Rimavská Sobota môjho detstva mala necelých 10 tisíc obyvateľov. Jednu slovenskú, jednu maďarskú základnú školu, nečudo, že sme sa skoro všetci navzájom poznali. Život plynul pomalšie a bezpečnejšie, v strede mesta sme sa veselo hrali vonku, lebo prvá ulica za námestím sa už počítala za vedľajšiu, kde na ceste vydláždenej okruhliakmi z Rimavy málokedy prehrmel nejaký dopravný prostriedok.
Skúšobná doba — zostáva 5 dní.
Prehrajte si audio verziu článku
Audio verzia tohto článku ešte nie je k dispozícii.
I ľudia boli akísi iní. Ku koloritu mesta patrili tak Temjákovci so svojím krásnym veľkým obchodom, ako i Hazírovci, ktorí v zime na rohu Tatry predávali pečené gaštany. Aladár sa preháňal ulicami mesta, núkal vreckové kalendáriky a vždy mal niečo na rováši. Mnoho ľudí zanechalo stopu v prachu tohoto malého mestečka. Iba niektorí z nich sa stali známymi maliarmi, spisovateľmi, alebo umelcami. Tí ostatní zostali len v pamatiach svojich príbuzných a v spomienkach tých, ktorí ich na svojej púti životom mali tú česť stretnúť. Napriek tomu v niektorej etape svojho života ich poznalo celé mesto.
„Also, už ste vybrali to miesto na cintoríne?“ – Vykal svojej dcére tak, ako vykal každému v tomto meste. Dokonca aj svojim vnúčatám.
„Áno, otec, ak chcete, poobede vás tam môžeme odviezť, omrknete si to.“
Nechystal sa zomrieť. Bol len predvídavý. Vedel, že po sedemdesiatke s jeho chorobou už dlho žiť nemôže. Poobede sa pôjdu pozrieť.
Ťažké telo s chromými nohami sedelo na posteli, ako keby ani nepatrilo jemu. Telo uviaznuté v izbe domu, ktorý sám dal postaviť, nohy neschopné pohybu , ale duša ešte stále nespútaná. Naľavo od neho staré rádio na nepoznanie zmenené nálepkami, ktorými si označoval svoje obľúbené stanice. Luxemburg, Viedeň, Amsterdam, Paríž, Londýn . Len on sám vedel, ktorá značka ktoré mesto ukrýva. A pred ním na stole zbierka známok. Pri ich zoraďovaní chodil svetom tak, ako to robil za mlada …
„Otec, ja nechcem študovať na gymnáziu. Chcem byť kaderníkom“
Karlovarský pernikár zostal stáť pred svojím synom v nemom úžase. Nechápal, prečo. Konečne sa niekto z rodiny môže dostať vyššie, ale mladý si postavil hlavu. Vždy dosiahol, čo chcel. Krátko po vyučení zobral kufrík, dal zbohom svojej útlej matke a otcovi, ktorý, ešte stále nezmierený so synovým rozhodnutím, jedinú útechu videl v tom, že chlapec aspoň kus sveta uvidí. Aj videl.
Holandsko miloval. Celé hodiny sa dokázal dívať, ako veterné mlyny miešajú slnečné lúče a rozprskávajú ich široko – ďaleko. Práve to široko – ďaleko sa mu stalo životnou potrebou. Vyrastal v objatí Karlovarských vrchov, možno práve preto sa nevedel nabažiť výhľadu. Za pekného počasia dovidel až do Amsterdamu.
Rok tu, rok tam, Viedeň, Paríž, bol práve v Londýne, keď v Sarajeve zabili následníka trónu. Skôr, než pochopil, že začala vojna, ocitol sa na ostrove Man, kam internovali všetkých Nemcov žijúcich v tom čase v Anglicku.
-Nuž čo, mal som pričňu hneď pri okne a odtiaľ nádherný výhľad na more. Bože, aké bolo prekrásne modré! Lode rozrážali jeho vlny a ponáhľali sa do diaľav. Na ten pohľad sa nedá zabudnúť.
Angličania sa ku nim správali slušne a keďže nič netrvá večne, jedného rána sa zobudili na to, že ich už nikto nestráži.
Pekných pár krajín prešiel, kým zakotvil v Lučenci.
– Jóži, poďte do Soboty, pomôžeme vám otvoriť si kaderníctvo, i ženu vám nájdeme. Sobotské dámy zatúžili mať vlastného kaderníka.
Pomohli a naozaj našli. Dokonca kaderníčku. Bola šikovná, dala mu dcéru a starala sa oňho tak, ako to pri oltári sľúbila, v dobrom i zlom, v zdraví aj chorobe. Len s tým cestovaním bol akosi koniec. Peniažky išli na vlastný dom a keď si to už mohli dovoliť, choroba mu zákerne začala uberať z ohybnosti nôh.
Ešte raz – poslednýkrát, bol „vo svete“. Po tej druhej, čo ju neskôr tiež svetovou nazvali, ho znovu internovali a zas z toho istého dôvodu – bol Nemec. Muž, ktorý o paličke prekrivkal vojnu, zbalil rodinu, 70 kilogramov batožiny a žil v internačnom tábore v Novákoch. Okrem neistoty, čo s nimi bude, nebolo im zle. Len pohľad z okna bol hrozný. Žiadne more, žiadne veterné mlyny, len barak, za ktorým trčala strecha ďalšieho baraku.
Odkedy sa vrátili, nevie chodiť vôbec. . Sedí v izbe s výhľadom na susedov dom, s rádiom vľavo a známkami poruke, roky a roky čaká, kedy sa žena z roboty vráti .
„Otec, zobuďte sa, vezmeme vás pozrieť ten cintorín.“
Sedí v aute, dvere dokorán , vietor mu rozčesáva biele vlasy a obzerá si zhora to, čo mu zdola bude útočiskom na ten čas, ktorému hovoria večnosť. Chvíľu sa rozhliada a nečakane vyhlási:
“ Also, tu bude dobre, je tu pekný výhľad.“
Jozef Caithaml (Zaithaml) sa narodil v Karlových Varoch r. 1893. Do Rimavskej Soboty prišiel na jeseň roku 1926 a stal sa prvým, dlho aj jediným dámskym kaderníkom v meste. V r. 1927 sa oženil s Betty Kaulovou. Zomrel 73 ročný. Celý svoj život tu prežila aj jeho dcéra Erika. Jeho dve vnúčatá a štyri – dnes už dospelé pravnúčatá sú dodnes obyvateľmi Rimavskej Soboty.
NENECHAJTE SI UJSŤ
- Polícia žiada o pomoc. Boli ste v sobotu v Bystrici?
- Naše prírodné pramene. Kde sa ukrývajú poklady regiónu?
- Streľba v Krakove si vyžiadala šesť obetí
- Divadlo z pasáže: Dospelí, ktorých zatvárame do detstva
- GEN JAM: Začínali ako 12-roční, predali už 2 000 džemov
- Z nočnej na tréning. Tamara Stieranková má svetové zlato
