Menu
Mnohé pohľadnice dokumentujú i početné továrne v meste, ktoré sú koncentrované na viacerých miestach. Továrenské podniky v meste mali svoj základ v remeselníkoch, ktorých počet bol podľa monografie S. Kollára v meste v roku 1822 nasledovaný: 2 medenári, 22 stolárov, 6 zlatníci, 8 koželužníci, 62 kožušníkov združených v cechu, 30 mimo cechu, 1 klampiar, 103 obuvníkov v cechu, 21 mimo cechu, 198 spracovateľov ovčej vlny, 4 medovnikári, 3 kníhviazači, 1 kominár, 1 remenár, 18 brašnári, 16 kováči, 12 kolesári, 20 hrnčiari, 1 kamenár, 1 stavbár, 13 gombikári, 4 hrebenári, klobučníci, 35 pekárov, 3 povrazníci, 24 krajčírov, 3 výrobcovia mydla, 4 čižmári mimo cechu, 4 čutoráši, 4 tkáči, 6 maliari, 4 holiči, 1 sústružník, 1 sklár.
Ako priblížila v publikácii Rimavská Sobota na starých pohľadniciach bývalá riaditeľka Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote Oľga Bodorová, široko-ďaleko boli známe rimavskosobotské čutory, ktoré veľkosťou a tvarom v Uhorsku nemali páru. Výsadnú listinu dostali čutoráši v roku 1721. „Najvynikajúcejšie sú však pekárky pečúce chlieb, vedia ho zhotoviť taký chutný a mäkký, že v celom kráľovstve páru nemá. Svoje majstrovstvo držia v tajnosti tak silno, že ani tí, čo sa u nich vyučili, nedokážu ich prácu napodobniť. Len poľským príchodiacim sa náš chlieb nevidí. Vidiac raz, že tento i mlieko celkom vpije, rukou ho z neho vyžmýkali a chlieb dali stranou,“ píše S. Kollár v monografii o meste.
Obydlia a prevádzky remeselníkov dostávali v rámci urbanistického riešenia mesta svoj priestor v uliciach za Hlavným námestím a na okraji mesta v blízkosti rozvetvených ramien rieky Rimava. Rozvoj priemyslu v druhej polovici 19. a začiatkom 20. storočia prudko zasiahol i do života mesta.
Mnohé staršie remeslá zanikli a vznikali nové priemyselné továrne, ktoré boli v zmysle urbanistických zámerov situované tiež na okraji mesta. K jednej z prvých moderných tovární, z ktorej sa zachovalo viacero pohľadníc, patrí konzerváreň, ktorú založili v roku 1902.
Článok pokračuje pod reklamou
V jej blízkosti už v roku 1902 stála prvá mestská elektráreň. Konzerváreň spracovávala poľnohospodárske produkty z okolia a jej dvojpodlažná budova stojí dodnes. V telefónnom zozname Rimavskej Soboty mala konzerváreň medzi prvými aj telefónnu linku. Riaditeľom konzervárne bol okolo roku 1919 Karol Sichert.
Mliekareň stála v meste ešte v roku 1948 na bývalej Garbiarskej ulici (zo zadnej strany domov na západnej strane Hlavného námestia), ktorá už dnes neexistuje. V meste bola známa aj továreň na ocot. Na Mlynskej ulici vznikla zlievareň na píly a oceľové náradia a na dnešnom Námestí Š. M. Daxnera postavili elektráreň. V meste a jeho okolí pracovali aj dve mestské tehelne. Jedna sa nachádzala v miestnej časti „Tormáš“, ktorú určitý čas prevádzkovala rodina staviteľa Tótha.
Od roku 1949 sa správcom mestskej tehelne stal Ondrej Tašek. Vtedy v tehelni okrem tehál vyrábali aj škridlice a drenážne rúrky. K jej modernej výbave v roku 1958 patril motor Ganz, lis na tehly, vodná pumpa, dynamo, transformátor a okrúhla pec so štrnástimi komorami. Druhá mestská tehelňa stála v Tomašovej.
V meste bol tiež funkčný bitúnok. Pílu a parný mlyn postavili pri železničnej stanici na začiatku 20. storočia, neďaleko nemocnice existovala hrnčiarska škola. Prvá mestská elektráreň začala dodávať elektrinu v roku 1902. Vodovod ako nový výdobytok 20. storočia dali do prevádzky v meste v roku 1900 a v roku 1958 ho rozšírili. Voda pritekala z prameňa známeho pod názvom „Vyvieračka“ z Vyšného Skálnika, 13 kilometrov od mesta.
Aj obchodná sieť mesta mala svoju zaujímavú históriu. Kým v roku 1822 bolo v meste päť obchodov, v ktorých sa predávali veci dennej potreby, ale aj luxusný tovar dovážaný najmä z Pešti, Bratislavy a Viedne, v roku 1958 ich bolo už osemdesiat.
Po oslobodení, najmä však v druhej polovici 20. storočia, došlo k prudkému vzostupu hospodárskeho, sídelno-urbanistického i spoločenského života Rimavskej Soboty. Počet jej obyvateľov vzrástol z 9 160 v roku 1948 na 25 507 v roku 1998. Vznikol rad nových moderných výrobných podnikov – mliekareň (1948), ktorá mala prvé sídlo a zrušenej Garbiarskej ulici, tabaková továreň (1957), mlyn a pekáreň (1980) a iné. Po roku 1989 niektoré z nich upadli a väčšina zanikla, niektoré ako napríklad mäsospracovateľská akciová spoločnosť TAURIS (1992) sa rozvíjajú aj v súčasnosti.
Jeden z prvých podnikov, ktorý založili v meste v roku 1902, bola Rimavskosobotská konzerváreň, účastinná spoločnosť. V dvojpodlažnej klasicistickej budove spracovávali poľnohospodárske produkty z blízkeho okolia. Výroba v konzervárni sa od začiatku orientovala na spracovanie mäsa, ovocia a zeleniny.
V rokoch medzi dvoma svetovými vojnami istý čas okrem ovocných a zeleninových konzerv vyrábali aj cukrovinky.
V rokoch II. svetovej vojny konzerváreň spracovávala výlučne mäso. V interiéri budovy bol do kamennej dlažby vložený rok 1902 ako rok výstavby konzervárne. Počas II. svetovej vojny pôvodné stroje odvliekli Nemci. Po roku 1946 bola továreň vybavená novým strojovým vybavením.
Konzerváreň po oslobodení premenovali na podnik FATRA, n. p., neskôr na RISO, n. p. Dnes podnik s nezmeneným názvom vyrába rôzne lekváre a džemy. Z budovy sa zachovalo viacero pohľadníc, ktoré vychádzali v kníhtlačiarni Miklósa Rábelyho.
Dejiny energetiky sa datujú do konca 19. storočia, keď sa v tom čase Edison a jeho spolupracovníci v USA usilovali zdokonaliť žiarovku. Presne o tretej popoludní 4. septembra 1882 tridsaťpäťročný vynálezca Thomas Alva Edison prežíval „najväčšie dobrodružstvo svojho života“. V New Yorku na Pearl Street uviedli do prevádzky prvú centrálnu generátorovú stanicu a 400 žiaroviek náhle ožiarilo 85 domov, obchodov a kancelárií v okolí. Prvú elektráreň sa území Slovenska zriadili už v roku 1884 v Bratislave v priestoroch Ludwigovho mlyna.
Za svetovým dianím nezaostala ani Rimavská Sobota. Mestská elektráreň, ktorá stála neďaleko konzervárne na ramene rieky Rimava, začala dodávať elektrinu už v roku 1902. Právo výroby elektrickej energie si konzerváreň zakúpila na dobu 50 rokov. Mesto sa po zavedení elektrického prúdu výrazne a neuveriteľne rozsvietilo a na uliciach sa objavili prvé stĺpy elektrického vedenia.
Elektrickú energiu využívali okrem domácností aj novovznikajúce fabriky v meste. V roku 1910 však vyrobená elektrická energia nepostačovala kryť požiadavky mesta, a preto sa mestskí radní rozhodli odkúpiť právo výroby elektrickej energie. Dvojpodlažnú budovu Mestskej elektrárne s výrazným nápisom na fasáde VÁROSI VILLAMOS TELEP postavilo mesto ešte pred rokom 1914 a budova stála na dnešnom Námestí Š. M. Daxnera. Tempu doby však postupne ani tieto malé elektrárne nestačili. Je pozoruhodné, že budova mestskej elektrárne sa zachovala aj na jednej z pohľadníc mesta.
Začiatkom 20. storočia v roku 1908 založili Gustáv Heindricks a Karol Majer na Mlynskej ulici zlievareň na píly a oceľové náradie. Špeciálny podnik nemal v širokom okolí páru. Zo švédskej ocele vyrábali v zlievarni Gatterove píly, pásové a ručné píly, rozličné špeciálne stolárske píly, nože a náčinie rôzneho druhu. Povojnovú prevádzku obnovili už v roku 1945 a v továrni sa naďalej spracovávala oceľ.
V roku 1946 v továrni pracovalo 10 zamestnancov a vedenie firmy v jednom z dobových materiálov konštatovalo, že fabrike sa nedostáva dostatočné množstvo elektrickej energie.
Prvý mlyn na Rimave sa spomína v listine z roku 1461, kedy Barbora Rozgoni potvrdzuje výsadné práva kožušníkom, ktoré im udelil jej manžel. Zverila im do opatery oltár Panny Márie v rímskokatolíckom Kostole sv. Jána Krstiteľa a darovala im mlyn na rieke Rimava s podmienkou, že riadne pochovajú všetkých bezdomovcov v meste. Na prvom vojenskom mapovaní z rokov 1763 až 1785 je v Rimavskej Sobote a okolí zobrazených šesť mlynov.
Pravdepodobne najstarší vodný mlyn stál pri starej husitskej a neskôr tureckej pevnosti na Sobôtke. Pozostatky tohto mlyna bolo vidieť ešte v polovici 20. storočia. Keď postavili nový cestný most a Rimavu zregulovali, pozostatky mlyna sa úplne stratili. Posledná písomná zmienka pochádza z roku 1906, keď bol nájomcom mlyna Pavel Lendvay, ktorý mestu Rimavská Sobota musel odovzdávať okrem iných naturálií aj múku.
Druhý mlyn nazvaný „Szeverényi“ stál na malom ramene rieky Rimava v miestach, kde bola v roku 1902 postavená továreň na konzervy. Mlyn jej výstavbou zanikol. Zachoval sa na olejomaľbe zobrazujúcej Náboženské nepokoje v Rimavskej Sobote v roku 1769 a je vystavený v Gemersko-malohontskom múzeu.
Článok pokračuje pod reklamou
Tretí, tzv. „Dickmanov“ parný mlyn stál na malom ramene rieky Rimavy neďaleko areálu mliekarne. Bol postavený v rokoch 1880 až 1980. Mlyn mal moderné stroje, zanikol pri požiari v roku 1911. Na jeho mieste vytvorili zábavný, dobre prosperujúci podnik (nevestinec) nazývaný po vzore chýrneho Moulin Rouge v Paríži – Červený mlyn (Vörös malom).
Štvrtý, tzv. „vodný valcový mlyn“ sa stal na Mlynskej ulici a patril mestu Rimavská Sobota. V roku 1826 bol renovovaný, čo značí, že bol postavený na starších základoch. Na drevenej polkruhovej hrade v mlyne sa nachádzal nápis v maďarčine: POSTAVIL S BOŽOU POMOCOU V ROKU 1826 B.J.N.S. Gy/.B. (ISTEN SEGEDELMEBÜL ÉPÜLT 1826 ESZT B.J.N.S. Gy/.B.). Z nájomníkov je známe meno Jána Csokolya. Keďže nájomníci mlyn neopravili, mlyn sa časom opotreboval a pre mesto bol nerentabilný. Mesto plyn predalo na verejnej dražbe v roku 1912. Kúpil ho však Pavol Bognár a mlyn dal do poriadku.
Budovu zvýšil o jedno podlažie, vodné koleso vymenil za vodnú turbínu, dodal nové stroje. Po renovácii sa kapacita zvýšila na 60 q obilia denne. Aj tento mlyn je zobrazený na spomínanej olejomaľbe z roku 1769. V roku 1958 kapacita dosiahla 6 až 8 ton obilia denne a zamestnával 6 zamestnancov. Mlyn prestal mlieť v roku 1960. Regulácia ramena Rimavy znamenala jeho likvidáciu okolo roku 1980.
Piaty parný mlyn majiteľov Schneider & Schreiber bol vybudovaný v roku 1926 pri parnej píle neďaleko železničnej stanice a jeho súčasťou bola i píla. Je zobrazený na viacerých pohľadniciach. Parný mlyn mal nahradiť Dickmanov zhorený mlyn (1911) a zabezpečiť tak zásobovanie múkou. Slúžil aj na námedzné mletie. Mlyn mal moderné strojné zariadenie, menil dovezenú pšenicu za hotovú múku, krúpy a krupicu. Denná kapacita mletia bola 60 q obilia, ale to nepostačovalo. Preto sa strojové zariadenie rozširovalo, mlyn sa často prerábal. V roku 1982 dosiahol kapacitu 6 vagónov denne. Aj to bolo nestatočné, a preto postavili nový moderný mlyn a prevádzku v tomto mlyne zlikvidovali.
Šiesty mlyn mal podľa vojenského mapovania stáť na ramene Rimavy približne na úrovni kalvínskeho kostola. Žiaľ, viac údajov o mlyne neexistuje, mohlo ísť aj o omyl v zakreslení. V roku 1982 postavili posledný mlyn v meste. Nahradil všetky ostatné malé mlyny.
Zdroj: Oľga Bodorová - Rimavská Sobota na starých pohľadniciach (2008)
NENECHAJTE SI UJSŤ
