Menu
Začiatkom roku 1905 sa situácia v meste ohľadne jeho zásobovania pitnou vodou rapídne zhoršovala. Polovica mesta čerpala vodu zo studne pod názvom Csurgó, ktorá sa nachádzala niekde za nádvorím budovy dnešného múzea. Necitlivým zásahom sa však voda náhle v studni stratila. Do toho prišlo veľké sucho a súkromné studne v okolí Hlavného námestia postupne vyschýnali. V predtým výdatnej studni v areáli Čierneho orla sa pokazila voda a nemohla sa používať. Začali silnieť hlasy o potrebe vykopania novej verejnej studne, niekde v blízkosti Hlavného námestia, najlepšie pri kostole reformovanej cirkvi.
Dňa 25. 4. 1905 bolo zasadnutie mestského zastupiteľstva. Odsúhlasilo sa vykopanie troch studní, pričom dve mali byť na Hlavnom námestí a o umiestnení tretej sa rozhodne neskôr. Studne sa mali kopať postupne a mesto uzavrelo zmluvu s majstrom – studniarom Harnicsárom, ktorý sa zaviazal vykopať tri 20 metrové studne za sumu 2 280 korún. Poslanec Ján Samarjay mal pripomienku, aby sa najskôr zavolal geológ, ktorý by posúdil, či sa vykopaním studní vyrieši otázka pitnej vody pre mesto.
Článok pokračuje pod reklamou
Dňa 11. 5. 1905 mala zasadnutie mestská skrášľovacia komisia, ktorej predsedal starosta Dr. Ladislav Kovács. Komisia schválila výber miesta, kde sa na Hlavnom námestí bude kopať nová verejná studňa. Napokon sa ako prvá začala kopať v poradí tretia studňa, ktorej miesto určili niekde na dnešnej ulici Bélu Bartóka. Do mesta začiatkom mesiaca september dorazili robotníci podnikateľa Františka Trnku z Debrecínu. Rozložili si svoje náradie a pustili sa do kopania. Po dokončení studne mali vykopať ďalšie dve na Hlavnom námestí.
Dňa 25. 10. 1905 zasadalo mestské zastupiteľstvo. Riešila sa vzniknutá situácia. Studňa už bola vyhĺbená do hĺbky 30 metrov, vodu sa nepodarilo nájsť. Podnikateľ si žiadal zvýšenie taxy, za každý vykopaný meter 50 korún. Teda ak by sa kopalo do hĺbky 100 metrov, požadoval 5 000 korún. Situáciu už bol preskúmať mestský inžinier Endre Insztitóris, studňa už bola hlboká 50 metrov a stále bez vody. Na zasadnutí padlo rozhodnutie, že starosta vstúpi do rokovania so znalcom. Vŕtať sa bude do hĺbky 100 metrov a taktiež oslovia iného podnikateľa na pokračovanie hĺbiacich prác. Napokon sa uzavrel s podnikateľom kompromis a pokračovalo sa v práci.
Počas Veľkonočných sviatkov roku 1906 bolo zastavené vŕtanie studne a mestská rada na svojom zasadnutí rozhodovala, či sa bude v prácach pokračovať a dá sa súhlas na vŕtanie do hĺbky 200 metrov, až by sa dovtedy nenašla voda. Po zimnom období sa situácia s pitnou vodou v meste o niečo zlepšila. Rozbor studní preukazoval, že v úseku od Tompovho námestia až po budova gymnázia je voda v studniach nezávadná. Pribudla tam tiež studňa z evanjelickej fary a taktiež studňa Csurgó a tzv. Malá studňa. Zvažovalo sa, že jedna z nových verejných studní sa vykope na Tompovom námestí. Hlavný župný lekár apeloval na verejnosť, aby v prípade sucha a úbytku vody v studniach obyvatelia mesta nepoužívali tak ako zvykli vodu z Rimavy, ktorá vykazovala známky znečistenia a jej voda obsahovala choroboplodné zárodky.
Článok pokračuje pod reklamou
Vŕtanie studne realizovala stále firma Františka Trnku. Nie je známe, kedy a prečo zomrel, ale firmu na jednaní s mestským zastupiteľstvom už zastupovala vdova. Podávala hlásenie, že v hĺbke 209 metrov narazili na mäkký hlinený podklad. Zišlo sa do hĺbky 220 metrov, ale na vodu doposiaľ nenarazili. Týždenne sa darí vyvŕtať 8 až 9 metrov, v závislosti od podlažia. Doterajšie náklady činili pre mestskú kasu 4 016 korún a 18 halierov. Mesto platilo týždenne robotníkom 131 korún. Mestské zastupiteľstvo schválilo, aby sa vŕtalo do hĺbky 250 metrov. Poslanec Süteő sa obával, že kvôli hlbokej studni dôjde k zosuvu pôdy, ale napokon ho jeho kolegovia upokojili, že nič také nehrozí.
Studňa sa ďalej vŕtala a na konci roku 1907 už dosahovala naozaj úctyhodnú a na tú dobu nezvyčajnú hĺbku. Práce zastali a robotníci sa do Rimavskej Soboty vrátili koncom januára roku 1908. Vodu stále nenašli a to sa meradlo zastavilo na 320 metroch. Na dne studne sa zlepšila geologická situácia a mestskej rady sa do žíl vlievala nová nádej, že nájdu vytúženú vodu. Boli to zase plané nádeje, do 29. 1. 1908 sa voda nenašla ani v hĺbke 337 metrov.
Na jeseň roku 1908 sa zastavili práce na ďalšom hĺbení studne. Mestská rada si zobrala čas na premyslenie, ako bude ďalej postupovať. Dno studne sa nachádzalo v hĺbke 375 metrov. Napokon padlo rozhodnutie o úplnom zastavení prác. Začiatkom roku 1909 sa naposledy vrátili robotníci z Debrecínu, aby rozobrali lešenia zo studne a taktiež demontovali všetko príslušenstvo, ktoré potrebovali pri hĺbení a prevážali ho do mesta Hajdúböszörmény (Maďarsko). Založené rúry zostali vložené v studni, tie sa už vybrať nedali.
Po tomto neúspechu začala mestská rada v Rimavskej Sobote pracovať na pláne vybudovania mestského vodovodu. Projekt bol napokon úspešne realizovaný, ale to už je nový príbeh o vode zo Skálnika...
375 metrov hlboká studňa mala byť úplne najhlbšou v celej monarchii a vo svete jej v tom období malo údajne hĺbkou konkurovať len pár studní, akurát v tej našej sa nikdy voda nenašla. Na záver zostane nezodpovedaná otázka, akou technikou sa vŕtala v tom období studňa a ako sa do tej hĺbky vkladali rúry. Technické možnosti na úplnom začiatku 20. storočia boli značne obmedzené v porovnaní s dnešnou dobou...
Zdroje:
Gömör – Kishont zo dňa 26. 3. 1905
Gömör – Kishont zo dňa 14. 5. 1905
Gömör – Kishont zo dňa 30 .4. 1905
Gömör – Kishont zo dňa 24. 9. 1905
Gömör – Kishont zo dňa 29. 10. 1905
Gömör – Kishont zo dňa 15. 4. 1906
Gömör – Kishont zo dňa 29. 4. 1906
Gömör – Kishont zo dňa 2. 1. 1908
Gömör – Kishont zo dňa 10. 1. 1909
Autor: Vladimír Gondáš
NENECHAJTE SI UJSŤ
