RIMAVSKÁ SOBOTA - Na vpád okupačných vojsk si spomína aj pani Mária Rybárová, ktorá je, ako sama hovorí, od narodenia Rimavskosoboťankou.
Pracovala ako psychoterapeutka na psychiatrickom oddelení v nemocnici v Rimavskej Sobote, a jej nebohý manžel, doktor Dušan Rybár, bol nesmierne obetavý a starostlivý človek. Jeho práca bola pre neho poslaním. Viac ako 30 rokov boli jeho pacientmi deti z rómskych osád. Rajónom doktora Rybára boli obce, kde až 90 percent obyvateľov tvorí rómska populácia (Rimavská Seč, Zádor, Cakov, Ivanice, Vlkyňa, Janice, Lenartovce).
Článok pokračuje pod reklamou
„V tom roku som mala presne 20 rokov, študovala som na vysokej škole. Pamätám si ten rok, tú atmosféru uvoľnenia, pamätám si napríklad, že ešte pred augustom sme hrali hokej s Rusmi. Bývala som v Bratislave na Suvoráku a celý ten rok bol plný pocitov väčšej slobody.
Pamätám si na hokej, ktorý sme vyhrali s Rusmi. A neviem, ako sme to vtedy vedeli, keďže televízia rozšírená nebola, ale všetci vedeli, že sme vyhrali. Chalani prišli pod Suvorák s plachtami a kričali: 'Skáčte dole, vyhrali sme, ideme oslavovať!' To bolo úplné šialenstvo, vyhrať nad Rusmi.
V roku 1968, po Pražskej jari, sme začali slobodnejšie dýchať, mohli sme čítať časopisy a týždenníky, atmosféra bola veľmi nádejná. Bolo to aj vďaka Pražskej jari a Dubčekovi. Vyvrcholenie v auguste však bolo pre nás všetkých studenou sprchou.
V tom období som bola v tábore, ktorý organizoval Červený kríž – bol to výkrmný tábor. Nevztyčovali sme vlajku a nerobili sme také ceremónie. Áno, mali sme dozor, ale ten bol zatvorený v budove a o nás sa nestaral. Tábor bol v Lomnistej doline, na mieste 'Bohom zabudnutom.' Aj tam bola atmosféra iná – žiadne rozcvičky, žiadne hlásenia. Mali sme príjemné zážitky až do 21. augusta.
Skoro ráno sme sa zobudili na veľký šum a čulú vravu. Rodičia, ktorí mali autá, prišli pre deti. Vytiahli nás zo stanov a chceli si ich zobrať. My sme nevedeli, čo sa deje. Vytiahli nás a ešte nás obviňovali: 'Vy si tu spíte, sú tu Rusi, bude vojna!' Bola som zmätená. Musela som sa štípať, aby som pochopila, čo mi hovoria.
Tábory boli trojtýždňové a my sme nemali ani rádio. Len zrazu prišli rodičia a zobrali si deti. Niektoré deti zostali. Popoludní po nás poslal Červený kríž autobus.
Prechádzali sme pomedzi tanky. Deti, ktoré boli s nami, boli vystrašené, a my tiež. Nevedeli sme, čo sa deje. Naši bratia nás prišli napadnúť! Snažila som sa, aby sme spievali, ako na výlete, ale nikto sa na to nezmohol, všetci sme mali strach a 'hrče v hrdle'.
Keď som prišla domov, brat mal už na stole baliaci papier. 'Dobre, že si prišla, musíme rozvešať plagáty.´ Na texty si už nepamätám, len viem, že sa o nás rodičia báli. Oni šli zháňať základné veci, múku, cukor.
Článok pokračuje pod reklamou
Bol to strach. Pamätám si na jedného rómskeho chlapca, volal sa Aladár. Každý sa mu posmieval, že Aladár – jómadár, ale v ten deň robil úžasné veci. Chodil a odkláňal tanky. Všetci ho predtým podceňovali, ale v mojich očiach v ten deň veľmi narástol. Vedel, že to treba robiť.
Môj muž Dušan bol v tom čase v Taliansku s otcom. Jeho otec tam mal sestru a tá obroda bola aj v tom, že mohli prvýkrát za ňou vycestovať. V tú noc sa akurát vracali domov. Zrazu vlak zastal a oni nerozumeli – všade tanky, Rusi.
Dušana pri vlaku čakala mama s ruksakom a bagančami v ruke, a povedala: 'Vráť sa, odkiaľ si prišiel, lebo tu bude ruská gubernia.'
Bola veľmi prezieravá a odhadla situáciu hneď v prvý deň. Bola ochotná podstúpiť aj túto stratu, aby jej dieťa odišlo, lebo neverila v lepšiu budúcnosť. A mala pravdu, bolo to na dlhé desaťročia zapečatené. Toto sa potom ťahalo v mojej generácii.
Na čo si veľmi intenzívne spomínam, bolo prvé výročie od vpádu, teda rok 1969. (Šla som si do Prahy po víza do Izraela, lebo Arnošt Lustig emigroval a v Izraeli začal organizovať programy pre mládež z Československa.) Mala som ísť na švédske veľvyslanectvo po víza do Izraela.
Vybrala som sa tam presne 21. augusta a tam sa diali veci. To bolo úplne iné ako tu. Keď som videla, ako sa v Prahe s tým nezmierili tak ako na Slovensku, bola som ohromená. Tam bol dym na Václaváku… Bolo to veľmi intenzívne, tam to ľudia prežívali úplne inak. Tu sme sa skôr zmierili so svojím osudom. A potom bol Ján Palach…
Je ťažké to hodnotiť. My sme vyrastali v núdzovom socializme, potom prišla Pražská jar a svitla nám nádej. August bol veľké sklamanie, ktoré preťalo líniu demokratizácie. Nasledovali roky, keď sme museli mlčať. A asi sme si aj zvykli.“
NENECHAJTE SI UJSŤ
