S publicistom a spisovateľom Samom Marcom sme hovorili o jeho knihe Ako sa zbaviť zúfalstva a poraziť Roberta Fica, o momentálnej situácii na Slovensku a možných riešeniach upokojenia spoločnosti.
Ako si predstavujete ideálneho čitateľa knihy, koho ste si predstavovali, keď ste ju písali?
Je to kniha, ktorá nie je žiadnym ideologickým spôsobom pravicovým-ľavicovým, konzervatívnym alebo liberálnym spôsobom vyhranená. Ja svoje presvedčenie síce netajím, ale myslím si, že tá túžba, aby sa na Slovensku žilo nejako inak je širokospektrálna. Z môjho pohľadu je táto kniha určená pre každého, komu záleží na európskom a demokratickom Slovensku.
Článok pokračuje pod reklamou
Ako by ste definovali zúfalstvo v krajine, a aké sú hlavné príčiny?
Jedna z vecí, ktoré ľudia najviac cítia je to, že Slovensko stagnuje po ekonomickej aj spoločenskej stránke. A keďže v posledných rokoch je premiérom Robert Fico, tak za to asi nemôže, ja neviem, vláda Radičovej. Myslím si, že toto cítia ľudia všade, na infraštruktúre, na investičnom dlhu. Okrem toho, na Slovensku vládne veľmi zlá spoločenská atmosféra, ktorá sa ťahá od hora až dole, až na úroveň rodín a medziľudských vzťahov. V takejto krajine nikto nechce žiť. Veľmi málo ľudí na Slovensku hladí do budúcnosti s nejakou nádejou, to obdobie, keď sme boli v Európe vyzdvihovaní ako príklad postkomunistických reforiem, je dávno preč. Väčšina ľudí na Slovensku nielenže chce, ale aj má na to, aby sa na Slovensku žilo lepšie.
Ak sa pozeráme na situáciu z historického kontextu, je toto úplné dno, alebo bolo už niekedy horšie?
Úplné dno tu určite nie je. Dúfam, že je to dno na teraz, a že sa odrazíme hore. Určite bolo horšie. Z môjho pohľadu je tá situácia veľmi zlá, ale myslím si, že za Vladimíra Mečiara to bolo horšie. Jednak preto, že sa tu naozaj diali omnoho horšie veci, ale aj preto lebo sme v tom boli sami, neboli sme ukotvení v medzinárodných štruktúrach. Teraz ukotvení sme. Existuje reálna a schodná alternatíva, ktorú si človek môže vybrať. Čiže si nemyslím, že je tu najhoršie v dejinách, ale myslím si, že je to veľmi vážne.
Veľa hovoríme aj o zúfalstve mladých ľudí aj tu v regióne. Mnoho z nich odchádza. Myslíte si, že mladí strácajú záujem, alebo naopak, situácia ich povzbudzuje k tomu, aby sa viac angažovali?
Nemyslím si, že by strácali záujem. Práve tým, že aj odchádzajú, bohužial aj odtiaľto, z Rimavskej Soboty, dávajú najavo, že im na budúcnosti záleží, akurát si vyberajú tú budúcnosť, ktorá je dobrá pre nich. Ale zo svojich skúseností, a aj z výsledkov volieb, podľa toho, čo vieme o štruktúre jednotlivých elektorátov vieme povedať, že mladým ľuďom na Slovensku záleží, a majú pomerne jasnú predstavu o tom, kde chcú žiť. Aj keď chcú žiť na Slovensku, chcú žiť v Európe. O tomto v zásade neexistuje pochybnosť, to sú už veľmi často ročníky, ktoré sa na demokratickom európskom Slovensku narodili, to je pre nich prirodzený stav.
Článok pokračuje pod reklamou
Problém potom asi ani nie je to, že ich treba osloviť, ale ako dosiahnuť, aby sa vrátili domov?
Problém je, že ten "brain drain" prebieha aj vnútroštátne do Bratislavy, a potom to prebieha vonku. Ja som z Vysokých Tatier, vedel by som o tom rozprávať, ako to tam vyzerá, že moja generácia tam prakticky neexistuje. To je katastrofálny problém, a je to problém aj preto, lebo tu tých ľudí treba. Keď sa rozprávam si mladými, ktorí sa chystajú do zahraničia, vravím im, že dobre, ale potom sa, prosím vás, vráťte, lebo bez toho sa nedá. To je taký nešťastný začarovaný kruh: Ľudia majú pocit, že nemá zmysel tu ostávať, tak idú preč. Vrátili by sa v prípade, keby mali pocit, že to má zmysel, lenže ten nemajú. Niekde ten kruh treba prelomiť, a pritom, to podľa mňa, nie je veľmi zložité. Keby sa podarilo zmeniť spoločenskú situáciu a politické smerovanie na Slovensku, oni by sa veľmi radi vrátili. Väčšina ľudí nechce odísť zo svojej rodnej krajiny. Jedny dobré voľby môžu veľa zmeniť.
Ako si vedel Robert Fico udržať popularitu napriek tomu, že jedna kauza nasleduje druhú?
Z veľmi jednoduchého dôvodu: on si buduje veľmi silné emočné puto so svojimi voličmi. To znamená, že ich osobne navštívi, podá im ruku, porozpráva sa s nimi a povie: “Ja vám rozumiem, chápem že máte ťažký, zlý, zložitý život, že je tento svet rýchly, že mu nerozumiete, že je toho pre vás priveľa, že sa nemáte dobre. Ja som tu nato, aby som sa vás postaral.” To je veľmi, extrémne silné emočné puto, oveľa viac, ako fakty, grafy. Ten človek, ktorému takto Robert Fico venoval desať sekúnd, zaručene sa vykašle na akékoľvek zlaté vane vo Vietname. Ten osobný vzťah sa nedá ničím nahradiť, a Robert Fico na ňom pracuje desaťročia.
Sú problémom politici, alebo aj voliči, ktorí ich volia?
Jasné, že z môjho pohľadu by ľudia mali mať iný názor na veci, ale ľudí človek nezmení, iných voličov nám nikto nedá. Títo ľudia tu budú voliť, môžeme sa za to hnevať, ale nič sa s tým nedá robiť. Preto si myslím, že problémom sú skôr tí politici. Jednak my od našich politikov musíme mať vysoké očakávania, požiadavky profesné, osobné. Oni si musia robiť politickú prácu, napríklad hľadanie kompromisu. Povedať si, že ja viem, čo je môj cieľ, aby Slovensko už ďalších 15 rokov nestagnovalo, ako za Roberta Fica, a tomuto cieľu musia podradiť svoje politické kroky. V tomto do nejakej miery zlyhávajú, a my to od nich musíme požadovať. Človek, ako bežný občan s tým nevie čo robiť, veľká časť je politická robota.
Myslíte si, že opozičné strany zvládajú túto prácu?
Mne sa zdá, že celkom áno. Je to veľmi ťažké, a viem si predstaviť, že by mnohé veci mohli robiť inak, rozprávali sme sa tu o tých cestách do regiónov. To je taký historický dlh: dvadsať rokov majú všetci pocit, že nikde nikto nebol, to sa nedá za dva roky dobehnúť. Bol som v Novej Bani, tam mi nadávali, že idú len na východ. Na východe mi povedali, že vláda ide len do Bystrice. Každý má pocit, že k nemu sa nejde. To sa nedá úplne dobehnúť, ale ako som u Fica spomínal, tá terénna robota sa nedá odfláknuť a takisto ani stranícka štruktúra. KDH dvakrát nebolo v parlamente a prežilo vďako tomu, že malo reálne v teréne desaťtisíce členov.
Veríte, že Slovensko sa môže zmeniť k lepšiemu?
Môže sa. Nepovažujem to za istotu, a viem si predstaviť aj veľa komplikácií a úplne iných scenárov, ale ja som tú knihu napísal preto, aby som ukázal, že cesta von existuje. Na Slovensku žijú milióny ľudí, ktorí chcú inak, ako to teraz je.
NENECHAJTE SI UJSŤ
