Menu
Trpký príbeh lásky a žiarlivosti, ktorý vyústil až do vraždy, riešil kráľovský súd v Rimavskej Sobote dňa 5. 5. 1913. Konečný verdikt bol veľmi prekvapujúci, keď usvedčený vrah bol prepustený z vyšetrovacej väzby na slobodu.
V minulosti bolo zvykom, že čeľadníci si dojednávali pracovné zmluvy na jeden rok. Po uplynutí tejto doby, pokiaľ sa osvedčili, tak zostávali ďalej, alebo si hľadali inú prácu. Hneď prvý deň nového roku 1913 prichádzali na hospodárstvo rytiera Gustáva Keiszlera v Dúžave pracovať dva mladé páry zo Zvolenskej župy. Prvý pár tvorili Matej Roszik prezývaný pre urastenú postavu Maco a Zuzana Bitalová. Nadivoko žili spolu už štvrtý rok, ale svoj vzťah nevedeli pred kňazom alebo úradmi zlegalizovať. Matej nebol ešte vojakom a to bola podmienka, aby mohol vstúpiť do stavu manželského. V druhom páre bola Zuzanina sesternica Mária Bitalová a Ján Ridzoň a tiež neboli ešte zosobášení z toho istého dôvodu.
Článok pokračuje pod reklamou
Prácu na hospodárstve mali dopredu dojednanú, akurát sa museli uskromniť, obývali spoločne jednu malú izbietku. Prakticky nezačali ešte ani riadne pracovať, keď Mária náhle ochorela. Zuzana sa snažila liečiť svoju sesternicu, ako len najlepšie vedela. Jej zdravotný stav sa zhoršoval a napokon ju previezli do miestnej nemocnice. Lekári jej už nedokázali pomôcť a tak ešte v januári roku 1913 bola Mária na cintoríne v Dúžave pochovaná. Hneď po pohrebe sa začala písať ľúbostná dráma.
Zostávajúca trojica naďalej bývala spoločne v malej izbičke, lenže Zuzane sa zrazu viac zapáčil Ján Ridzoň. Tomu tiež príliš nevadilo, že jeho družka v hrobe ešte ani nevychladla a začal prejavovať novej priateľke náklonnosť. Matej Roszik zrazu zistil, že večer v posteli sa ocitol už len sám. Zovrela v ňom krv a vypukla mohutná hádka. Matej si obliekol kabát a povedal, teraz si idem pohľadať inú ženu, ale vrátim sa a vtedy v tejto izbe nechcem nikoho z vás dvoch vidieť.
Jeho kroky viedli domov k rodičom a potom sa zastavil u svojho starého známeho Jána Lanáka v Pincinej. Ten mal rúču, ale ešte len 15-ročnú dcéru. Požiadal ju o ruku, ale dostal povestným košom po hlave. Táto skutočnosť ho veľmi rozľútostila a tak sa zahanbený vrátil späť do Dúžavy. Izbičku našiel prázdnu, jeho bývalí spolubývajúci si našli na panskom dvore iný príbytok a šťastne spolu nažívali. Už vtedy v ňom skrsla myšlienka, že Zuzanu zabije a keď nebude jeho, tak nebude ani Janova.
Prešli tri týždne a Matej Roszik sa netajil svojím úmyslom, často pred svedkami hovorieval, že ju zabije. Nevedel sa upokojiť a zabudnúť na ňu. Jeho psychika bola značne nalomená a k tomu ešte prvého marca obdržal povolávací rozkaz na nástup do armády. V jeho duši zozbieraná horkosť a nenávisť zrodila záver, že zatiaľ nenarukuje, kým Zuzanu nezabije. Zašiel za ňou a dal jej ultimátum. Nech odíde s ním do Lučenca a tam nastúpi do služby, pokiaľ on bude vojakom, a potom sa zosobášia. Zuzanine srdce už patrilo Janovi a Matejovi odpovedala: „Nepôjdem s tebou, Maco. Ty si taký lotor a vrah.“ Pritom vôbec netušila, akú pravdu povedala.
Na druhý deň vstal z postele Matej už nadobro rozhodnutý. Celé doobedie popíjal alkohol a poobede zobral fľašku pálenky a odišiel s ňou za Janom, svojím sokom v láske. Popíjali spolu pálenku a keď sa fľaša dopíjala, tak Matej vytiahol otvárací nožík a napadol Jana so Zuzanou. Bol však už príliš opitý a tak ho ďalší čeľadníci rýchlo odzbrojili a odviedli domov. Doma sa kus prespal a podvečer vstal. Hľadal svoj nožík, ale ten mu predvídavo zobrali. Nebadane potiahol nôž jednému zamestnancovi majera a s ním skrytý vyčkával pri ich príbytku. Objavila sa Zuzana a on k nej bez slova pristúpil a priamo do srdca jej vrazil nôž. Z úst sa jej vydral iba jediný vzdych a dokázala spraviť len pár kolísavých krokov. Keď dopadala na zem, jej telo práve opúšťal život.
Článok pokračuje pod reklamou
Jano pri príchode domov našiel svoju družku už mŕtvu, Matej stojac obďaleč mu zakričal: „Teraz ti ju už dávam, je tvoja“. V Janových rukách sa objavila sekera a rozbehol sa k Matejovi, ten tasil nôž a schyľovalo sa k ďalšej dráme. Zamestnanci majera však zasiahli, oboch odzbrojili a Mateja odviezli a odovzdali do rúk spravodlivosti.
Súdny proces viedol kráľovský sudca Štefan Cseh a žalobu vznášal podprokurátor Martin Lehoczky. Znalci, lekári Dr. Štefan Zehery a Dr. Aladár Kármán, jednoznačne uviedli, že Matej Roszik netrpí žiadnou poruchou a vraždu vykonal v príčetnom stave. Obhajca Jozef Teichner šikovne popisoval duševné rozpoloženie svojho klienta pred vraždou a spomenul aj jeho opitosť pri čine. Predseda senátu Štefan Cseh zhrnul podstatu celého prípadu a požiadal 12-člennú porotu, aby vyniesla verdikt, či je Matej Roszik vinný z vraždy, alebo nie. Za porotu prehovoril Jozef Szent-Iványi. Porota uznala Mateja Roszika za vinného z vraždy, ale na druhej strane uznala tvrdenie obhajcu Jozefa Teichnera, že vraždu Matej vykonal v opitom stave, keď svoje konanie nevedel ovládať.
V zmysle vtedajších platných zákonov, pokiaľ niekto nevie ovládať svoje konanie, nemôže byť za to súdený. Predseda senátu tak vôbec nemal na výber, na základe rozhodnutia poroty bol nútený vyniesť oslobodzujúci rozsudok. Matej Roszik čakal v sále s horiacimi lícami, aký vysoký trest dostane a zrazu mu advokát Adolf Zátureczky tlmočí do slovenčiny konečný verdikt. Nechápavo sa potom rozhliadal okolo seba a nechcel tomu uveriť. Predseda senátu končil zasadnutie so slovami, že rozsudok nadobúda okamžitú právoplatnosť. Pokiaľ porota vyniesla takýto verdikt, nie je možné vo veci podať odvolanie, nech by boli dôkazy akékoľvek.
O štvrť hodinu neskôr sa otvára brána väznice v Rimavskej Sobote. Na slobodu odtiaľ odchádza Matej Roszik. Cesta je vyložená mačacími hlavami a jeho opätky vyklopkávajú dookola slovo vrah, vrah, vrah. V predvečer I. svetovej vojny Matej Roszik narukoval a pokiaľ jestvovala nejaká spravodlivosť, snáď si jeho srdce našiel nepriateľský bajonet. Dve sesternice Mária a Zuzana Bitalove, ležia niekde na cintoríne v Dúžave vedľa seba.
Zdroj: Gömör – Kishont zo dňa 11. 5. 1913
Autor: Vladimír Gondáš
NENECHAJTE SI UJSŤ
