Menu
Fotoateliér, holičstvo, kancelárie, predajňa mäsa, krčma či do dnes prevádzkované malé potraviny, ktoré snáď pozná každý Rimavskosoboťan. Toto a mnoho ďalšieho má vo svojej histórii zapísané viac ako storočná a pri pohľade z boku zrejme aj najužšia budova v Rimavskej Sobote na Železničnej ulici, pýšiaca sa vedľa bývalého Župného domu. Kto by ju nepoznal? Ale aká je jej história, kto obýval jej približne tridsať miestností? A čo odhalila aj po viac ako storočí? Na tieto otázky hľadala redakcia Rimava.sk odpovede od jej majiteľov a zároveň aj obyvateľov.
„Asymetrická budova na Železničnej ulici bola dokončená v roku 1902, objavuje sa na mnohých pohľadniciach Rimavskej Soboty a rovnako patrí aj do pamiatkovej zóny mesta,“ hovorí majiteľ budovy Zsolt Jončev, ktorý je potomkom štvrtej generácie rodiny žijúcej v tejto budove. Podľa jeho slov je budova zaujímavá aj vonkajšou výzdobou. „Má secesnú výzdobu nad kamenným rohovým balkónom, v nárožnom priečelí s plastickou ornamentikou okna s motívmi kosatcov,“ priblížil Zsolt, podľa ktorého bola budova pôvodne postavená pre židovskú rodinu Andrássyovcov. „Práve oni mali v budove fotoateliér, krčmu a holičstvo,“ poznamenal a dodal, že jeho prastarý otec Peter Oceľ sa podieľal na jej výstavbe.
Podľa jeho slov ju židovská rodina musela počas druhej svetovej vojny opustiť. „Bolo to určite kvôli vojne. Počas nej pôsobil v budove Červený kríž,“ uviedol Zsolt, podľa ktorého bola budova po vojne schátraná. Ako podotkol v povojnovom období, v štyridsiatych rokoch minulého storočia, ju odkúpil pre svoje tri deti práve jeho prastarý otec.
„Prastarý otec ju začal opravovať a neskôr jej priestory prenajímať. Od päťdesiatych rokov tu sídlili potraviny – mliekáreň či obchody. Neskôr na prímezí otvorila svoje prevádzky potravín aj Jednota a Zdroj. Svoje sídlo na poschodí budovy mal aj požiarny zbor, túto časť spravoval mestský úrad. V suteréne budovy bol vytvorený úkryt pre Civilnú obranu pre prípad vojny,“ opisuje Zsolt a pokračuje: „po smrti prastarého otca z troch jeho detí dvaja predali svoju časť mestu. Môj starý otec Július Oceľ si však svoju časť ponechal až kým neprišiel rok 1988 kedy bol vyzvaný odpredať svoju časť mestu.“
Ako ďalej Zsolt hovorí, jeho starý otec mal vtedy dve možnosti. „Buď odpredať svoju časť alebo odkúpiť časť patriacu mestu. Údajne za bývalého režimu boli na neho vyvíjané veľké tlaky aj zo strany jeho súrodencov, ktorí chceli aby odpredal svoju časť. Vraj kvôli tomu boli schopní aj sfalšovať jeho podpis,“ priblížil Zsolt, podľa ktorého sa však Július Oceľ v roku 1991 rozhodol odkúpiť zvyšnú časť budovy. „Čiže budova ostala naďalej v majetku našej rodiny,“ dodal.
Rok na to sa podľa Zsolta budova dva roky rekonštruovala a premaľovala na pôvodnú bielu farbu. „Nie vždy mala budova vonkajšiu fasádu takú ako má teraz. Po druhej svetovej vojne bola namaľovaná na žltú farbu, rovnako ako budova súčasného Okresného úradu a vtedajšej polikliny (budova súdnej sedrie pozn. red.),“ priblížil.
Ako ďalej Zsolt pokračuje vo svojom rozprávaní, budova za ten čas ako ju vlastní jeho rodina bola sídlom rôznych inštitúcií, firiem či obchodov, kde sa kľučky od dverí podávali z ruky do ruky. Od rodiny Andrássyovcov až po hasičov našli podľa Zsolta rôzne predmety. „Pamätám sa ako mi rozprávala moja stará mama o tom, keď sa sem nasťahovali. V podkroví budovy starká našli plno dievčenských topánok po židovskej rodine. A pri zoškrabávaní starého náteru na stene v obývacej izbe našli veľkú židovskú hviezdu. Vôbec sme ju nevedeli zoškrabať a do dnes iba hádame akým spôsobom alebo prostriedkom ju tam nakreslili,“ opisuje Zsolt.
Podobnú zvláštnosť zažili aj pri zariaďovaní baru v suteréne budovy. „Vedeli sme, že tam bol kedysi umiestnený úkryt pre prípad vojny, ale boli sme prekvapení čo všetko sme tam našli a aké hrubé múry tam vybudovali. Našli sme rôzne plynové masky, kachle alebo balenú vodu,“ priblížil Zsolt, ktorého zaujala ešte jedna vec v útrobách budovy. „Pri búracích prácach baru sme zistili, že pivnica respektíve suterén je iba pod polovicou budovy. Verím však, že pivnica je pod celou plochou, ale hrubé múry nás nepustili ďalej. Pátral som v plánoch budovy, ktoré sú, žiaľ pôvodný pôdorys ako aj fotky z interiéru budovy sa nezachovali a nevieme prečo tomu tak je,“ poznamenal Zsolt, podľa ktorého príde ten deň kedy budova odkryje všetky svoje tajomstvá.
Dovtedy sa už štvrtá generácia rodiny Oceľových pokúsi zachovať pôvodnú krásu tejto kultúrnej pamiatky a uchovať ju pre budúce generácie.
Zdroj: Rimava.sk, FOTO: archív Zsolt Jončev, Aky Sabo
