Na bližšie nešpecifikovanom mieste žil v našom okolí istý Andrej Göböly. Živil sa ako zámočník a svoje remeslo ovládal naozaj dokonale. V roku 1898 sa pomaly blížil do veku, keď už kladivo bude musieť nechať odpočívať vedľa nákovy. Roky mu pribúdali a on zvažoval, čo sa s ním stane, keď bude musieť zanechať prácu a ísť na dôchodok.
Pracoval celý život, ale ruže mu nekvitli a peňazí mal odložených len poskromne. V mysli mu skrsla myšlienka, keď v dlani stískal striebornú päťkorunáčku. Ako je vyššie spomenuté, svoj kumšt naozaj ovládal a netrvalo mu ani príliš dlho a prvá falošná päťkorunáčka bola na svete.
Rozhodol sa urobiť pokus a zašiel s ňou do obchodu. Uvažoval, že ak obchodník mincu prijme, jeho práca bude dokonalá. Nákup uskutočnil a obchodník nič podozrivé na minci nezbadal. Andrej Göböly sa teda dal na falšovanie peňazí. Nerobil ich vo veľkom, len pokrýval svoju vlastnú potrebu.
Falošné mince v obehu začali postupne strácať svoj strieborný lesk a to už žandári v Rimavskej Sobote bili na poplach, veď falšovanie peňazí stále patrilo medzi najzávažnejšie trestné činy. Prácu ani nemali príliš ťažkú, lebo Göböly ich do obehu dával sám a len v okolí svojho bydliska.
Tri mesiace strávil vo väzbe a 12. júla 1898 bol predvedený pred súd do Budapešti. Predseda senátu, tabulárny sudca Július Lenk, položil obžalovanému otázku, prečo sa dal na falšovanie peňazí.
Andrej Göböly pokojne odpovedal: „Chcel som ukázať svoje majstrovstvo a domnieval som sa, že keď kompetentné úrady uvidia môj výtvor, ponúknu mi prácu v štátnej mincovni. Je veľmi zlé, keď si vláda neváži prácu skutočného majstra a zatvára ho do väzenia.“
Predseda senátu prevracal očami a kráľovský prokurátor Mészáros povedal obžalovanému: „Museli ste vedieť, že falšovanie je trestné, veď je to napísané na každej jednej bankovke.“
Göböly na to reagoval slovami: „Prosím pekne, ja som razil mince a na nich nič také napísané nebolo.“
Prokurátor zvýšeným hlasom sa ho spýtal: „Chcete tvrdiť, že ste nikdy nedržali v ruke bankovku?“
Nuž, dostalo sa mu odpovede: „Určite, že som držal aj bankovky v ruke, ale povedzte mi, ctení páni, či chudobný človek má čas čítať, čo je napísané na tej bankovke. Veď ju ešte ani nezarobí, keď ju už musí stroviť buď za materiál alebo nákup v obchode.“
Pravda je taká, že predseda senátu Lenk aj kráľovský prokurátor Mészáros boli primerane nasrdení na Göbölyho, že si z nich takto uťahuje. Na druhej strane im bol aj sympatický, že sa síce nemiestne, ale snaží vykrútiť spod obžaloby.
A tak po porade senátu jeho predseda Lenk vyniesol rozsudok so slovami: „Pán Andrej Göböly, rozhodli sme sa prijať vašu ponuku, že chcete vstúpiť do štátnych služieb. Nebude to síce v kremnickej mincovni, ale vo väzení v Ilave, kde pobudnete dva roky. Započíta sa vám aj väzba v trvaní troch mesiacov, ktorú už máte za sebou.“
Nuž, na tie roky to bol trest veľmi mierny. Andrej Göböly rozčarovane pokrútil hlavou a v pokoji opustil súdnu sieň.
Zdroje: Gömör–Kishont zo dňa 23. 9. 1898
Pesti Hírlap zo dňa 11. 9. 1898
Fotografia je ilustračná, zdroj: Delcampe.net
Autor: Vladimír Gondáš
NENECHAJTE SI UJSŤ
