RIMAVSKA SOBOTA - Už takmer polstoročie sa Alexander Nagy venuje hodinárstvu a zlatníctvu. Začínal v štátnej firme Klenoty Bratislava, prešiel si náročnou cestou od učňa cez zamestnanca k podnikateľovi. Dnes pán Alexander Nagy patrí medzi uznávaných odborníkov v oblasti opravy luxusných hodiniek.
Vo svojom remesle vidí viac než len prácu – je to jeho životná vášeň. Všetky moderné technologické zmeny, ktoré priniesol pokrok, vnímal ako výzvu.
Pán Nagy, prečo ste sa rozhodli pre hodinárstvo? Bolo to váš výber, alebo to bolo určené dobou?
"Nie, nie, to bol môj výber. Vždy som inklinoval k jemnej mechanike. Bavili ma kolieska, mechanizmy, všetko, čo sa v hodinkách hýbe. Okrem toho, kvôli zdravotným dôvodom som sa nemohol venovať fyzickej práci a administratíva ma nelákala. Takže hodinárstvo bolo pre mňa ideálne riešenie."
V priestoroch, kde dnes pracujete, ste už 49 rokov. Ako si spomínate na začiatky?
"Začal som v roku 1975 v podniku Klenoty Bratislava. V tom čase to bol celoštátny podnik a ja som mal možnosť učiť sa od výborného hodinára, pána Ernesta Ferencza, je to vynikajúci človek, vynikajúci odborník. Jemu môžem za veľa ďakovať."
Potom prišiel rok 1991 a privatizácia.
V roku 1991, keď sa Klenoty Bratislava rozpadli, nastala pre Alexandra Nagya dôležitá životná zmena. "Mal som dve možnosti – nájsť si nové zamestnanie, alebo sa vydať na cestu podnikania. Manželka bola nezamestnaná, predtým robila v PPK - Potravinárom priemysle, ktorý sa tiež rozpadol. Bolo treba konať."
"Vzali sme si prenájom priestoru a začali podnikať. Prvé roky boli nesmierne náročné. Pracovali sme od šiestej ráno do polnoci, učili sa účtovníctvo, spoznavali podnikanie. Roboty bolo dosť a nebolo to ľahké."
Preto ste presedlali na zlatníctvo?
"V 90. rokoch sa začali objavovať lacné, nekvalitné hodinky, ktoré sa neoplatilo opravovať. Boli to také jednorázové hodinky. Vôbec sa mi to nechcelo opravovať, preto som sa v roku 1993 rozhodol venovať sa zlatníctvu."
"Došlo mi, že keď chcem predávať zlaté šperky, musím vedieť o nich viac. Našiel som v Leviciach vynikajúceho pána zlatníka, pána s veľkým "P". Učil ma pán Dominik Budinský. Ja som tam chodil mesačne 3 až 4-krát a vysvetoval mi teóriu, ukazoval prácu a takto som roky ku nemu chodil a naučil som sa zlatníctvo."
Ako ste sa dostali k oprave prestížnych švajčiarskych hodiniek?
"V roku 1997 som na výstave v Bratislave stretol pána Dušáka z Prahy, ktorý mi ponúkol možnosť robiť servis pre švajčiarske značky Omega, Rado a Certina. Bola to lákavá ponuka, dostať sa opäť do tej správnej hodinárčiny. Absolvoval som školenia v Prahe, aj vo Švajčiarsku, kde som musel prejsť náročnými trojstupňovými skúškami. Neskôr si Švajčiari začali overovať naše zručnosti po absolvovaní školenia v praxi."
A čo technogógie, počas toho obdobia ste sa museli asi veľa naučiť.
"V roku 1993 som si kúpil prvý počítač, stálo to toľko peňazí! Pamätám sa, že bolo zamračené počasie, pred Vianocami. Išiel som do Košíc kúpiť počítač, doniesol som ho domov, rozložil v obyvačke a nevedel som ho ani len zapnúť," smeje sa. "Žena bola zhrozená, 'ty si toľko peniazí dal, teraz čo s tým ďalej? A nevieš ho ani len zapnúť!'"
Ako ste to riešili? Žiaden tutoriál na YouTube ste si nepozreli?
"Človek potrebuje mať šťastie v živote. Jedno šťastie bolo, že som stretol pána Dušáka a druhé šťastie bolo, že priatelia z výpočtového strediska, pracovali neďaleko mňa vo firme. A tam boli chlapci IT-čkári, ktorí mi strašne veľa pomohli. Naučili ma office, aj všetko okolo toho. Ako kopírovať, ako nahrávať veci a to ešte na diskety," usmieva sa.
Baví vás ešte vaša práca?
"Veľmi. Hodinky ma nevedia rozčúliť. Ak niečo robím, a nepodarí sa mi to trikrát, nie som z toho nervózny. Skúsim to na druhý deň, vyspím sa na to a zrazu to všetko zapasuje."
Viete teda opraviť všetky hodinky opraviť?
"Áno. Samozrejme za predpokladu, že ten náhradný diel, ktorý k tomu potrebujeme, je k dispozícii. Tie najjednoduchšie hodinky majú okolo 50 možno 60, asi do 100 dielov a tie komplikované 300 až 400 a viac."
Ako teda vyzerá oprava?
"Vy dostanete nefungujúce hodinky, strojček, vyberiete z púzdra, rozoberiete do poslednej skrutky a dáte ho do malého košíka veľkého asi ako sitko na čaj. A potom ho dáte do roztoku vyčistiť. Je taký špeciálny čistiaci stroj, je tam 5 kvapalín. Niekedy to stačí vyčistiť, lebo aj mazivá majú svoju životnosť. To nie je tak, že si hodinky kúpim a celý život budú fungovať. Nič nie je večné. Viete, strojček si vyžaduje starostlivosť. A my to potom potrebujeme pekne poskladať a naolejovať a nastaviť, aby to fungovalo."
Znie to tak jednoducho.
"Oprava hodiniek je dosť odborne náročná činnosť. Dnes sú a vždy boli vysoké požiadavky od výrobcov. Samotní výrobcovia chodia a kontrolujú nás priamo v dielni, aj keď u nás už dávno neboli, vybudovali sme si dôveru."
Ako prebieha taká kontrola, čo všetko kontrolujú?
"Všetko, taká kontrola trvá aj týždeň, zaujíma ich čistota, ktorá musí byť ako v lekárni, ako máte náhradné diely uložené, aká je evidencia opráv, kvalita opráv, závery opravy, skontrolujú, v akých priestoroch robíte, či máte vyhovujúce priestory, vyhovujúce stolíky. Či je vyčlenený dostatočný priestor pre jedného hodinára, či je správne osvetlenie, je z toho hotový elaborát. A vyhodnocuje sa to percentuálne."
Aké máte hodnotenie?
"My sme mali lepšie hodnotenie ako Pražáci a Brňáci. Na Slovensku sme sa stali prvým a stále sme jediným autorizovaným servisom pre tie najkvalitnejšie hodinárske značky. Nerozprávajúc o Budapešti, keď išiel kontrolór do Budapešti, poslal ich k nám do Rimavskej Soboty pozrieť sa, ako má hodinárstvo fungovať a veru k nám aj prišli."
Mám pocit, že vaše remeslo je krásne.
"Viete, vďaka svojmu remeslu som spoznal neuveriteľne veľa krajín. Precestoval som Švajčiarsko, navštívil známe hodinárske firmy ako Omega, Rado, Certina, Tissot, Longines, Bulgari. Absolvovali sme nádherné výstavy v Bazileji, kde sa stretávali tie najväčšie značky, vrátane Rolexu. Byť tam, stáť priamo pri tom svetovom vrchole hodinárstva, to bolo nesmierne motivujúce. Možno by som sa inak do Švajčiarska nikdy nedostal.
A ten pocit, keď vdýchnete život hodinkám. To je radosť, prinesú vám niečo, čo nefunguje, nejde – a vy sa do toho ponoríte. O pár hodín či dní sa ručičky opäť rozbehnú. To je tá pravá satisfakcia."
Mysleli ste si, keď ste v roku 1978 skončili školu, že vás čaká takýto život?
"Určite nie. Ambície som mal, ale nie tohto charakteru. Vtedy bol Západ niečo nedosiahnuteľné. Bol som napríklad v NDR, v Berlíne, na hodinárskom školení. Ale keď švajčiarski odborníci prichádzali k nám a školili nás, len pár vybraných hodinárov sa mohlo zúčastniť – a ja som bol medzi nimi. Ako ma vybrali, dodnes neviem, ale som za to vďačný. Dostať sa niekedy von, to bol sen. Vlastne ani nie sen – skôr niečo, o čom sme si mysleli, že je nemožné."
Ďakujeme za rozhovor.
PR článok
Rimavu číta viac ako 140 000 ľudí mesačne, odprezentuj svoju firmu aj ty. Kontakt: 0911 508 906
NENECHAJTE SI UJSŤ
