Menu
RIMAVSKÁ SOBOTA - Spoločenstvo židovských veriacich sa do mesta v porovnaní so susednými mestami prisťahovalo pomerne neskoro. Príslušníci židovskej komunity po stáročia žijúci v diaspóre sa mohli slobodne v meste usadiť až po roku 1840. Prvé záznamy o spoločenstve židov v meste pochádzajú z roku 1851 a spoločenstvo založili: Izák Böhm, Leopold Hegedűs, Adolf Kohn, Jozef Binét, Mózes Glauser a Jozef Felsenburg.
Ako priblížila v publikácii Rimavská Sobota na starých pohľadniciach bývalá riaditeľka Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote Oľga Bodorová, prvým rimavskosobotským rabínom bol Abrahám M. Friedmann, ktorý bol zároveň aj stoličným rabínom.
Prvými čelnými predstaviteľmi spoločenstva boli: Adolf Kohn, Izák Böhm a Jozef Felsenburg. V roku 1868 spoločenstvo veriacich postavilo na okraji mesta synagógu. Dom zhromaždenia, čo v preklade znamená synagóga, postavili s podporou maďarských židovských veriacich a členmi svojho spoločenstva.
Článok pokračuje pod reklamou
"Synagóga stála na severozápadnom okraji mesta v blízkosti evanjelického kostola. Staviteľ koncipoval stavbu v duchu doby a spojil historizujúce prvky s prvkami orientálneho tvaroslovia. Synagóga predstavovala jednoposchodový objekt obdĺžnikového pôdorysu," uviedla Bodorová v publikácii.
Postavili ju na rohu Cukrovarská a Hatvaniho ulice ako neologickú stavbu s architektonickými prvkami maurského slohu a predstavovala rozchod s tradíciami.
Najmä priečelie bolo architektonicky riešené v historizujúcom duchu maurského umenia. Trojosové hlavné priečelie orientované na Hatvaniho ulicu bolo zvýraznené okrúhlym neorománskym oknom s rozetou a dvojicou vysokých štíhlych vežičiek s dvojicou šesťcípych hviezd, ktoré mierne vystupovali z plochy fasády.
Monumentalitu priečelia umocňovala archa úmluvy – kamenné mramorové dosky Zákona s desatoro božími prikázaniami, ktoré spravidla zdobia priečelia stavieb. Po zbúraní synagógy v roku 1986 dosky Zákona zachránilo Gemersko-malohontské múzeum a sú nainštalované v jeho lapidáriu.
"Celý objekt synagógy stál ďalej od komunikácie a jej malebné stvárnenie umocňovalo umiestnenie v záhrade ohradenej kombinovaným oplotením (murované stĺpy striedalo železné dekoratívne oplotenie). Vo vnútri modlitebne boli schody, ktoré viedli na galériu pre ženy, ktoré podľa halachického predpisu museli byť oddelené od hlavného bohoslužobného priestoru určeného pre mužov. Interiér tvoril halový priestor členený liatinovými ozdobnými stĺpmi, ktoré niesli galérie obiehajúce z troch strán lode," vysvetlila autorka knihy.
Základné vybavenie interiéru synagógy bolo predpísané Halachou (náboženským právom). Na východnej strane stál smerom ku Jeruzalemu svätostánok – archa (aron-ha-kodeš), v ktorom boli uložené pergamenové zvitky Tóry navinuté na tyčiach a „oblečené“ do ozdobného pláštika s korunkou a s kovovým štítom.
Podľa jej slov boli dve schránky na Tóru prekryté oponou zdobenou motívmi židovskej symboliky a s nápisom donátora. Počas vlámania sa do synagógy v roku 1982 bol tento priestor odkrytý a svätostánok obsahoval skutočné duchovné bohatstvo uložené v pestrofarebných zamatových závitkoch.
Pred svätostánkom visela lampa s večným svetlom. Dôležitým prvkom dispozičného riešenia interiéru bol predpísaný vestibul (puliš) s nádobou na umývanie rúk (kijor) pred vstupom do synagógy. Tradičné riešenie interiéru je tiež predpísané a má centrálne situované vyvýšené miesto určené na čítanie Tóry nazývané alememor či bima. Podľa predpisov Halachy je bima zo všetkých strán oddelená mrežou.
"V prvých rokoch rozvíjajúcej sa židovskej komunity plnila synagóga tri základné funkcie: slúžila ako modlitebňa, škola a ako miesto verejných rokovaní židovskej obce. Spoločenstvo veriacich nemalo v počiatkoch okolo roku 1870 zriadenú ľudovú školu, preto si zriadilo takzvanú Všeobecnú židovskú školu – Talmud Tóru, ktorá mala dvoch učiteľov a 70 žiakov," ozrejmila.
V ďalšom vývoji sa hlavný význam synagógy sústredil na duchovné poslanie. V perspektívne rozvíjajúcom sa meste bol z iniciatívy židovských žien 20. júna 1886 zriadený Dobročinný ženský spolok mesta a vidieka Rimavskej Soboty, na čele ktorého stál hlavný rimavskosobotský rabín Leo S. Singer. Na výzvu rabína sa na zakladajúcom zhromaždení Rimavskosobotského židovského ženského spolku podarilo založiť nový spolok pod názvom Ozer Dalim.
Vedúcu pozíciu v spolku zaujala manželka Adolfa Bodora. Hlavný aktér myšlienky rabín Leo S. Singer sa stal jeho tajomníkom. Rasové prenasledovanie židov v Rimavskej Sobote a okolia malo za následok 726 obetí, ktoré sa do svojho mesta už nikdy nevrátili. Zahynuli počas II. svetovej vojny v koncentračných táboroch.
V interiéri synagógy po druhej svetovej vojne umiestnili na ich pamiatku rozmernú pamätnú tabuľu z čierneho mramoru so zoznamom 297 mien. Nakoľko sa objekt synagógy stal pre mesto nadbytočný, 118-ročnú budovu v decembri 1986 zbúrali.
"Na pamiatku obetí druhej svetovej vojny mesto Rimavská Sobota a židovská obec na Slovensku odhalili 5. mája 2005 na mieste synagógy pamätník venovaný obetiam holokaustu. Súčasťou areálu bola aj rožná dvojpodlažná klasicistická budova židovského spoločenstva, ktorá stála na rohu ulíc Cukrovarská a Hatvaniho. Tiež ju zbúrali začiatkom 70-tych rokov 20. storočia," napísala v knihe.
V roku 1982 synagógu vykradli a predmety sa ocitli na jeden rok v ochrane vtedajšieho Gemerského múzea. Neskôr ich v roku 1983 prevzala židovská obec na Slovensku so sídlom v Bratislave. Súčasťou boli pergamenové zvitky Tóry zo svätostánku z archy (aron-ha-kodeš), luster, modlitebné knihy a rôzne liturgické predmety ako „šófar“ – trúbka z baraních rohov, „talis“ – vlnený šál a modlitebné remene.
Miesto, kde stála synagóga, je podobne ako plocha po tzv. Kernovom dome, dodnes nezastavané.
NENECHAJTE SI UJSŤ
