Po teroristickom útoku pred bratislavským barom Tepláreň sa Slovensko na chvíľu zastavilo. Bol to útok nielen na konkrétnych ľudí, ale aj na hodnoty slobody a ľudskej dôstojnosti. Novinár Marek Hudec sa rozhodol túto tragickú udalosť spracovať v knihe Spúšť.
V uplynulý víkend sa uskutočnila čítačka a diskusia, ktorú moderoval Roman Samotný – majiteľ baru Tepláreň, človek, ktorý stál v centre tragédie, a ktorý sa po útoku stal hlasom zasiahnutej komunity.
Roman, čo máš spoločné s touto knihou?
Tá kniha je o udalosti, ktorá sa ma veľmi hlboko dotkla. Mapuje teroristický útok pred Teplárňou, ktorej som bol majiteľom. Zároveň ukazuje osudy ľudí, ktorí mi boli veľmi blízki.
Článok pokračuje pod reklamou
Čo si si pomyslel, keď Marek prišiel s nápadom napísať túto knihu?
Ja som vedel, že Marek tú knihu pripravuje. Už počas príprav sa ma pýtal na niektoré veci, napríklad ako osloviť respondentov k príbehu Matúša a Juraja. Oslovil ma až po roku od útoku. Bol som vďačný, že sa tejto knihy chopil, pretože po útoku bolo v obehu množstvo nezmyslov a lží. Dúfal som, že kniha prinesie viac pravdy a svetla, že poukáže na fakty, ktoré boli opomenuté.
Čítal si tú knihu pred jej publikáciou?
Priznám sa, že som ju doteraz nečítal. Cítim, že ešte stále nie je ten správny čas. Trvalo mi dlho vyrovnať sa s tým všetkým a je to stále bolestivé. Asi budem ešte potrebovať čas, aby som si to vedel celé koncentrovane prečítať.
Ako sa ti moderuje podujatie, kde sa čítajú ukážky z knihy?
Dohodli sme sa, že Marek vyberie ukážky, ktoré opisujú napríklad Juraja a Radku – teda tie pekné momenty. Ukazujú, aký skvelý človek bol Juraj a aká úžasná je Radka. No boli aj momenty v diskusii, ktoré boli náročné a bolestivé. Je to zvláštne – viem, že je to súčasť môjho života, prežil som to dôsledne a spracoval, no aj tak je ťažké sa k tým chvíľam vracať.
Čo prinášajú takéto diskusie ľuďom, najmä v menších mestách?
Tá kniha sa volá Spúšť, pretože tá udalosť priniesla veľkú spúšť v životoch mnohých ľudí. Takéto čítačky a diskusie môžu priniesť súcit, porozumenie a ohľaduplnosť. Myslím, že to je hlavný prínos tejto knihy – aby nakoniec prevážila ľudskosť a zmysel pre spravodlivosť.
Je táto kniha určená pre queer komunitu, alebo aj pre väčšinovú spoločnosť?
Je pre všetkých. Pri takýchto tragédiách nejde o senzáciu a novinové titulky, ale najmä o príbehy konkrétnych živých ľudí, ktorí sa museli popasovať s niečím, čo ich presahovalo. Kniha umožní nahliadnuť do životov ľudí, ktorých to zasiahlo, a pochopiť ich zraniteľnosť a zároveň silu.
Prečo je dôležité, že sa o tejto téme diskutuje aj v Rimavskej Sobote?
Som veľmi vďačný, že sa tu takáto debata uskutočnila. Je dôležité, že sa vôbec LGBTI+ téma otvára, najmä v menších mestách, kde je často tabu alebo predmetom posmechu. Pre queer ľudí v tomto meste už len samotná prítomnosť takejto debaty vysiela signál, že sa s nimi ráta, že ich niekto berie ako ľudské bytosti. Môže im to dodať odvahu a povzbudenie na ceste k sebaprijatiu.
Myslíš si, že sa teraz queer komunite na Slovensku žije lepšie?
Smutné je, že ani veľmi nie. Po teroristickom útoku to chvíľu vyzeralo, že by sa situácia mohla zlepšiť, že by sa mohli prijať zákony na zrovnoprávnenie. No dnes vidíme, že sa situácia zhoršila. Slovník mnohých politických predstaviteľov len podporuje ďalšiu nenávisť a agresiu. Po útoku sme upozorňovali, že tá tragédia nevznikla vo vákuu – predchádzali tomu slová a postoje spoločnosti. A dnes varujeme, že ak to nezastavíme, bude to mať vážny dopad na naše spolužitie.
Čo by si odkázal queer ľuďom z Rimavskej Soboty?
Som presvedčený, že aj Rimavská Sobota môže byť mestom, ktoré je vľúdne a priateľské. Z mojich dvoch návštev tu mám pocit, že tu žije veľa láskavých ľudí, ktorí môžu byť queer ľuďom tou vrúcnou náručou, ktorú potrebujú.
A čo mladí ľudia, ktorí sa v školách stretávajú s posmechom, neprijatím? Majú odísť, alebo čo môžu urobiť?
Stále si myslím – a to je aj to, čo sa snažím ukázať svojou prácou – že ľudia majú možnosť pretvárať svoje bezprostredné okolie. Netreba brať situáciu ako nemennú. Aj v spolupráci s inými ľuďmi môžeme zmeniť priestor okolo nás na priateľskejší. Občas to pôsobí beznádejne, ale často sme ani neskúsili hľadať možnosti, ako veci zmeniť. Keď sa človek necíti bezpečne, mal by sa aspoň pokúsiť nájsť spojencov – aj jeden kamarát môže byť veľmi dôležitý.
Ďakujeme za rozhovor a prajeme veľa ľudských ľudí.
NENECHAJTE SI UJSŤ
