Menu
Kedysi sa hlavne v zimnom období stretávali naši predkovia pri rôznych činnostiach, akými bolo trebárs páranie peria. Bolo to nielen pracovné, ale aj kultúrnospoločenské podujatie.
Popri páraní si prítomní zajedli, aj niečo vypili a hlavne pri stmievaní mali svoje miesto aj rôzne strašidelné príbehy, ktoré sa v našom regióne mali odohrať.
Niekedy okolo roku 1885 sa istý Ján. B. z Tomašovej vracal pešo domov. Bol na hostine u kamaráta v Rimavskej Sobote. Čas sa práve blížil k polnoci, keď sa rozhodol ísť domov. Z mesta to ďaleko nemal, prešiel dve uličky, a potom po moste cez Rimavu.
Noc bola tmavá a úplne tichá. Ján zrazu spozornel, za sebou začul pomalé šuchtavé kroky. Obzrel sa dozadu a zdúpnel.
Za ním šla neznáma osoba oblečená v mníšskom habite a vlasy, ktoré mala úplne snehobiele jej vykúkali spoza kapucne. Strach z neznámej a tajomnej osoby spôsobil, že Ján pridal do kroku. Jeho chôdza náhle oťažela a každý ďalší krok mu spôsoboval väčšiu námahu.
Úplne vysilený došiel k svojmu domu a položil ruku na kľučku. Dvere sa otvorili a on mŕtvy klesol na podlahu v predizbe. Na buchot spôsobený pádom sa zobudila jeho manželka. Uvidela tajomného mnícha, z ktorého úst zaznelo jediné slovo: „Potiaľto“. Mních zmizol a ľudia vraveli, že v tom habite bola odetá samotná smrť.
Článok pokračuje pod reklamou
Približne v tom istom období sa tesne po polnoci vracal domov pešo do Zacharoviec istý Štefan Kupás. Ako prišiel pred Zacharovce, z neďalekého jarku začul džavotavý zvuk sprevádzaný smiechom.
Kupás vedel o povedačke, že každoročne pri prvom splne mesiaca sa tento jav zvykne opakovať. Predpokladal, že ide len o „babské reči“ a chcejúc zistiť pozadie toho džavotavého smiechu, zišiel z cesty.
Doma mal povesť nebojácneho a odvážneho človeka, a tak neváhal. V jarku nenašiel, a ani neuvidel vôbec nič.
Za chvíľu začul veľmi sladký hlas, ktorý ho vábil, aby pokračoval v jarku ďalej a nezastal. Nasledoval ten príjemný hlas – ráno ho v tom jarku našli ľudia z dediny už mŕtveho. Odvtedy sa to miesto tesne pred Zacharovcami volá – Jarok prízrakov.
Článok pokračuje pod reklamou
V Sútore žila kedysi jedna stará vdova, ktorá bola pôvodne pôrodnou babicou. Verejnosť ju vnímala ako bosorku.
Vraj ju viacerí videli, ako večer vychádzala zo svojho domu a šla na koniec dediny. Tam sa premenila na mačku a okolo nej sa malo zhromažďovať viac takých mačiek. Keď odbila polnočná hodina, tak sa z mačky premenila späť na človeka a úplne vyšťavená išla domov na opačný koniec dediny.
Ľudia skúšali v jej neprítomnosti zamknúť dvere a vzali kľúč. Starene to neprekážalo, premenila sa na motýľa alebo chrobáka a cez kľúčovú dierku vošla dovnútra.
Keď sa blížila jej hodina smrti, zasvätila jednu ženu zo susednej dediny do svojho tajomstva o zarieknutiach a o sile byliniek. Tesne pred úmrtím sa všetky bosorky zhromaždili v jej dome s metlami v rukách.
Niektoré sa premenili na mačky, ďalšie na psov a iné si vzali na seba podobu zomierajúcej stareny. Vtedy sa stala riadnou bosorkou aj žena zo susednej dediny, ktorú zaúčala. Dva dni a dve noci ju nik nevidel, bosorky si ju vzali zo sebou na zasvätenie do bosoráctva.
Keď sa vrátila domov, starena už bola pochovaná a v jej dome sa každý mesiac 13-tu noc stretávali všetky bosorky z okolia. Jej príbytok v Sútore pomenovali ľudia ako dom bosoriek a začali sa mu vyhýbať.
Postupne dom chátral až sa úplne rozpadol a nezostala po ňom ani najmenšia stopa. Jedine ženy si šepkali zaručené správy o tom, ako v dedine kedysi vyčíňali bosorky.
Nad Tisovcom sa vypína Hradová. Jej stráne boli na konci 19. storočia obrastené mladými ihličnatými stromami a vrchol brala bol skoro rovný a nezarastený. Ľudia v tom čase spomínali ducha z Hradovej, ktorý sa zjavoval presne o polnoci pri každom splne mesiaca.
Odetý v dlhých bielych šatách obkrúžil okolo brala a následne zmizol. V Tisovci mal predtým žiť bohatý človek, ktorý mal veľmi krásnu dcéru. Keď mala niečo medzi 16 a 17 rokom, tak jej začal dvoriť miestny mládenec.
Vytvoril sa mladý zaľúbený pár, ale osud im neprial a chlapec zomrel. Mladé dievča sa však s touto stratou nevedelo zmieriť. Čas pomaly plynul a otec pre ňu našiel vhodného ženícha. Nejavila oňho záujem, jej srdce ešte stále patrilo mŕtvemu mládencovi.
Toto správanie dcéry roztrpčilo otca a preklial ju slovami, že ak zomrie, dá ju pochovať na vrchu Hradovej, aby ju vietor a bosorky nenechali v pokoji odpočívať ani po smrti v hrobe.
Dievča smútilo za svojim milovaným, chradlo a napokon naozaj aj zomrelo. Neľútostný otec dodržal svoje slovo a dal dcéru pochovať na vrchu Hradovej.
Čarokrásna deva tak tam spí svoj večný sen a pri každom splne mesiaca vychádza von zo svojho hrobu. Obkrúži okolo vrchu a vietor, ktorý ju sprevádza, vydáva šuchotavý zvuk, keď naráža na koruny stromov. Poverčiví ľudia so strachom rozprávali o duchovi z Hradovej v Tisovci.
Autor článku: Vladimír Gondáš
Zdroje: Etnografia č. 7 z roku 1896
NENECHAJTE SI UJSŤ
