.
Niektoré fotografie sa mi vybavia, keď po rokoch stretnem ľudí, ktorých som fotila. Oni ma spoznajú, no ja chvíľu tápam. Potom povedia, kde sme sa stretli, a zrazu sa mi otvorí okno: boli tam levandule, traktor či drevená latrína so srdiečkom. Vtedy sa mi vráti celý obraz.
V minulosti si fotografovala aj svadby. Bolo to náročné?
Veľmi. Na svadbe sa stretávajú pozitívne aj negatívne emócie. Keďže som emotívny a empatický človek, nasávala som aj nepríjemné nálady. Bolo to fyzicky aj psychicky mimoriadne náročné. Kto si to nevyskúšal, môže si myslieť, že fotograf sa ide zabaviť, zatancuje si a naje sa. V skutočnosti musí byť neustále v strehu, ovládať techniku, mať skúsenosti a rýchlo reagovať.
Premýšľala si niekedy nad vlastnou výstavou?
Veľakrát mi ľudia povedali, že by som mala vystavovať. Nemám však potrebu prezentovať samu seba. Možno som príliš skromná. Stačí mi, keď fotografiu zverejním na sociálnej sieti, ľuďom sa páči a vyvolá v nich emóciu alebo dobrý pocit. Spätná väzba sa ku mne dostane a mne to stačí. Možno v budúcom živote.
Čo by si poradila ľuďom, ktorí chcú začať fotografovať?
Nech fotografujú. Keď mi niekto napíše, rada mu poradím, ak mám čas. Už som sa s ľuďmi stretla aj v parku a ukázala im svoj pohľad. Najdôležitejšie je svetlo a uhol. Jednu vec možno odfotografovať z mnohých strán, no iba jeden, dva či tri zábery budú naozaj dobré. Ja sa vždy snažím nájsť iný uhol.
A čo by si odkázala Soboťanom?
Nech chodia viac do prírody, viac sa stretávajú, sú pozitívnejší a usmievajú sa. Nech sú k sebe dobrí a pomáhajú si.
NENECHAJTE SI UJSŤ
- Z pätnástich ľudí sa stala tradícia mesta Lučenec
- Posuňte svoju kariéru online štúdiom z Lučenca
- Hlučný sused ignoruje rozhodnutie súdu? Pomôcť vám môže exekútor
- Čo stratíme, keď prestaneme veriť demokracii?
- Kto slávi sviatok Sedembolestnej Panny Márie?
- Jarmok zaplní centrum Rimavskej Soboty. Poznáme program
