Na konci 19. storočia v Rimavskej Sobote, v budove rímsko-katolíckej školy, sa na jej prvom poschodí nachádzali tiež súkromné byty. Susedmi tam boli advokát Mikuláš Hubay a učiteľ Michal Timkó. Z dverí ich bytov sa vychádzalo do chodby, kde mali spoločné priestory. Ich vzťahy v súkromí pravdepodobne neboli práve najlepšie, lebo na začiatku roku 1895 sa medzi nimi rozhorel súdny spor, ktorý zamestnával nielen miestnych, ale aj vyššie súdy.
Celý príbeh sa začal odvíjať 20. januára v zmienenom roku. Advokátova manželka chcela prať, a tak jej manžel dal v ranných hodinách do plechovej vani nanosiť vodu z Rimavy. Za tento úkon zaplatil 20 grajciarov. Doobeda prišiel domov do svojho bytu učiteľ Timkó a na chodbe našiel vaňu s vodou.
Stretol sa tam s ďalšou obyvateľkou Máriou Kovácsovou a po nej odkázal advokátovi, aby si odtiaľ vodu odstránil, ináč ju nebude vedieť použiť. Ešte toho istého dňa sa Kovácsovej spýtal, či jeho odkaz odovzdala a dostalo sa mu súhlasnej odpovede.
Článok pokračuje pod reklamou
Okolo 15:00 hod. sa Timkó išiel pozrieť von na chodbu a zistil, že vaňa s vodou sa tam ešte stále nachádza. Zdvihol sa mu krvný tlak a premýšľal, ako by sa mal pomstiť svojmu susedovi. V byte zobral kalamár s atramentom a aby jeho obsah kus vylepšil, tak tam pridal aj malú potrebu. Potriasajúc fľaštičkou, aby sa jej obsah riadne zmiešal, prišiel k vani a čiernu tekutinu z kalamára vylial do nej. Dával si pozor, aby ho pri tomto čine nik nevidel a spokojne sa vrátil do svojho bytu.
Keď prichádzal domov advokát Hubay, tak s údivom zistil, že čistá voda vo vani sa premenila na bližšie neidentifikovateľnú vodu, akoby z „čierneho mora“, v ktorej plávali žltkasté ostrovčeky. Hneď mu došlo, že koľká bije. Bol však advokátom a tak najskôr zašiel za lekárnikom Jozefom Kishontym. Lekárnik vzal z vody vzorku a podrobil ju expertíze. Vyšiel mu výsledok, že podivné sfarbenie kvapaliny spôsobuje atrament a moč.
Po tomto odišiel Hubay na žandársku stanicu a u kapitána Jozefa Ivanicsa podal trestné oznámenie na svojho suseda. Žandári odviedli skvelú prácu, vyhľadali prípadných svedkov a vec putovala pred súd v Rimavskej Sobote.
Na súde vypovedala Mária Kovácsová a uviedla to, čo je aj vyššie opísané. Zdôraznila, že jej učiteľ povedal aj slová, že pokiaľ advokát tú vodu neodstráni, tak z nej nebude mať žiaden úžitok. Ďalší svedok Štefan Korák vypovedal, že nad vaňou videl v inkriminovanom čase zohýnať sa učiteľa. V rukách mal nejakú fľaštičku a jej obsah miešal brkom. Svedok Žigmund Kovács svedčil, že jemu osobne sa učiteľ priznal, že tú vodu vlastnoručne znečistil.
Dňa 11. 12. 1895 súd v Rimavskej Sobote rozhodol, že Michal Timkó je vinný z poškodzovania cudzieho majetku, ale neuložil mu trest. Škodu súd označil za nepatrnú a prípadný trest odňatia slobody by mohol páchateľa pripraviť o zamestnanie, a teda miesto učiteľa. V jeho prospech hrala jeho dobrá povesť a bezúhonnosť.
Článok pokračuje pod reklamou
Advokát Hubay nebol s rozsudkom spokojný a odvolal sa na vyšší kráľovský súd v Košiciach. Súd dňa 15. 6. 1896 anuloval pôvodný rozsudok a vo výroku uviedol, že skutok nebol trestným činom a škoda je nepatrná. Prípadne sa môže jej náhrada uplatniť v občiansko-právnom konaní.
Advokát Hubay sa nevzdal a voči rozsudku podal odvolanie na poslednú inštanciu, ktorá mu ešte zostávala, a to na kráľovskú kúriu, ako najvyšší súdny dvor. Zasadnutie sa konalo dňa 24. 11. 1896. Na kráľovskej kúrii bol učiteľ Michal Timkó uznaný za vinného z poškodzovania cudzej veci a odsúdil ho na peňažný trest vo výške 25 forintov a trest odňatia slobody v trvaní jedného dňa.
Súd následne vzal v úvahu poľahčujúce okolnosti a tiež skutočnosť, že učiteľ by mohol prísť o zamestnanie a zohľadnil aj jeho dovtedy bezúhonný život. Svoj verdikt upravil, pričom trest odňatia slobody zrušil a finančný trest znížil z 25 na 10 forintov. Rozsudok nadobudol okamžitú právoplatnosť.
Zdroj: Büntető Jog Tára zo dňa 21. 1. 1897
Autor: Vladimír Gondáš
NENECHAJTE SI UJSŤ
