Menu
V regióne sa mnohí z nás dennodenne stretávajú s rôznymi osobnosťami, ktoré nám dávajú priestor na rozmanité témy. Jednou z nich je aj Peter Ehn, kameraman Krimi spravodajstva TV JOJ, ktorý dlhodobo spolupracuje s Editou Hutkovou.
Peter už mnoho rokov kráča po tenkej hranici medzi nebezpečnými a emocionálne náročnými situáciami. Ako sa cíti ako kameraman v teréne? A čo všetko sa skrýva za týmto náročným povolaním? Na tieto otázky sme sa pýtali v rozhovore, ktorý prinášame.
Článok pokračuje pod reklamou
Peter, čo ťa priviedlo k práci kameramana? Kedy si začal?
„No, začal som s kamerou už ako 15-16 ročný. Prvú kameru mi kúpili rodičia ešte na strednej škole, bola to kamera značky Sony. Najskôr som začal točiť len tak, bavili ma automobilové preteky. Neskôr som chodil s otcom na rally, neskôr s kamarátom... točili sme rally a potom preteky do vrchu. Takto začala moja cesta. Točil som vlastne celú strednú školu, vždy keď sa dalo.“
Bol to jasný smer alebo si počas tej doby vyskúšal niečo iné?
„Nie, nebolo to úplne jasné, že budem kameraman. Po strednej škole som odišiel pracovať do zahraničia, do Írska a Anglicka, tam som nemal kontakt s kamerou. Potom, keď som sa vrátil, pokračoval som v natáčaní pre automotoršport, a nakoniec som sa dostal aj k spravodajstvu.“
Keď si sa dostal do televízie, ako to bolo? Pamätáš si na svoj prvý deň? Ako začala spolupráca s kolegyňou?
„No, pôvodne som začal spolupracovať s firmou, ktorá pracovala pre TA3-ku, až neskôr začalo fungovať v rámci TV JOJ - spravodajstvo Krimi. Bolo to v roku 2008. Prvýkrát ma oslovil Štefan Bodor, ktorý hľadal kameramana do regionálneho štábu TV JOJ. A dohodli sme sa na spolupráci, od toho momentu pracujem pre TV JOJ. Spočiatku som pracoval s kolegyňou Miškou Vetrákovou, no po pár mesiacoch odišla.“
A tak začala spolupráca s Editou Hutkovou. Približne pred 17 rokmi zavolal Petrovi opäť Štefan Bodor a dohodol stretnutie v kaviarni v Lučenci. Po tom, čo ich posadil Števo Bodor k spoločnému stolu, sa dohodli, že začnú spolupracovať a odvtedy sú nerozlučnou pracovnou dvojicou. Ich práca je často veľmi hektická, trávia spolu dlhé hodiny, niekedy aj viac času, než s rodinou.
„Zažili sme pár krízových situácií, keď to bolo naozaj nebezpečné. Raz sme sa ocitli v situácii, kde po nás chceli strieľať, to bolo v jednej dedine pri Fiľakove. Našťastie to skončilo bez problémov, volali sme políciu. Alebo sa nám stalo, že nás naháňali s čímsi v ruke, utekali sme do auta a na poslednú chvíľu sa nám podarilo zamknúť v aute.“
Sú chvíle, kedy ti práca úplne pohlcuje súkromný život?
„Určite. V niektoré dni je to tak, že sme v teréne celé hodiny, prichádzame neskoro domov, a keď sa už zdá, že bude trochu pokoj, tak ťa opäť zavolajú. A to nielen počas dňa, ale aj v noci. Niekedy je to ťažké, rodina sa s tým musí vyrovnať.“
Ako reaguješ na situácie, ktoré natáčaš?
„Nie je to jednoduché. Najťažšie sú pre mňa prípady, kde ide o deti," hovorí zamyslene. "Žijeme v malom meste, takmer všetci sa tu poznáme. Niekedy sadneš do auta a cestou ku nešťastiu dúfam, že sa to netýka nikoho blízkeho. No väčšinou nepremýšľaš o tom, čo sa stalo, musíš ísť ďalej. To je práca.“
„Okrem toho, my netočíme len zlé, negatívne veci, som veľmi rád, keď sa nám podarí vyriešiť situáciu, s ktorou by si samotní naši respondenti nepomohli. A keď sa to podarí, tak som úprimne rád," dodáva. "Veľmi nás tešia pozitívne spätné väzby od divákov."
Ovplyvňuje to nejak tvoje každodenné rozhodovanie? Dávaš si väčší pozor na cestách?
„Určite áno. Každá nehoda, každý incident ťa naučí, že treba byť opatrný. Nikdy nevieš, kto je v aute oproti. A keď niečo uvidíš, vnímaš to inak ako bežný človek."
Ako sa uvoľňuješ zo stresu? Máš nejaký spôsob relaxácie?
„Keď máme hektické obdobie, tak určite pomáha, ak na chvíľu vypadneme z regiónu, na víkend alebo dovolenku. Snažím sa nájsť spôsob, ako sa odpútať, rád športujem, v lete s rodinou bicyklujeme, v zime lyžujeme, radi chodíme do wellness.“
Vymenil by si svoju prácu za inú?
„Nie, aspoň teraz určite nie. Mňa by nebavilo sedieť niekde zavretý v kancelárii. Takže som rád, že som dostal vlastne takú životnú príležitosť," dodal na záver Peter Ehn. Na otázku, čo by odkázal čitateľom skromne odpovedal: „Dávajte na seba pozor, nech sa môžeme stretnúť pri dobrých správach."
NENECHAJTE SI UJSŤ
