Menu
V Rimavskej Sobote ako aj v celej Gemersko-malohontskej župe nebola nikdy núdza o krásne ženy a župa tým bola v Uhorsku chýrna. Dnes sa už nevie, či sa celý príbeh začal v niektorom z kaštieľov rodiny Draskóczy, alebo na župnom bále.
Niekedy na prelome 18. a 19. storočia slúžil v armáde dôstojník menom Hampesh. Ten pri vyššie zmienenej príležitosti uvidel prekrásnu pani Draskóczy. Jeho rodina pochádzala z Anglicka a on sa tej výchovy držal. Bol to vysoký blondiak s modrými očami a v živote bral všetko vážne, mimochodom, aj veci týkajúce sa lásky. Po prvom tanci s paňou Draskóczy sa Hampesh stavil s dôstojníkmi, že kráska bude buď jeho, alebo nikoho.
Článok pokračuje pod reklamou
Nepokúšal sa ju získať nejakým úskokom alebo trikom. Neposielal jej ani zamilované listy. Bol príliš korektným, aby ju takto šokoval. Napokon išlo o vydatú pani a jej manžel bol z popredného šľachtického rodu v Gemersko-malohontskej župe.
Pri jednej spoločenskej udalosti u hlavného župana sa napokon Hampesch odhodlal a pani Draskóczyovej priamo do očí povedal o svojich úmysloch. Jeho reč bola typicky anglicky strohá a bez okolkov šiel priamo k veci. Padlo veľké vyznanie lásky so žiadosťou, aby sa rozviedla a postavila pri ňom ako pani Hampeschová. Sľúbil jej raj na zemi a na záver doložil, že on sa k nej priblíži len vtedy, keď sa stane jeho ženou.
Či mala Draskóczyová rada svojho manžela, o tom záznamy mlčia, a možno to bolo len také manželstvo, ako bolo vtedy v móde, že už pri narodení dieťaťa v šľachtických rodinách, ujovia a tetky vyhliadli ženícha. Dúfali, že v manželstve sa všetko utrasie a dohodnutý pár si nájde cestu k sebe.
Stalo sa však to, že pani Draskóczyová odmietla ponuku mladého dôstojníka. Ten bol desperát, na krk si uviazal najtesnejšiu šatku z konskej srsti a obliekol si sviatočnú bielu vojenskú blúzu. Šiel sa rozlúčiť k svojej milej. Ani vtedy nerozprával veľa. Žiadal od nej jeden kvietok a jednu sponu do vlasov, aby si tie predmety odložil na večnú spomienku.
Spona do vlasov kedysi dávno pri zamilovaných nahrádzala neskoršie pohľadnice a krásna žena splnila prianie elegantného jazdca. Dovolila mu tiež jeden bozk na ruku, na miesto, kde končila hodvábna rukavica.
Hampesch sa vyšvihol do sedla a pustil koňa do cvalu. Zostal za ním len oblak zvíreného červeného prachu. Keď prišiel do svojho dočasného skromného príbytku, sadol si k stolu, kde nad ním tikali kukučkové hodiny. Vytiahol cenné relikvie a hľadal im dôstojné miesto. Vložil ich do skrine, ale vybral odtiaľ a ani zásuvka stola nebola podľa neho vhodná na to, aby ich uschovala.
Článok pokračuje pod reklamou
Chodil po izbe bezcieľne hore-dole a hlavou mu vírili neusporiadané myšlienky. Náhle sa zastavil a z vrecka vytiahol široký dlhý nôž. Na prsiach si rozopol sviatočnú mentieku a v rukách sa mu blysol nôž. Na prsiach sa objavila hlboká rezná rana. Mal ešte toľko síl, že si do rany vložil sponu do vlasov, tam jej našiel bezpečnú skrýšu a napokon sa zrútil na zem.
Tak ho našiel ležať jeho sluha, ktorý zalarmoval celý dôstojnícky zbor a tiež felčiara. Samotné zranenie by ani nebolo bývalo príliš vážne, len sa celá vec skomplikovala. Spona do vlasov obsahovala jemné hodvábne vlasy pani Draskóczyovej a tie vyvolali otravu krvi.
Záchrana nebola možná a mladý Angličan zomrel. Na tretí deň sa v Rimavskej Sobote konal pohreb s vojenskými poctami. Zo záhrady Draskóczyov poslali tiež kvetinový veniec na rakvu.
Krásna žena sa najbližších fašiangových zábav nezúčastnila. Vravela, že má reumu. Jej držanie tela sa kus nalomilo a tvár pobledla. Čo sa stalo ďalej, nik nevie, tu záznamy starej kroniky končia...
Zdroje:
Hazánk zo dňa 14. 1. 1904
Új idők zo dňa 9. 7. 1900
Autor:
Vladimír Gondáš
NENECHAJTE SI UJSŤ
