Menu
RIMAVSKÁ SOBOTA – Hovorí o sebe, že je echt Gemerčanka. Narodila sa v Hnúšti, celý mladý život prežila v Rimavskej Sobote a študovala na Evanjelickom bilingválnom gymnáziu v Tisovci.
Vo svojich sedemnástich rokoch sa rozhodla zariskovať a za vysokoškolským štúdiom vycestovala do Londýna.
Evelyn Kéryovú (26) prijali na medicínu aj na štúdium žurnalistiky a médií. Po dlhom zvažovaní sa rozhodla pre druhú možnosť.
Dnes žije v Spojenom kráľovstve už takmer desiaty rok. Venuje sa doktorandskému štúdiu, učí na Middlesex University v Londýne a pracuje pre prestížny spravodajský denník The Guardian.
Aká bola jej doterajšia študentská a kariérna cesta ďaleko od domova? Ako sa dostala do britského média s celosvetovým dosahom a aká je náplň jej práce? Kde vidí svoju budúcnosť?
Úspešná Rimavskosoboťanka Evelyn Kéryová odpovedala aj na tieto otázky.
Článok pokračuje pod reklamou.
Do sveta ste sa vybrali už v sedemnástich. Neobávali ste sa veľkomesta a života ďaleko od domova?
Obavy boli a sú vždy. V Londýne som predtým bola iba raz, počas študentského zájazdu. V meste som nikoho nepoznala, nemala som tu žiadnu rodinu a ani priateľov. Ako sa však hovorí, mladosť-pochabosť, a tak aj u mňa nad obavami prevážila zvedavosť a očakávania.
Od študentov zahraničných univerzít často počuť, že si popri škole musia zarábať alebo sa snažia získať nejaké štipendium. Bol to aj váš prípad?
Štipendium som nemala, keďže je veľmi náročné ho získať. V Anglicku je veľa študentov, ktorí sem pricestovali z horších podmienok, ako máme na Slovensku. Kritériá sú preto veľmi prísne. Na školné, ktoré je v Londýne dosť vysoké, som dostala výhodnú študentskú pôžičku.
Živobytie som si však musela hradiť sama, preto som pracovala na rôznych brigádach a tiež mi veľmi pomohli rodičia, za čo som im vďačná. Nebolo to jednoduché, lebo som sa musela rýchlo naučiť, kde lacno nakupovať a ako si ušetriť.
Človek v takýchto podmienkach rýchlejšie dospeje a začne si vážiť to, čo má.
Prijali vás aj na medicínu. Prečo ste si zvolili žurnalistiku a médiá?
Predchádzalo tomu veľa rozhovorov s rodičmi. Mamina nebola za, pretože v tomto odbore nie je jednouché nájsť si uplatnenie, hlavne na Slovensku. Rovnako aj z pohľadu zabezpečenia živobytia víťazila medicína. Rozhodla som sa podľa toho, čo by ma bavilo viac.
Poslala som si prihlášky aj na slovenské univerzity, no vedela som, že v zahraničí počas štúdia uprednostňujú prax, kým u nás sa veľký dôraz kladie aj na teóriu, akou sú napríklad dejiny žurnalistiky.
Potvrdilo sa to?
Áno. Počas bakalárskeho štúdia na Middlesex University v Londýne sme produkovali písané aj televízne reportáže, v uliciach mesta sme museli komunikovať s cudzími ľuďmi a hľadať zaujímavé témy. Chodili sme na exkurzie do médií ako BBC či The Guardian, v ktorých sme mohli robiť mimoškolské projekty.
Stážovala som v denníku The Times & The Sunday Times. Magisterské štúdium na City University som mala zamerané na investigatívnu žurnalistiku a tam toho bolo ešte viac.
Hovorí sa, že dobrí novinári sú najmä tí, ktorí neštudujú žurnalistiku, ale iné odbory, v ktorých sa stanú špecialistami.
Neviem to zhodnotiť, keďže som vyštudovaná žurnalistka. (smiech) Je však pravda, že mnoho mojich kolegov do redakcie prišlo z iných odvetví ako kultúra, politológia či medzinárodné vzťahy. V Spojenom kráľovstve sa na diplom a odbor nepozerajú tak veľmi, ako na nadobudnuté praktické skúsenosti.
V súčasnosti pracujete pre svetoznámy denník The Guardian. Ako ste sa tam dostali?
Po úspešnom magisterskom štúdiu som prišla na návštevu na Slovensko. Počas tejto doby som poslala viacero žiadostí do zamestnania. Absolventka City University, kde som študovala, ktorá v The Guardian pracovala, mi poslala kontakt na človeka, ktorý hľadal nových ľudí do tímu, hoci som o práci v Guardiane ako cudzinka bez rodnej angličtiny ani nesnívala.
Z konkurzu, ľudí a prostredia som však bola nadšená. Prešla som testom znalostí i zručností a aj pohovorom a ani sama neviem ako, dostala som sa do redakcie. (smiech)
Ako cudzinka bez rodnej angličtiny ste pochybovali o tom, že uspejete. Boli ste na ostrovoch ako žena zo strednej Európy v nevýhodnejšej pozícii?
Keď som si hľadala prácu, tak som si to myslela, keďže som dostala veľa zamietavých odpovedí. Cudzinci môžu byť v médiách oproti domácim na horšej štartovacej čiare, pretože neovládajú ich rodný jazyk tak dokonale.
To môže platiť v Spojenom kráľovstve aj na Slovensku a úplne tomu rozumiem. V Guardiane som však nikdy nemala pocit, že by som bola akokoľvek znevýhodnená oproti iným zamestnancom.
Pracujú v redakcii aj iní Slováci?
Pokiaľ viem, som tu jediná Slovenka, pokiaľ nepočítam externých spolupracovníkov.
Akými pozíciami ste si prešli?
Od začiatku pracujem v oddelení digitálnych aplikácií. Začínala som na editorskej pozícii, kde som mala na starosti hľadanie a opravy chýb v texte, vytváranie nadpisov či vyberanie správnych fotografií.
Tiež som mala na starosti výber vhodných článkov do našej aplikácie. Bola som posledným človekom, ktorý videl článok pred zverejnením. Po roku som sa stala čiastočnou zodpovednou vedúcou tímu. Preto čiastočnou, lebo sme sa na tejto pozícii každý deň striedali.
Vlani v máji som vyhrala konkurz na pozíciu zástupkyne šéfeditorky oddelenia digitálnych aplikácií a momentálne som zodpovedná za vedenie celého tímu.
Nechýba vám práca s respondentami v teréne?
Počas štúdií som veľa písala o školstve, kultúre či Slovákoch v zahraničí pre rôzne online médiá. Neskôr som nastúpila na doktorandské štúdium a zároveň som začala pracovať pre The Guardian.
Na písanie článkov mi tak neostal čas. Okrem toho, doktorandské štúdium a s tým spojený výskum si vyžadujú veľa písania akademických textov. Neskôr sa však k práci v teréne chcem vrátiť, lebo ma to napĺňa.
Myslíte, že by ste dosiahli rovnaké kariérne úspechy, ak by ste sa rozhodli pre štúdium na Slovensku?
To je ťažké porovnávať, keďže som na Slovensku nikdy neštudovala. Občas však nad tým premýšľam. Som priebojná, preto si myslím, že by sa mi podarilo dostať sa do významného mienkotvorného média.
V akom jazyku premýšľate?
Toto sa ma stále pýta aj mamina. (smiech) S rodičmi a priateľom som v kontakte každý deň, takže materinský jazyk používam pravidelne. Okrem toho, že žijem v Anglicku a pracujem v Guardiane, tiež vyučujem na Middlesex University v Londýne.
Učím žurnalistiku, konkrétne ako písať dlhé a investigatívne články a som konzultantka pre študentov záverečných ročníkov bakalárskeho štúdia, takže angličtinu používam stále.
Vždy to záleží od konkrétnej situácie. Raz premýšľam po slovensky, inokedy po anglicky.
Článok pokračuje pod reklamou.
V Londýne ste od roku 2012. Zvažovali ste niekedy návrat domov?
Počas štúdií nie. Som hrdý človek a chcela som najmä sebe dokázať, že na to mám a že svoju misiu dokončím, aj keď začiatky boli ťažké. Veľkým šokom boli najmä akademické texty v angličtine. (smiech) Pochybnosti prišli až po skončení štúdia, pretože prácu som si hľadala asi štyri mesiace.
Prihlášky som poslala aj do slovenských médií. Keď som však na jednom pohovore pre jednu televíziu počula výšku platu, tak som sa rozhodla vyskúšať Anglicko. (smiech)
Dnes som naklonená tomu, že by som sa o pár rokov vrátila domov. Chcem pomôcť rodičom a založiť si na Slovensku rodinu.
The Guardian nastavil latku vysoko. Viete si predstaviť, že sa v domovine uplatníte na podobnej pozícii v podobne silnom médiu?
Snáď áno, aj keď si o sebe nemyslím nič extra len preto, že pracujem v Guardiane. Či pracujeme pre celosvetové alebo regionálne médium, stále sme takí istí žurnalisti a mali by sme byť rovnako zanietení a profesionálni.
Rada by som na Slovensko priniesla nadobudnuté poznatky, pracovné skúsenosti a know how a chcela by som pomôcť zmeniť našu krajinu k lepšiemu, ale to je beh na dlhé trate.
Čo by ste odkázali mládeži, ale možno aj rodičom, ktorí váhajú, či pustiť svoje ratolesti do zahraničia.
Aby ich určite pustili. Človek sa na škole alebo v práci v zahraničí veľa naučí. Bez ohľadu na to, či vycestuje do Anglicka alebo Česka.
Aj ja som tu veľmi rýchlo dospela. Ďaleko od domova sa človek musí starať sám o seba a veľa sa naučí o svete a aj sám o sebe.
