Večer, dňa 23. februára 1812, si v Tisovci do postele líhal Juraj Fabián. Býval v domčeku na ľavej strane cesty vedúcej z Tisovca do Rimavskej Píly. Nespal pokojne a pri každom jeho pohybe zavŕzgala stará posteľ umiestnená neďaleko kozuba.
Juraj Fabián pozoroval uhlíky v pahrebe, ktoré slabo osvetľovali celú miestnosť.
Na vŕzganie postele sa zobudila jeho manželka a unavená po celodennej práci na krosnách si chcela v noci odpočinúť. „Čo stváraš?“ osopila sa rozospatá na svojho manžela. Na tento zvuk sa zobudilo aj malé dieťa spiace uprostred izby v kolíske a aj na širokej lavici za krosnami ležiaci školopovinný syn.
Juraj Fabián svojej manželke riekol, že nevie spať a zdalo sa mu, že niekto otvára závoru na vrátach. Manželka mu vyskočila spod periny a v pitvore zavrela okno, ktoré od vetra narážalo do okenného rámu.
Lomoz v dome ustal a celá rodina pokračovala v spaní. Nebolo ináč divu, že sa slušne urastený Juraj Fabián bál.
Článok pokračuje pod reklamou
Po tisovských lesoch sa v tom období potulovala štvorica nebezpečných zbojníkov. Boli to Ján Hrbal z Revúcej, Ján Teplický z Muránskej Zdychavy, Michal Antoš z Tisovníka a Ján Basola z Dlhej Lúky.
Táto banda bola postrachom v širokom okolí. Prvého z nich sa Tisovčanom podarilo zastreliť dňa 16. mája 1812 v stodole Jána Darovníka na Striebornej. Zvyšných troch zlapali a za odmenu dostali od cisára 185 zlatých.
Presne o polnoci pred Fabiánovým domom zastal starý obecný hlásnik Mišo. Trikrát zatrúbil na dlhom kravskom rohu a tichou nocou sa niesol tento spev: „Chváľ každý duch Hospodina i Ježiša jeho syna! Odbila dvanásta hodina! Opatrujte oheň, aby nebol ľuďom škoden!“
Starý Mišo so svojou trúbou, ktorú mal prevesenú cez plecia, prešiel po moste cez Rimavu poniže Mattheidesovskej záhrady ku majerom rodiny Kubínyi a odtiaľ popri fare a starom kostole sa dostal do mestského domu.
Nad ránom okolo tretej hodiny sa Juraj Fabián opäť prebral v posteli a zistil, že celá izba bola vysvietená, akoby bolo poludnie. Zreteľne by vedel čítať aj najdrobnejšie písmená v biblii, uloženej na hrubej hrade pod stropom. Bol presvedčený, že im horí dom, a preto chcel zobudiť aj svoju manželku. Pootvoril okno a na svoje veľké prekvapenie zistil, že sa pred ním odohráva nevídané divadlo prírody, dielo samotného Pána Boha.
Na úbočiach Hradovej, Ostrej, Sineca a všetky okolité vrchy, na ktorých sa rysovala biela vrstva snehu, ako aj polia, lúky, pastviny a obrysy domov v Tisovci, zdali sa mu byť zaliate v jednom obrovskom plameni. Slabé zahrmenie, ktoré túto žiaru sprevádzalo, pôsobilo priam rozprávkovým dojmom.
Nechcejúc pripraviť manželku o nebeské divadlo, zobudil ju. Tá, keď uvidela silnú žiaru, zvrešťala: „Ľudia, pomoc! Horí! Horí! Horí! Pomoc!“ Tichou nocou sa nieslo jej jačanie, ktoré spôsobilo veľký rozruch u dolných aj horných susedov.
Ľudia vybiehali von z domov a div z nôh nespadli, žasnúc nad týmto jedinečným prírodným úkazom. Nuž, každý jeden z nich si z toho odvodzoval nejaké následky pre budúcnosť.
Článok pokračuje pod reklamou
Medzi divákmi stál uprostred cesty rozkročený starý Martin Žoffjačik, opierajúci sa o valašku, ako kedysi, keď pásaval ovce tisovského panstva. Šedivé dlhé vlasy sa mu rozliezali spod širokého omasteného širáka po starej ošúchanej kabanici.
Prihovoril sa mu starý Fabián a jeho slová sa niesli spomedzi blížiaceho davu: „Starý som, ale takéto dačo som nezažil. Nech sa tu prepadnem, alebo skameniem, ak toto nie je znakom budúceho trestu, ktorý na nás uvalí Hospodin!“
Prešiel jeden mesiac a aj jeden týždeň, keď presne popoludní, dňa 31. marca 1812, zasiahlo Tisovec hrozné nešťastie. Proroctvo starého Fabiána sa naplnilo a aj on sám, zviazaný do reťazí, v hrozných mukách zaplatil svojim životom.
Telá nevinných obetí boli pochované po ľavej strane cesty vedúcej do Muráňa popri odkvape Luštíkovej chalupy.
Do Tisovca vpadla besná vlčica, zanechávajúc za sebou krvavú spúšť – proti besnote vtedy nejestvoval liek a aj najmenšie poranenie sa stalo smrteľným.
Čo sa vtedy v Tisovci presne stalo, bude námetom najbližšieho príspevku.
Autor: Vladimír Gondáš
Zdroje: Gemer – Malohont zo dňa 6. januára 1934
NENECHAJTE SI UJSŤ