Niektoré povolania si človek nevyberie. Prídu samy. Ticho, nenápadne, často cez bolesť. Presne tak vstúpila do pohrebníctva aj Jana Mrázová – žena, ktorej život nikdy nekládol veci na strieborný podnos.
Narodila sa v Hnúšti, vyrastala v dedinke Rovné spolu s tromi bratmi. Študentské roky strávila u starého otca v Rimavskej Píle, odkiaľ dochádzala na strednú školu v Rimavskej Sobote. Pôvodne študovala cukrárku, no zdravotné problémy jej plány prerušili. „Školu som dokončila až neskôr popri práci. Život mi to vtedy inak nedovolil.“
Článok pokračuje pod reklamou
Je rozvedenou matkou dvoch dnes už dospelých detí – dcéry Gabiky a syna Michala. „Nikdy som nemala ľahký život. Všetko, čo som dokázala, som dokázala sama – vlastnými rukami a vlastným rozumom.“
Do Tisovca prišla pred štrnástimi rokmi za prácou. Vystriedala viacero zamestnaní – pracovala ako krčmárka, neskôr v pekárni. Práve tam však prišiel zlom. „Kvôli mojej bývalej svokre som nechala prácu. Bola vážne chorá a potrebovala nepretržitú starostlivosť.“
Diagnóza bola krutá. Nádor, operácia, chemoterapia. „Po každej chemoterapii bola slabšia. Odpadávala. Prišli plienky, ostala ležiaca. Bola to bezmocnosť, strach… a vyčerpanie.“
Na prvý január 2020 nikdy nezabudne. „Záchranári mi povedali, že odchádza. Držala ma za ruku. Ten pocit, keď viete, že človek, ktorého držíte, umiera… to sa nedá opísať. Večer poslednýkrát vydýchla.“
Práve vtedy sa začal aj jej príbeh s pohrebníctvom. Pri vybavovaní poslednej rozlúčky sa dala do reči s majiteľom pohrebnej služby. Rozprávali sa o živote, o práci, o tom, že kvôli starostlivosti o chorú ženu ostala bez zamestnania. Po pohrebe sa ozvali znovu – a ponúkli jej prácu. Bez váhania povedala áno. Ponúkli jej prácu. „Ani som nerozmýšľala. Povedala som – áno, beriem.“
Na svoj prvý deň v pohrebníctve si pamätá presne. „Cestou autobusom som mala v hlave chaos. Čo ma čaká? Zvládnem to?“ Realita ju prekvapila. „Prijali ma veľmi dobre. Všetko mi trpezlivo vysvetľovali.“
Hneď v prvý deň prišla do kontaktu so zosnulým. „Pamätám si jeho meno aj tvár. Nemala som strach. Len obrovský rešpekt. K zosnulému, k práci, k tej chvíli.“
K pohrebníctvu ju nepriniesla ambícia. „Priviedol ma k nemu život. A zhoda náhod.“
„Ľudia si myslia, že je to len o smrti,“ hovorí. „Ale je to hlavne o živých. O pozostalých. O tom, že im stojíte nablízku v najhoršej chvíli.“
Článok pokračuje pod reklamou
Mnohokrát si vypočula celé životné príbehy zosnulých. „Pozostalí sedeli predo mnou a rozprávali. O manželstve, deťoch, o bolesti. A ja som často plakala s nimi. Aj keď som toho človeka nikdy nepoznala.“
Príprava zosnulého na poslednú rozlúčku bola pre ňu posvätná. „Vždy som pristupovala k zosnulému tak, akoby to bol môj príbuzný. Ten pohľad v rakve zostane rodine navždy v pamäti. Chcela som, aby bol čo najmenej bolestivý.“
Najťažšie však boli tragické prípady. „Najmä autonehody. Tvár bola často v zlom stave. Upravovala som ju tak, aby to nebolo vidno. A rodinu som vždy pripravila dopredu. Aby vedeli, čo ich čaká.“ Na smrť si podľa nej človek vie zvyknúť. „Ale na emócie nie. Každý smúti inak.“
Stávalo sa, že pozostalí kričali, hnevali sa. „Nezobrala som si to osobne. Vedela som, že kričia z bolesti.“ O to silnejšie boli chvíle po pohrebe. „Keď sa prišli ospravedlniť a poďakovať. Vtedy som vedela, že to má zmysel.“
Najviac ju zasiahli úmrtia detí. „Som mama. To sa nedá odosobniť.“ Hranicu medzi prácou a súkromím si nikdy úplne nenastavila. „Keď som prišla domov, pomáhali mi moje zvieratá. A ticho.“
V druhej časti rozhovoru, ktorý vám prinesieme už zajtra, sa budeme baviť o osamelosti, chudobe, ľahostajnosti, ale aj o ľudskosti, ktorá sa dá nájsť aj tam, kde by ju mnohí už nehľadali.
Zdroj foto: Jana Mrázová
NENECHAJTE SI UJSŤ
