Prinášame vám druhú časť exkluzívneho rozhovoru so Zorou Bútorovou, sociologičkou a analytičkou Inštitútu pre verejné otázky, a Grigorijom Mesežnikovom, politológom a politickým analytikom. Redakcia Rimava.sk využila príležitosť na rozhovor, ktorý sa uskutočnil v rámci diskusie v Centre nezávislej kultúry Citadela. Pýtali sme sa, kam ako spoločnosť smerujeme?
Mesežnikov: Stále sme demokratická krajina a členský štát Európskej únie. Myslím si, že aktuálne dianie vo svete by nás malo motivovať k ešte užšej spolupráci s našimi spojencami. Dejiny nás učia, že ruský štát sa nezastaví v agresii, ak nenarazí na odpor. Ak berieme Roberta Fica ako reprezentanta Slovenska, je evidentné, že hoci je pre nás kľúčové zostať súčasťou európskeho mainstreamu, on sa začal orientovať na súčasné vedenie Spojených štátov. Tým sa ako krajina vyčleňujeme z toho, čo nás môže chrániť, a pridávame sa na stranu tých aktérov v USA, ktorí voči nám, zdá sa, dnes nemajú solidaritu a neuvažujú o plnení bezpečnostných záväzkov.
V tejto súvislosti by som spomenul aj Maďarsko. Aj keď sa Viktor Orbán zatiaľ nestavia k Spojeným štátom tak rétoricky otvorene ako v poslednom čase Robert Fico, aj on sa k nim politicky prikláňa. Považujem to za kontraproduktívny prístup, ktorý vzďaľuje aj Maďarsko, aj Slovensko od spoločnej línie EÚ.
Článok pokračuje pod reklamou
Bútorová: Rada by som upozornila aj na iné problémy, ktorým naša spoločnosť čelí. Aj keď je ruská agresia a zmena kurzu v USA veľmi viditeľná téma, ľudí na Slovensku primárne trápia iné veci. Podľa aktuálnych prieskumov ich najviac znepokojuje nízka dostupnosť a kvalita zdravotnej starostlivosti, ako aj hlboké sociálne nerovnosti. Až na treťom mieste je vojenský konflikt, za ktorým nasledujú ďalšie závažné problémy.
To, že sa momentálne zaoberáme tým, že premiér Fico bol vo Washingtone a hneď po návrate zaútočil na lídra opozície a jeho rodinu, odvádza pozornosť od skutočných problémov, ktoré ľudia denne riešia. To, kam smerujeme, bude závisieť od toho, či si ako spoločnosť necháme nanútiť témy, ktoré sa nás bezprostredne netýkajú, alebo sa sústredíme na to, ako vláda rieši dlhodobo pretrvávajúce pálčivé domáce problémy.
Na Slovensku momentálne prebieha veľký zápas o to, akým smerom sa ako spoločnosť uberieme. Mediálne a politicky sú témy diktované najmä premiérom a jeho okolím, no zároveň v občianskej spoločnosti cítiť silné vzopätie. Rastie odhodlanie čeliť krokom tejto vlády v rôznych oblastiach. Okrem pravidelných protestov sa k slovu hlásia aj skupiny, ktoré boli doteraz ticho – nielen ľudia z kultúry, kde je tlak viditeľný, ale aj zdravotníci, učitelia, odborári či zamestnávatelia.
A to sme len na začiatku vnímania dopadov tzv. konsolidačného balíčka, ktorý podľa kritikov nie je zameraný na naštartovanie ekonomiky a rast. Tento problém budú ľudia čoraz viac pociťovať. Paradoxne, podľa výskumov dnes zvýšenie životných nákladov pociťujú najmä prívrženci opozície, zatiaľ čo podporovatelia vlády tvrdia, že si žiadne zmeny nevšimli. Ako sociologička však predpokladám, že tento stav nevydrží. Skôr či neskôr nebude možné prehliadať sociálne dopady ekonomických opatrení.
Otázkou zostáva, či ľudia dokážu pochopiť súvislosti – prečo napríklad zanikli niektoré prídavky na deti. Tu zohrávajú médiá, ktoré by mali šíriť elementárnu ekonomickú osvetu. Politická polarizácia je obrovská a časť spoločnosti odmieta akékoľvek vysvetlenia či interpretácie, ktoré neprichádzajú z jej vlastného tábora. Napriek tomu je isté, že tieto zmeny ovplyvnia každodenný život ľudí, a práve od ich reakcie sa odvinie aj ďalšia vnútropolitická dynamika.
Mesežnikov: Ako analytik straníckej politiky mám jednu poznámku. V minulosti, či už išlo o vlády Smeru alebo iné vlády, sa premiéri venovali nielen straníckej politike a koaličným vzťahom, ale aj reálnym problémom – reforme verejnej správy, otázkam finančného sektora či európskej integrácii. Aj Robert Fico v minulosti riešil tzv. premiérske témy.
No od nástupu súčasnej vlády, najmä za posledného pol roka, sa tieto otázky z jeho rétoriky takmer vytratili. Kedy naposledy premiér Fico hovoril o školstve či zdravotníctve – a teraz nemám na mysli iba výmenu ministerky? Hovorí predovšetkým o boji proti progresívnej ideológii, škandalizuje opozíciu a v posledných dňoch znovu útočí na Michala Šimečku.
Nevenuje sa skutočným výzvam krajiny, ale skôr koaličným vzťahom, politickým ultimátam a svojmu vlastnému politickému osudu. To však nie sú témy, ktoré by mali byť prioritou predsedu vlády. Politická situácia sa stále vyvíja, no otázkou zostáva, či sa pod jej tlakom začne vláda venovať aj skutočným problémom, ktoré ovplyvňujú životy ľudí.
NENECHAJTE SI UJSŤ
