Menu
Je podvečer dňa 7. 11. 1943 a vo väzení v Rimavskej Sobote sa roznáša večera. Nepodáva sa nič extra, je síce nedeľa, ale navyše v plnom prúde zúri II. svetová vojna. Strava je studená, veď aj kuchári potrebujú kúsok odpočinku. Do jednej z ciel však vnášajú pariacu sa nádobu. Rozvoniava z nej teľací perkelt a je to večera, ktorú si ako posledné želanie prial odsúdený na smrť.
Je ním 37-ročný Vojtech Horváth, prezývaný Berki. Pochádza z Rimavskej Soboty a skoro celý svoj život balansoval na hrane zákona. Pomaly je svoju večeru a ktovie kam smerujú jeho myšlienkové pochody. Potom sa prechádza po cele, nevie zaspať a až nad ránom ho premôže krátky nepokojný spánok.
Článok pokračuje pod reklamou
Dňa 8. 11. 1943 ráno o ôsmej hodine prichádza do Rimavskej Soboty vlak z Jesenského. Mimo bežných cestujúcich z neho vystupujú tri osoby odeté v čiernom. Rozhliadnu sa, kam to prišli, ale už k nim z peróna pristupuje celá delegácia z mesta. Pozdravia sa a spolu odchádzajú. Tým hosťom, na ktorého čakali, je Ján Bogár, štátny kat, ktorý so svojimi dvomi pomocníkmi pricestoval priamo z Budapešti. Na dvore väzenia sa ozve búchanie sekier, pomocníci kata práve začali stavať šibenicu.
Vojtech Horváth sa zobúdza na ten zvuk a na čele sa mu objaví studený pot. Vie, čo ten zvuk znamená, a teda to všetko je skutočnosť a nebol to len zlý sen. Vtom sa otvárajú dvere na cele a dovnútra vchádza s dozorcami neznámy muž oblečený v čiernom. Odsúdenému nepovie ani jedno slovo, len sa na neho pozerá. Je to katov zvyk, obzrieť si pred popravou svoju budúcu obeť.
Za dve hodiny je šibenica hotová a pár minút pred desiatou hodinou dozorcovia vyvádzajú na dvor odsúdeného. Celý dvor obklopuje kordón žandárov a väzenských dozorcov. Za nimi sa usádza pár zvedavcov z mesta, ktorí chceli vidieť popravu. Vo vnútri kordónu priamo oproti šibenice si sadajú Géza Moesz – predseda kráľovskej prokuratúry, Antal Ragály – župný hlavný prokurátor, Lothár Mosánszky – sudca kráľovského súdu, Gustáv Felkay – kráľovský súdny notár. Ďalej sú tam úradné osoby Tivadár Lányi – penzionovaný súdny lekár, Gyula Vereczky – mestský lekár, Béla Soós – veliteľ žandárov, Zoltán Nagy –žandársky inšpektor a Géza Nagy – inšpektor väzenských dozorcov.
Medzi dvomi dozorcami prichádza v sprievode kňaza odsúdený Vojtech Horváth. Tvár má mŕtvolne bledú, ale zdá sa, že je vysporiadaný so svojím osudom. Predseda kráľovskej prokuratúry Géza Moesz prečítal rozsudok. Odsúdený si požiadal o udelenie milosti, regent Maďarska Miklós Horthy žiadosť dňa 3. 11. 1943 zamietol. Prichádza pokyn katovi, aby si konal svoju povinnosť. Pomocníci kata uchopia odsúdeného a za chrbtom mu uviažu ruky, kat mu zakladá na krk slučku a odsúdený vystupuje na pripravený stolček a za chvíľu sa na šibenici kolíše telo obeseného človeka. Presne o desiatej hodine a desiatej minúte prokurátorovi hlásil kat, že si splnil svoju úradnú povinnosť.
Nebola to rýchla smrť, lebo až o 13 minút neskôr oznamovali lekári, že sa proces smrti ukončil. Prokurátor následne oznámil trest smrti za vykonaný a obesenca nechal ešte 30 minút visieť na šibenici. Toho istého dňa bol o tretej hodine poobede Vojtech Horváth pochovaný.
Posledné dejstvo príbehu sa začalo písať dňa 11. 9. 1943. Vojtecha Horvátha sprevádzala pochybná povesť a túlavé topánky. Nikdy sa neusadil, mal síce dve maloleté deti, ale príliš o ne záujem nejavil. Ten spomenutý deň sa jeho kroky zastavili v obci Jestice. O nocľah na kraji dediny požiadal obecného pastiera svíň Jána Kótaiho. Pastier prosbe vyhovel a pustil Horvátha na povalu príbytku, aby sa tam v pokoji vyspal na sene.
Spánok však nebol hlavným cieľom Horvátha, prišiel tam lúpiť a vyhliadol si chudobného človeka. Približne o druhej hodine nad ránom vstal a zišiel po rebríku dole. Na dome vytlačil okno na spálni a za pomoci provizórnej udice vylovil odtiaľ batoh s neznámym obsahom. Okamžite potom odtiaľ zmizol.
Skoro ráno pastier nenašiel svojho návštevníka a rýchlo zistil, že bol okradnutý. V tom batohu sa nachádzali tiež veci jeho družky Ilony Czibulovej. Obaja neváhali a vyrazili podať oznámenie na žandársku stanicu. Opis páchateľa dali presný a žandári skoro okamžite Horvátha našli a zadržali. V batohu sa pôvodne nachádzali veci pastiera a to krátky pánsky kabát v hodnote 25 pengő, súprava holenia za 14 pengő a v hotovosti 50 pengő. Jeho družka Ilona v ňom mala dámske oblečenie v cene 215 pengő. Žandári u zadržaného našli len prázdny batoh, veci stihol Horváth za drobné peniaze rozpredať. Na jeho rukách zacvakli putá a putoval do vyšetrovacej väzby.
Dňa 15. 10. 1943 zasadal na súde v Rimavskej Sobote päťčlenný senát, ktorému predsedal samotný predseda kráľovského súdu Dr. Ľudovít Tariska. V čase zločinu bolo vyhlásené na území Maďarska stanné právo, kde cieľom bolo potlačenie trestnej činnosti. Zločin sa navyše odohral v nočných hodinách, keď bol zákaz vychádzania a nariadené zatemnenie príbytkov. Senát mal tiež v rukách už podklady k Vojtechovi Horváthovi, kde bolo uvedené, že v minulosti bol štyrikrát odsúdený za rôzne trestné činnosti. Svedkovia ho jednoznačne usvedčili a Horváth sa k činu priznal, akurát tvrdil, že skutku sa dopustil až po piatej hodine ráno. Jeho tvrdenie bolo vyvrátené. Na základe výnimočného stavu a sprísnených trestov vyriekol päťčlenný senát jednohlasne verdikt trest smrti obesením.
Dňa 8. 11. 1943 okolo obeda odchádza z Rimavskej Soboty kat so svojimi pomocníkmi, vracajú sa späť do Budapešti. V meste sa ešte nejaký čas diskutovalo medzi obyvateľmi o poprave, veď naposledy tu bola poprava niekedy okolo roku 1850, keď kat odsekol mečom hlavu istému vrahovi. Od tých čias nepadol v Rimavskej Sobote rozsudok smrti.
Prejdú necelé dva týždne a v Budapešti na železničnú stanicu prichádzajú traja chlapi oblečení v čiernom odeve. Je to štátny kat Ján Bogár a jeho dvaja pomocníci. Kupujú si lístky a cieľovou adresou je Rimavská Sobota, idú už na známe miesto a čaká ich tam ďalšia poprava.
Zdroje:
Gömör zo dňa 17. 10. 1943
Gömör zo dňa 14. 11. 1943
Gömör zo dňa 6. 11. 1927
Gömör zo dňa 28. 11. 1943
Autor: Vladimír Gondáš
NENECHAJTE SI UJSŤ
