Menu
ROŽŇAVA - Letné olympijské hry v Tokiu sa skončili a z metropoly Japonska si slovenská výprava odniesla dokopy štyri medaily - zlato Zuzany Rehák - Štefečekovej, striebo Roryho Sabbatiniho, striebro Jakuba Grigara a bronz K4.
Redakcia Rimava.sk oslovila druhého novinára z regiónu Gemer, ktorý sa hier zúčastnil, Petra Zagibu, ktorý nám zhodnotil olympiádu z jeho pohľadu.
Článok pokračuje pod reklamou
Čo pre Vás znamenalo byť v dejisku olympijských hier?
"Znamenalo to absolútny vrchol mojej doterajšej pracovnej kariéry. Možno oproti viacerým kolegom prišla moja účasť na hrách vo veku 34 rokov trochu neskôr, ale o to som radšej, že som sa dočkal. Odmalička som sníval o tom, že budem komentovať športové prenosy a teraz sa mi to podarilo priamo pod piatimi kruhmi, nič viac som si nemohol priať."
Čo bol pre Vás najsilnejší moment počas hier?
"Škoda, že na Hrách neboli diváci, silných momentov by bolo omnoho viac. Pekné bolo spoločné sledovanie zlatej streľby Zuzky Rehák-Štefečekovej v našom televíznom prostredí IBC, kde sme mali s kolegami pracovný domov. Najkrajšie je však oduševnené spievanie hymien úspešných športovcov či tých, na ktorých čaká veľký zápas a potom samozrejme slzy radosti po triumfoch."
Ako by ste zhodnotili výkony slovenských športovcov?
"Vzhľadom na podmienky, aké doma majú na prípravu, opäť raz dokázali, že sú výnimoční. V medailovej bilancii sme skončili na 50. mieste, v mnohých ďalších ohľadoch (veľkosť krajiny, počet miesteniek na OH, počet a kvalita domácich športovísk, financovanie športovcov...) by sme boli zrejme oveľa nižšie. Som vďačný za každú jednu reprezentáciu Slovenska, pri ktorej sme spolu mohli držať našim palce."
Komentovali ste hádzanú. Prekvapila Vás dominancia francúzskych hádzanárov aj u mužov a aj žien?
"Nie, pretože od oboch sa očakával útok na medailové priečky. Francúzi aj Francúzky zvládli reparát po finálových prehrách z Ria 2016 a Dánom či Ruskám vrátili požičané. Francúzsko je absolútna hádzanárska veľmoc a nebude prekvapením, ak vlajku usporiadateľskej krajiny na Hrách v roku 2024 ponesie pri otváracom ceremoniáli práve hádzanár Nikola Karabatič. Ale od toho sme ešte ďaleko."
Článok pokračuje pod reklamou
Ako sa vám páčilo Tokio a miesta, kde ste sa pohybovali?
"Prvé dva týždne sme Tokio spoznávali iba spoza okien autobusu. Čo vám poviem, obrovské mesto, kde to po všetkých stránkach pulzuje. Krásna bola najmä panoráma neďaleko Tokio Big Sight, kde sme pracovali. Po uvoľnení opatrení sme sa aj párkrát prešli po najzaujímavejších miestach a ako som povedal aj viacerým kolegom, mám pocit, že do Tokia sa ešte vrátim. Určite by som ho chcel ukázať blízkym a spoznať ešte lepšie, ale už v „normálnej“ dobe."
Čo vás na olympijských hrách prekvapilo, sklamalo a aj potešilo?
"Vedeli sme, že Japonci sú perfekcionisti, ale niektoré príhody boli naozaj úsmevné. Na Slovensku asi nezažijeme, aby taxík na prázdnom parkovisku smerovali na „vybrané“ miesto na tridsiatich metroch piati Japonci. Štyria nám robili koridor na chodbe od dverí k dverám a všetci sa úctivo klaňali a s radosťou ukazovali, kadiaľ máme tých desať metrov prejsť.
O čosi horšie to bolo s úrovňou angličtiny. Myslel som si, že pri výbere dobrovoľníkov na také gigantické podujatie je znalosť anglického jazyka prirodzená, ale opak bol pravdou. Tí, ktorí mali v mobile slovník, si ešte vedeli pomôcť, no mnohí boli skutočne stratení a vznikalo tak veľa komických situácií. Nepotešil ani samotný príchod, po takmer dvanásťhodinovom lete na nás čakalo ďalších asi päť hodín kontrol na letosku. Každopádne, pred Japoncami snímam klobúk dole a aj ja sa im klaniam za to ako Hry zorganizovali."
