V piatok, 29. augusta 2025 si pripomíname 81. výročie Slovenského národného povstania (SNP), ktoré vypuklo ako reakcia na vstup nemeckých fašistických vojsk na územie Slovenska. Súčasťou odboja boli mnohé významné osobnosti. Vedeli ste však, že mnohé z nich pochádzali aj z nášho regiónu? Pri tejto príležitosti vám prinášame tri osobnosti z Gemer-Malohontu a Novohradu, ktoré sa výrazne zapísali do dejín Slovenska.
Jednou z výrazných osobností SNP bol generál Július Nosko, ktorý sa narodil 8. júna 1907 v Tisovci do početnej poľnohospodárskej rodiny. Po štúdiu na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach, ktorú dokončil v roku 1928. Následne slúžil vo viacerých jazdeckých útvaroch - v Klatove, Dobřanoch a Berehove na Zakarpatskej Ukrajine, kde zastával funkciu veliteľa čaty 1. eskadróny jazdeckého pluku.
Článok pokračuje pod reklamou
Práve tam sa zoznámil s Mikulášom Ferjenčíkom a Jánom Golianom, s ktorými ho neskôr spájala aj odbojová činnosť. V roku 1937 bol povýšený na kapitána jazdectva a krátko pred vypuknutím vojny zaradený k 2. oddeleniu hlavného štábu ako spravodajský dôstojník v Bratislave.
Po vzniku Slovenského štátu pôsobil v Banskej Bystrici ako prednosta spravodajského oddelenia, zároveň sa však zapájal do ilegálneho odboja. V rokoch 1941 – 1943 pôsobil na východnom fronte a na Ukrajine, odkiaľ sa na pokyn Jána Goliana vrátil späť na Slovensko.
V roku 1944 sa pridal k ilegálnemu Vojenskému ústrediu a po vypuknutí SNP sa stal náčelníkom štábu 1. československej armády na Slovensku, neskôr aj zástupcom jej veliteľa. Za zásluhy bol povýšený na plukovníka, no súčasne ho Vojenský súd v Bratislave odsúdil na trest smrti. Po potlačení povstania sa ukryl v horách a neskôr sa pripojil k oslobodzovacím jednotkám.
Po skončení druhej svetovej vojny sa Július Noska stal prvým veliteľom 2. pešej divízie na Slovensku. V roku 1946 dosiahol hodnosť brigádneho generála a podieľal sa aj na bojoch proti banderovským skupinám. Od roku 1947 pôsobil na Vysokej škole válečnej v Prahe, avšak v roku 1953 bol z armády bez udania dôvodu prepustený.
Za svoju účasť v odboji a celoživotnú službu vlasti bol nositeľom viacerých vysokých vyznamenaní, medzi nimi Rad SNP I. triedy, Československé vojenské kríže, Poľský vojnový kríž či Rad červenej zástavy. Generál Július Noska zomrel 5. septembra 1986 v Prahe.
Ďalšou významnou osobnosťou SNP bol generál Rudolf Viest, narodený 24. septembra 1890 v Revúcej v rodine, ktorá si pestovala silné slovenské národné povedomie. Po štúdiu v Budapešti nastúpil v roku 1911 do rakúsko-uhorskej armády. Po vypuknutí prvej svetovej vojny pôsobil ako veliteľ čaty, neskôr vstúpil do srbskej armády a od roku 1915 sa podieľal na budovaní československých légií v Rusku. Do vlasti sa vrátil v roku 1920 a už o rok začal pôsobiť ako dôstojník z povolania v novovzniknutej československej armáde.
V období pred druhou svetovou vojnou zastával funkciu veliteľa VI. zboru v Košiciach. Počas mobilizácie v roku 1938 sa aktívne zapájal do obrany republiky a po vzniku Slovenského štátu v marci 1939 bol jedným z tých, ktorí podpísali memorandum odmietajúce jeho existenciu. Krátko nato odišiel do zahraničia, kde sa pripojil k odboju – najprv vo Francúzsku a neskôr vo Veľkej Británii, kde organizoval československé vojenské jednotky a úzko spolupracoval s prezidentom Edvardom Benešom. V jeho neprítomnosti ho súd v Bratislave odsúdil na trest smrti.
Do SNP sa zapojil v septembri 1944, keď prevzal velenie 1. československej armády na Slovensku. Po páde Banskej Bystrice sa spolu s Jánom Golianom stiahol do hôr, kde ich 3. novembra 1944 zajali nemecké jednotky. Po výsluchoch ich previezli do Berlína, kde ich odsúdili na smrť. Okolnosti a presné miesto smrti Rudolfa Viesta však zostávajú dodnes nejasné.
Generál Rudolf Viest je dodnes vnímaný ako symbol SNP, človek pevného charakteru, oddaný ideálom československého odboja a boja za slobodu.
Do protifašistického odboja sa zapojil aj generál Mikuláš Markus, ktorý sa narodil 27. júna 1897 v Málinci v rodine dedinského obchodníka. Počas prvej svetovej vojny absolvoval dôstojnícku školu a ako mladý záložný dôstojník bol nasadený na front. Po jej skončení zvažoval štúdium lesníctva, ale pre nedostatok financií sa rozhodol zostať pri vojenskej službe a vybrať si kariéru profesionálneho vojaka.
Od roku 1919 slúžil v československej armáde – najskôr v Lučenci, potom v Jihlave. V roku 1929 získal hodnosť kapitána a o päť rokov neskôr bol povýšený na štábneho kapitána. Tesne pred začiatkom druhej svetovej vojny pôsobil na veliteľstve v Banskej Bystrici. Po vzniku Slovenského štátu prevzal vedenie nad rozpustenou 10. divíziou a zároveň viedol školu dôstojníkov pechoty v zálohe. V roku 1939 dosiahol hodnosť majora, vo Zvolene velil pluku a v roku 1941 bol povýšený na podplukovníka. V januári 1944 už ako plukovník stal čele 1. divíznej oblasti v Trenčíne, kde sa bližšie zoznámil s Jánom Golianom.
Na jar 1944 bol so svojou 1. divíziou presunutý na východné Slovensko, kde patrila pod Východoslovenskú armádu. Udržiaval kontakty s Jánom Golianom aj s partizánmi, ktorým zabezpečoval zbrane. V júli 1944 vyslal jazdecký oddiel k poľskej Dukle, aby nadviazal spojenie s Červenou armádou. Po vypuknutí SNP sa zúčastnil porady dôstojníkov vo Svidníku. Keď Nemci začali odzbrojovať slovenské jednotky, zorganizoval pri Bardejove obranu, kde zhromaždil približne 1 500 vojakov.
Dňa 12. septembra 1944 sa prihlásil u Jána Goliana v Banskej Bystrici a prevzal velenie 1. československej armády na Slovensku. Jeho hlavnou úlohou bola obrana hornej Nitry, avšak pod silným nátlakom nemeckých síl musel ustúpiť. Do konca októbra velil IV., neskôr III. taktickú skupinu, s ktorou sa stiahol do hôr v oblasti Poľany.
Po oslobodení zastával funkciu veliteľa zboru v Trenčíne, kde pôsobil až do mája 1949. V roku 1948 bol povýšený na divízneho generála, ale krátko nato odišiel do výsluhy. Usadil sa v Liptovskom Mikuláši, kde pracoval v lesnom závode. Generál Mikuláš Markus zomrel 31. januára 1967 v Ružomberku.
Zdroj ilustrácie: Vojenský historický ústav
NENECHAJTE SI UJSŤ
