Menu
Pripomienkou svätého Jozefa, patróna robotníkov je 1. máj - sviatok práce. Tento rok už uplynulo takmer 30 rokov od posledných hromadných sprievodov počas socialistického režimu, ktoré boli neodmysliteľnou súčasťou minulosti mnohých obyvateľov aj z okresu Rimavská Sobota. Tak, ako aj v iných väčších mestách sa tu stretávali tisícky ľudí s transparentami v sprievode prechádzajúcim mestom a popred centrálnu tribúnu s predstaviteľmi KSČ pri pošte. Zábery z prvomájových osláv z roku 1987 si môžete pozrieť v nasledujúcom videu.
Podľa ankety TV Rimava viacerí obyvatelia mesta spomínajú na oslavy v dobrom, kde sa stretli s ľuďmi, ktorých nevideli aj rok. Ako niektorí uviedli, na takýto sviatok by ľudia mali byť hrdí, v porovnaní s dobou pred približne 30-timi rokmi bolo medzi ľuďmi viacej priateľstva a úcty. Dnes sa však už kolektív rozpadol a ľudia sa podľa nich skôr uzatvárajú. Chýbať nemohli alegorické vozy, ktoré pracovníci zdobili niekoľko dní a záverečný sprievod trval minimálne hodinu.
Ľudia z okresu Rimavská Sobota, zo závodov, priemyselných podnikov či poľnohospodárstva sa stretávali na parkovisku pred bývalou tabakovou továrňou kde si vypočuli príhovor. Ako pre Rimava.sk uviedol jeden z vtedajších rečníkov Gejza Mede z Novej Bašty, rečniť na prvomájových oslavách bol vtedy status. „Pre mňa, ako nestranného poslanca Federálneho zhromaždenia maďarskej národnosti to bola veľká pocta. A nie len pre mňa, ale aj pre Kúpele Číž, kde som pracoval, ako aj pre Novú Baštu, kde som býval," uviedol Mede, ktorý ako tvrdí, kópiu záberov z uverejneného videa dal zdigitalizovať a postrihať do celistvého príspevku.
Po príhovoroch sprievod pokračoval cez Ulicu B. Bartóka, Malohontskú ulicu – „dvojprúdovku“ až do vtedajšej záhrady 1. Mája či amfiteátra. V čele sprievodu, ktorý mal približne 150 až 200 členov, boli zástupcovia podnikov, najlepší pracovníci, ľudia ocenení pamätnými plaketami, vyznamenaní študenti. „V Rimavskej Sobote manifestovalo približne 10 tisíc ľudí z celého okresu,“ priblížil pre Rimava.sk Zoltán Szászi, ktorý v tej dobe pracoval v kultúre. Sprievod bol najbližšie aj v mestách Lučenec, Poltár či Tornaľa. V posledných rokoch pred zmenou režimu bola podľa neho atmosféra už trochu uvoľnenejšia. „Nemôžem povedať, že by to bolo až tak tvrdé ako napríklad začiatkom 80-tych rokov, kedy boli v Poľsku štrajky,“ poznamenal. Režim bol podľa neho ešte naďalej tvrdý, oslavy však už nebrali tak vážne a bolo to skôr o stretnutí. „Ideologicky to už nebolo tak opodstatnené a každý cítil, že už je niečo vo vzduchu,“ dodal.
Podľa riaditeľky Gemersko-malohontského múzea Oľgy Bodorovej vtedy už pracovala v múzeu, ako organizácia sa však samostatne nezúčastňovali sprievodu. „Boli sme spolu s bývalým Okresným národným výborom na jeho konci. Mali sme povinnosť sa pričleniť. Nemali sme ale vlajky ani transparenty,“ priblížila Bodorová a dodala, že išli civilne oblečení v sprievode. Posledné roky však podľa nej mnohí nedošli až do záhrady, skôr to boli ľudia, ktorí dostali lístky na guľáš či párky ako motiváciu. Pred viac ako desiatimi rokmi bol podľa Bodorovej v meste zorganizovaný sprievod, ktorý išiel cez Malohontskú ulicu. „Zúčastnilo sa ho približne 50 ľudí. Nebola to recesia, skôr nostalgia,“ dodala. V súčasnosti sú oslavy v omnoho menšom meradle organizované na Hlavnom námestí s kultúrnym programom.
Zdroj: Rimava.sk
