Smrť má mnoho podôb. Niekedy prichádza potichu, inokedy nečakane, no vždy zanechá stopu. V druhej časti rozhovoru s Janou Mrázovou, ženou, ktorá dlhé roky sprevádzala ľudí na ich poslednej ceste, sa dotýkame tém, o ktorých sa hovorí ťažko. O osamelosti, chudobe, ľahostajnosti, ale aj o ľudskosti, ktorá sa dá nájsť aj tam, kde by ju mnohí už nehľadali. Je to rozprávanie o ľuďoch, ktorí zomreli bez blízkych, o dôstojnosti, ktorá nekončí smrťou, a o práci, ktorá formuje človeka navždy.
Prvá časť rozhovoru:
Rozhovor so ženou, ktorá pracovala roky v pohrebníctve: Naučila som sa stáť pri ľuďoch (časť 1.)
Popri bolesti zo smrti sa Jana často stretávala aj s realitou peňazí. „Áno, boli rodiny, ktoré nemali prostriedky na dôstojnú rozlúčku.“ Vždy sa snažila nájsť riešenie. „Poradili sme sa, zvolila sa kremácia bez obradu a keď sa urna vrátila, urobila sa dôstojná rozlúčka.“
Článok pokračuje pod reklamou
Najsilnejšie v nej zarezonovali prípady ľudí, ktorí nemali nikoho. „Keď som nastúpila do práce a videla som urny, ktoré tam stáli roky… povedala som si, že toto nemôže byť takto.“ Prišla s nápadom spoločného hrobu. „Išla som za správcom cintorína a navrhla som mu, že urobíme jedno miesto pre všetkých, ktorí nemali rodiny.“ Súhlasil. Dnes má Tisovec hrob, kde sú uložené urny osamelých ľudí. „Každý rok tam zapálime sviečky. Aspoň symbolicky.“
„Keď stojíte pri hrobe človeka, ktorý tu nemá nikoho, premýšľate,“ hovorí ticho. „Kto bol. Ako žil. Či bol sám. A napadne vás – keby som ho poznala, pomohla by som mu.“
Nevšímavosť spoločnosti ju hnevá dodnes. „Mala som prípady, keď v paneláku nikto celé týždne netušil, že vedľa nich niekto zomrel. To ma bolelo. A aj hnevalo.“
„Po toľkých rokoch mi nikto nepovie, že človek zomrie a je koniec,“ hovorí. „Pretože tým pohrebom to nekončí.“ Vzťahy s pozostalými pretrvali. „Stretávame sa, usmievajú sa, ďakujú mi. Niektoré vzťahy prerástli do priateľstiev.“
Počas rokov zažila aj veci, ktoré si nevie vysvetliť. „Vždy pár hodín pred úmrtím som cítila chlad. A potom zazvonil telefón.“ Doma sa diali zvláštne veci. „Pes a kocúr pozerali do rohu, akoby tam niekto bol.“
Verí, že duša človeka tu ešte chvíľu zostáva. „Mala som prípad, keď sa rodina mohla prísť rozlúčiť až po týždni. Keď sa prihovárali ockovi v rakve, začali mu tiecť slzy. Neverila som vlastným očiam.“
Táto práca jej dala veľa. „Možnosť pomôcť ľuďom.“ Ale aj veľa vzala. „Premeškala som stužkové obom deťom, oslavy, rodinné chvíle. Tie sa už nevrátia,“ aj to bol jeden z dôvodov, prečo sa rozhodla túto prácu opustiť.
Na záver má Janka jednoduchý odkaz:„Buďme k sebe milší. Všímajme si sa. Pomáhajme si.“ A dodáva to najdôležitejšie: „Hovorme ľuďom, ktorých máme radi, že ich máme radi. Kým je ešte čas.“
Rozhovor s Janou nie je len svedectvom o smrti, ale najmä o živote. O tom, ako veľmi potrebujeme jeden druhého, ako ľahko môžeme niekoho prehliadnuť a ako málo niekedy stačí, aby sme neboli sami. Jej slová zostávajú v človeku ešte dlho po dočítaní – ako tichá výzva spomaliť, všímať si, byť vnímavejší. Pretože aj keď raz každý odíde, nemal by odísť zabudnutý. A kým tu ešte sme, máme možnosť povedať to podstatné. Láskavosťou. Záujmom. Jednou vetou: mám ťa rád.
Zdroj titulnej foto: FB skupina - cintoríny, autor: Tomas Horvath
NENECHAJTE SI UJSŤ
