Menu
Pandémia koronavírusu ovplyvňuje život každého z nás. Nevyhla sa ani kultúre a rovnako ani Gemersko-malohontskému múzeu, ktorého riaditeľkou je Oľga Bodorová.
Práve ona odpovedala na naše otázky a dozvedieť sa môžete napríklad to, aké boli jej začiatky v odbore etnológia, alebo čo plánuje múzeum v najbližšom období.
Aké boli vaše začiatky v odbore etnológia?
Moje začiatky v odbore etnológia sa datujú do roku 1970. Vedný odbor sa vtedy nazýval národopis. Obdobie normalizácie postihlo aj našu rodinu. Konkrétne môjho bratranca Jána Čomaja, redaktora novín Sme na nedeľu, ktorého v roku 1969 ako jedného z najobľúbenejších redaktorov na Slovensku prepustili z redakcie. Tento moment sa odrazil na mojich prijímacích pohovoroch na vysokú školu, keďže moje rodné priezvisko je Čomajová. Pohovory sa niesli v zvláštnom duchu, keď sa ma skúšajúci opýtali: kto je vám Ján Čomaj. Keďže som povedala, že je to môj bratranec, na denné štúdium národopisu ma neprijali.
Našťastie som dostala ponuku na ten istý odbor študovať diaľkovo, ktoré som v prvom ročníku aj absolvovala. Národopis sa vtedy študoval len na Univerzite Komenského v Bratislave, presťahovala som sa bližšie ku zdrojom poznania. Ubytovanie na priváte mi ponúklo hneď dve výzvy: prvou bola skutočnosť, že som bývala spolu s dvomi študentkami národopisu, jedna študovala denne a druhá diaľkovo.
Článok pokračuje pod reklamou
Pre mňa to znamenalo, že som mala denne zabezpečený kontakt s dennými poslucháčmi. Druhou výzvou bol fakt, že som bývala v dome Ing. Žilineka, hlavného ekonóma Slovenského národného múzea v Bratislave (ďalej SNM). Jeho jediná dcéra je dnes známa herečka a hlasová pedagogička, profesorka Evka Žilineková. Prostredie privátu malo svoje čaro, dom sa nachádzal v Horskom parku a len pre zaujímavosť bývali sme na tej istej ulici ako vtedajší prezident Gustáv Husák.
Ekonóm SNM mal prehľad o voľných pracovných miestach a tak sme obidve nájomníčky prijali 6-mesačnú pracovnú ponuku na Bratislavskom hrade, kde sídlilo Historické múzeum SNM. Naším miestom sa stala malá miestnosť, sotva o rozlohe 12 metrov štvorcových, na štvrtom poschodí, v ľavej veži hradu. Pracovala som pri vynikajúcej etnologičke PhDr. Irene Pišútovej, CSc. Nazdávam sa, že tu na bratislavskom hrade sú moje začiatky.
V cennom etnologickom depozitári sme dostali spoločnú úlohu: uložiť zbierkový fond keramiky podľa lokalít. Práca pri temperamentnej, pracovitej a ambicióznej dr. Pišútovej bola neskutočným žriedlom pre každého mladého človeka. Spomínam si na množstvo pracovných návštev, ktoré sa v tomto priestore za pol roka vystriedali, ako napríklad: zakázaný akad. sochár Andrej Rudavský, akad. maliar Michal Studený, bývalá tanečnica SĽUK-u Heda Melicherová, či rôzne televízne štáby. Prostredie depozitátu s množstvom ľudovej keramiky sa mi navždy vrylo do pamäti a trvá dodnes.
Moje poznanie hrnčiny, a neskôr aj téma diplomovej práce Hrnčiarstvo v Šiveticiach, ma priviedli v roku 1975 do Gemersko-malohontského múzea. Ako správny výskumný pracovník, som si však počas štúdia, po treťom a štvrtom ročníku, vyskúšala prácu aj v Gemerskom múzeu (názov v roku 1973) počas letných prázdnin.
Možnosť akvizície, čiže nadobudnutie nových zbierkových predmetov počas brigády, či nová výzva na rekonštrukciu stálej vlastivednej expozície (bola z roku 1960), množstvo cenných zbierkových predmetov, informácia, že v múzeu ešte nie sú spracované zbierkové predmety v druhostupňovej evidencii, ako aj skutočnosť, že v múzeu nikdy nepracoval žiaden etnológ, ma viedla k rozhodnutiu, že sa po ukončení štúdia zamestnám v múzeu v Rimavskej Sobote.
A ešte jeden moment bol rozhodujúci: pri porovnaní zbierok SNM a múzea v Rimavskej Sobote som v práci v tomto múzeu videla ako značný odborný potenciál. Región historického Gemera-Malohontu bol „čiernou dierou“ čo sa týka etnologického výskumu, zverejňovania výstupov vo forme výstav, príspevkov, publikácií.
Teší ma, že sa aspoň čiastočne naplnili moje slová, ktoré som vyslovila počas prijímania na vysokú školu roku 1970, keď sa ma profesor Podolák opýtal, prečo chcem študovať tento vedný odbor; odpoveď znela: že chcem zapĺňať biele miesta na etnologickej mape poznania regiónu, v ktorom žijem.
Takže asi toľko ku mojim začiatkom, ktoré sú späté so SNM v Bratislave. Od roku 1975, po ukončení štúdia národopisu a folkloristiky na Filozofickej fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, sa začiatky spájajú s mojím prvým a jediným pracoviskom, a to s vtedajším Gemerským múzeum v Rimavskej Sobote.
Zaujímavý bol pre mňa aj nástup či prvé dni v múzeu. V tom roku sa na poschodí realizovali rozsiahle rekonštrukčné stavebné práce. Stála expozícia už bola zrušená a celé prvé poschodie bolo jedným veľkým staveniskom. Na prízemí bola v roku 1971 zriadená stála expozícia s názvom Robotnícke hnutie a dejiny výstavby socializmu v okrese Rimavská Sobota. Keď si odmyslíme obsah expozície, tak bola na tú dobu moderná, nakoľko zriaďovateľovi múzea, Okresnému národnému výboru v Rimavskej Sobote, pravdepodobne záležalo na jej obsahu, ako aj na architektonickom riešení.
Realizačné práce preto riaditeľ múzea historik Vladimír Kmeť a PhDr. Pavol Komora, ďalší historik múzea, zverili Výstavníctvu, n.p. v Bratislave. No a v tomto novom výstavnom priestore boli sekundárne prinesené pracovné stoly, no ja ako nová pracovníčka som sedela asi mesiac bez stola na výstavnom pódiu.
Spomínam si, že som sa nazdávala, že ako nový zamestnanec dostanem od svojho zamestnávateľa aspoň nejaké štartovné - na mysli som mala ceruzu, neviem si to vysvetliť dodnes, no keďže ani tú ceruzu som nedostala, tak trochu som bola z nového pracoviska sklamaná.
Článok pokračuje pod reklamou
Na tento predsudok som neustále myslela, keď som v roku 1999 uspela v konkurze na funkciu riaditeľky múzea, dala som si záležať a každý nový zamestnanec vždy dostal akési základné vybavenie pre svoju rôznorodú prácu v múzeu. Začiatky boli pre mňa celkom prirodzené a tak je tomu doteraz.
Ako hodnotíte vaše pôsobenie na pozícii riaditeľa Gemersko-malohontského múzea?
Na túto otázku si netrúfam odpovedať. Pozíciu riaditeľov a vedúcich zamestnancov určite zhodnotia až nasledujúce generácie múzejníkov, presne tak, ako sa o to snažíme aj my v múzeu, keď spracovávame bohaté dejiny nášho piateho najstaršieho múzea na Slovensku. Každopádne je to pozícia o veľkej zodpovednosti za rozsiahly zbierkový fond, ale aj zodpovednosť za ľudí, ktorí majú najrozličnejšie profesie.
Táto práca si vyžaduje znalosť často sa meniacej či zastaranej legislatívy v oblasti múzejných a galerijných zákonov, z oblasti knihovníctva, pamiatkového fondu, práva, ekonómie, etiky, autorského zákona, či európskej legislatívy smerom ku výpožičkám zbierkových predmetov. Je výhodou, keď riaditeľ pochádza z múzejného prostredia, no vyžaduje sa od neho aj znalosť regiónu, v ktorom pôsobí.
Správanie sa vedúceho zamestnanca má byť vzorom pre kolegov a má ich motivovať. Zároveň múzejná práca si vyžaduje dobré komunikačné schopnosti a reakcie na všetky podnety od jeho bádateľov, spolupracovníkov.
Veľkou devízou je znalosť viacerých jazykov a dokázať ich bežne používať nielen pasívne, ale aj aktívne. Múzeum ročne navštívi viacero odborníkov z rôznych vedných odborov z domova i zo zahraničia, ktorí komunikujú na rôzne témy.
Ako vnímate situáciu v múzeu počas pandémie koronavírusu?
Pandémia je pre nás všetkých niečo, o čom by sa nám ani v najhoršom sne nesnívalo. Prvé správy o víruse Covid-19, ktoré ku nám došli z Číny, sme tak trochu podcenili. Aj ja som si tak v duchu povedala: veď to je tak ďaleko, neuvedomujúc si možný prenos na takú vzdialenosť, ako keby sme nežili v 21. storočí.
Až keď sa prvé správy o neviditeľnom víruse objavili v Európe a jeho blízkosť sa skrátila na dosah ruky, vtedy sme možno viacerí nadobudli vážne obavy, súcit s obeťami. A zrazu 6. marec 2020, deň pred mojimi narodeninami, prvý prípad aj na Slovensku.
Potom nasledoval zvláštny stav, intenzívne sledovanie opatrení, zatvorenie múzeí a galérií, strata počtu návštevníkov, zrušenie troch výstav, školské skupiny sa v múzeu počas roka takmer neobjavili. Počas vlaňajšej Veľkej noci som mala naplánovanú zahraničnú služobnú cestu do Chorvátska, do Gradského múzea v Bjelovare.
Článok pokračuje pod reklamou
Plánovaná medzinárodná etnologická konferencia bola venovaná tematike veľkonočného zvykoslovia v Európe. Už v predstihu som si pripravila o veľkonočnom zvykosloví na Slovensku a v Gemeri-Malohonte príspevok s tým, že na konferencii ho prednesiem. Bohužiaľ, všetko bolo zrušené.
Našťastie v bjelovarskom múzeu kolegyňa etnologička Silvija Sita príspevok preložila do chorvátčiny a tak aspoň vyšiel v ich zborníku.
Vrátim sa však do nášho múzea. Okrem toho, že sme s kolegyňou Ľudmilou Pulišovou na jar 2020 odprezentovali v Slovenskej televízii v štúdiu v Banskej Bystrici, v relácii Regina stred, naše plány pre rok 2020, vrátane výstavy Pôvab kraslíc, ktorá sa kvôli pandémii neuskutočnila, paradoxne sme zaznamenali zvýšený počet návštevníkov, no iba počas dvoch letných mesiacov.
Múzeum bolo celkom počas uplynulého roku zatvorené 88 dní a strata návštevníkov predstavovala pokles o 60 %. No i napriek pandémii evidujeme aktivity, na ktoré pandémia nemala dopad. Mám na mysli predovšetkým dodávateľské aktivity stavebno-technického charakteru, akými bola výmena dlažby na dvore múzea, nové oplotenie, rozsiahlu rekonštrukciu priestorov na prízemí budovy, kde premiestnime knižnicu múzea, či osadenie nových oddychových prvkov na dvore múzea, ako sú lavičky, odpadkové koše, nový stojan na bicykle, vymurovanie šachty nad Cintorínskym potokom, ktorý tečie v útrobách mesta.
Vydali sme ďalší ročník zborníka múzea, katalógy ku výstavám, máme novú internetovú stránku.
Máte naplánované nejaké akcie v rámci GMM, ak sa uvoľnia opatrenia?
Plán činnosti múzea je hotový od začiatku, v ňom sú zakomponované plánované výstavy a ďalšie aktivity, ktoré zatiaľ čakajú na uvoľnenie opatrení. Prvou výstavou, ktorú mienime sprístupniť, je venovaná jaskyniam v regióne, ďalšia je venovaná krasliciam zo zbierok múzea a medzi nimi dominuje najstaršia kraslica zo zbierok múzeí na Slovensku, datovaná rokom 1889, ako aj výnimočné okované vajíčka... tak by som mohla menovať ďalej.
Vôbec nedokážeme odhadnúť, akú podobu bude mať úspešné podujatie Noc v múzeu, plánovaná na polovičku mája. Aktuálne však sa snažíme prezentovať naše zbierky v online priestore formou sociálnych sietí.
Počas práce formou homeoffice pripravujú odborní pracovníci nový 17. ročník zborníka múzea, realizujú nové projekty na Fond na podporu umenia, na Fond na podporu kultúry národnostných menšín. Práca so zbierkovým fondom je vďaka elektronickej aplikácii ESEZ 4G možná aj z domu a tak sa mnohí týmto venujú aktivitám.
Už len čakáme znovuotvorenie múzea pre verejnosť s nádejou, že konečne sa budú môcť návštevníci pokochať na nových výstavách. Veď od 19. decembra 2020 sme nemali žiadneho návštevníka.
Pripravujete novú knihu na tento rok? Ak áno, akej téme sa bude venovať?
Trochu ste ma zaskočil otázkou, no nechcem sklamať ani tentokrát. Pripravujem ďalšiu rozsiahlu publikáciu, ktorej vydanie v mnohom závisí od podporeného projektu z Fondu na podporu umenie pre rok 2021. Bude to ďalší zväzok zo série kníh o tradičnom ľudovom hrnčiarstve, s názvom: Hrnčiarstvo v Šiveticiach. Lokalita je mojou obľúbenou od počiatkov záujmu o etnológiu a navyše bola aj témou mojej diplomovej práce. Počas pandémie som spolu s kolegyňou napísala katalóg ku výstave s názvom Pôvab kraslíc. I napriek tomu, že sme na tlač publikácií značne finančne obmedzovaní, pripravila som príspevok do zborníka múzea pre rok 2021 o pohnutom 20. storočí, s témou vysťahovalectva (Cinobaňa verzus Jesenské).
Musím však skonštatovať, že moje publikované knižné tituly či príspevky do katalógov alebo zborníka sú nehonorované, rovnako ako nedokážeme honorovať aj cudzích autorov. Inými slovami, naša duševná práca má z pohľadu autorských honorárov nulovú hodnotu. No verím, že naše publikačné aktivity v múzeu majú trvalú hodnotu a budú dostupné v knižnej forme mnoho rokov.
V poslednej dobe ste začali spolupracovať s marketingovou agentúrou Prognessa. Ako hodnotíte vašu spoluprácu?
Áno, naša spolupráca sa začala s touto etablujúcou sa marketingovou agentúrou pred niekoľkými mesiacmi, keď sme im zverili reportáž o výstave prvého riaditeľa múzea Jána Fábryho, ktorý sa narodil v roku 1830 v Lučenci, pred 190 rokmi. Počet zhliadnutí videa, ktoré sme zverejnili predčil naše očakávania a tak sme Prognesse zverili aj rekonštrukciu našej internetovej stránky. Nám sa nová modernejšia stránka páči a na názor ostatných sa tešíme.
Čo je pre vás najcennejšie v múzeu v Rimavskej Sobote?
Čo je v múzeu najcennejšie, pre mňa ťažko povedať. Naše múzeum má určite mnoho kladných stránok, zanietených zamestnancov v minulosti aj v súčasnosti, no asi za cenné považujem krok prvého riaditeľa múzea a bývalého riaditeľa Zjednoteného protestantského gymnázia v Rimavskej Sobote, spolu s tímom spolupracovníkov založil piate najstaršie múzeum na Slovensku. No nemal to ľahké ani Fábry, hlavne keď v roku 1882 skonštatoval: založiť múzeum je omnoho ľahšie, ako ho spravovať. A to platí aj dnes. U nás na Slovensku sa všeobecne na kultúru sa vynakladajú minimálne finančné prostriedky, ináč je to smerom na západ od našich hraníc. Chcem čitateľa ubezpečiť, že takmer žiadne múzeum na svete si nedokáže zarobiť peniaze na svoj chod, a preto zdroje financovania sú dosť dôležité a zásadné. Lenže múzeá či galérie sú zdrojom poznania, estetických vnemov, ktoré je potrebné sa naučiť a vnímať. Obrazne povedané, múzeá uchovávajú vedomosti ľudstva a sú uchovávateľmi stôp po našich predkoch.
Ale aby som sa vrátila ku ťažkej otázke. Pre mňa sú všetky zbierky rovnako cenné, aj tie ktoré dokumentujú aj pozitívne aj negatívne skutky, výtvory či aktivity našej histórie. Ako príklad uvediem len jednu zbierku: tetovaciu ihlu, ktorú vyhotovil jeden Róm z Jesenského. Možno prekvapí jeho meno: Jozef Matovič. Tohto človeka poznám od detstva a pri jednom stretnutí som sa ho opýtala na jeho tetovanie na ruke; vtedy zobral dve ihly na šitie, medzi ktoré vložil špáradlo a tento „inštrument“ zaviazal obyčajnou niťou. Tetovacia ihla, ktorú používali aj väzni, bola na svete. Neskôr sa stala súčasťou zbierky múzea. Pre poznanie spôsobu života vo väzení je to cenná zbierka. Inými slovami povedané: ako matka nerobí rozdiel medzi svojimi ratolesťami, tak rovnako aj ja vnímam zbierky múzea ako celok, ktorý vytvára obraz o našej blízkej či dávnej minulosti.
Ako vnímate históriu Gemera-Malohontu? Je nejaký silný moment, pri ktorom ste sa pri študovaní histórie pozastavili?
Opäť nedokážem odpovedať jednou vetou. Je fakt, že človek sa denne stretáva s určitými momentmi, ktoré uplynutím nasledujúcej minúty sa okamžite stávajú minulosťou. Preto pre históriu sú dôležité všetky momenty. Opäť uvediem príklad: udalosti augusta 1968, jeseň roku 1989, nežná revolúcia v Československu, rôzny typy volieb, či aktuálne od 6. 3. 2020 pandémia, či iné udalosti, sa odrazili aj na živote nášho mesta.
Článok pokračuje pod reklamou
Ak udalosti v tom momente nezachytíme fotograficky či textovo, tieto sa pomaly vytrácajú, pretože ľudia zabúdajú a tak retrospektívne sa už z nich uchová len torzo. Rovnako to bolo aj v prípade udalostí z augusta 1968 v našom meste, keď mnohé, ak nie väčšina filmových dokumentov, spomienok, tlačovín, po čase sa „stratí“, či dostali iný rozmer, ktorý sa už v niektorých črtách tomu pôvodnému len podobá. Preto múzeá dokumentujú autenticky súčasnosť a tak sa uchová verná podoba danej udalosti. Aj z toho dôvodu som v roku 2020 prijala výzvu Národopisnej spoločnosti Slovenska a začala som písať tzv. Denník pandémie 2020. Lenže naša súčasnosť je plná zmätkov, rôznych vĺn, tak aj denník má svoje silnejšie a slabšie stránky.
Opäť chcem tým naznačiť, že keby si ľudstvo zaznamenávalo svoj tzv. denník, aj historici, či etnológovia by to mali zjednodušené. Lenže život je niekedy komplikovaný, zložitý a to je na tom všetkom cenné. Áno existujú aj silné momenty v minulosti, no neskôr prídu ďalšie silné momenty a ďalšie a tak to ide dookola.
Históriu Gemera-Malohontu treba vnímať ako niečo rôznorodé. Gemer-Malohont je aj o vrcholoch aj o pádoch, o víťazstvách aj o prehrách. Keď bol náš región na vrchole prosperity, tá sa odrazila na lepšej životnej úrovni, na pritiahnutí zahraničných subjektov, či už máme na mysli sféru baníctva, železiarstva, keramického priemyslu, budovania obchodných ciest, príliv šľachty, výstavbu honosných hradov a šľachtických sídel, výstavbu významných sakrálnych objektov rôznych cirkví, budovanie súdov, nemocníc, rôznych typov škôl, či miest pre oddych a relax atď. Všetky tieto momenty sú pre históriu dôležité, nakoľko vytvárajú komplexný obraz o našich dejinách. Práca múzejníka je o rôznorodosti, o pátraní, o zodpovednosti za napísané a vyslovené slová, ale aj o láske ku tejto dnes pomerne nepochopenej profesii. Človek však každú prácu má robiť s otvoreným srdcom a vtedy jeho práca má zmysel.
Zdroj: Rimava.sk
