Cena Gustáva Reussa je celoslovenská literárna súťaž zameraná na pôvodnú tvorbu mladých autorov. Nesie meno významného slovenského spisovateľa, lekára a priekopníka vedecko-fantastickej literatúry Gustáva Reussa. Cieľom súťaže je podporovať fantáziu, jazykovú tvorivosť a citlivé vnímanie sveta u nastupujúcej generácie autorov.
Poviedka Lei Kovácsovej Zrkadlový les zaujala porotu citlivým jazykom, obrazotvornosťou a hlbokým humanistickým posolstvom. Autorka v nej nadväzuje na odkaz Gustáva Reussa – spája fantáziu s morálnou reflexiou a pripomína, že skutočná odvaha a empatia sú hodnoty, ktoré presahujú generácie.
Nech sa páči, prečítajte si ju:
Článok pokračuje pod reklamou
V jednom tichom mestečku menom Aeloria, ukrytom medzi hustými lesmi a lúkami posiatymi farebnými kvetmi, žilo dievčatko menom Ema. Ema bola iná než ostatné deti. Mala gaštanové vlasy, večne strapaté, akoby jej ich každý večer rozstrapatil vietor, a oči tmavé ako polnočná obloha pred búrkou – hlboké, plné ticha a otázok, ktoré si dospelí prestali klásť už dávno.
Ema sa nikdy nezaujímala o počítačové hry, ani o obľúbené seriály, ktoré deti večer sledovali, kým im mamy nenakázali ísť spať. Nepotrebovala obrazovky, aby našla dobrodružstvo. Jej svet bol tichý a tak trochu čarovný. Tam, kde iní videli len stromy, ona v ich popraskaných kmeňoch spoznávala tváre. Staré, múdre, so zvláštnym pohľadom, akoby toho vedeli viac než celý svet dokopy.
Tvrdila, že stromy rozprávajú. Stačí vraj zatvoriť oči, položiť dlaň na drsnú kôru a počúvať. Vietor pre ňu nebol len zvuk – niesol so sebou odkazy, tajomstvá dávnych čias a šepkal jej príbehy, ktoré nikdy nenašla v žiadnej knihe.
Milovala ten okamih, keď sa lúče slnka prepletali pomedzi konáre stromov a dopadali na lesný chodník ako zlaté mince. Sedávala pri potoku, sledovala, ako voda obmýva kamienky a nosí so sebou lupienky kvetov. Hovorievala si, že každý kvietok na hladine nesie nejaké prianie, ktoré sa splní tomu, kto ho zachytí, kým ho voda odnesie preč.
Kým ostatné deti trávili popoludnia na ihrisku, Ema sa túlala po lúkach, zbierala lesné jahody a rozprávala sa so zvieratkami, ktoré jej vraj rozumeli. Líšky, drozdy, veveričky – každé z tých malých stvorení poznalo jej hlas. A ak ju aj niekto náhodou stretol, videl, ako ticho sedí pod starou lipou a kreslí si do zošita podivné tváre a fantastické bytosti, o ktorých tvrdila, že žijú tam, kde sa les mení na Zrkadlový háj.
Nikto jej však neveril. A možno práve preto bola pre ostatné deti zvláštna. Nie preto, že by bola zlá, ale preto, že videla veci, ktoré oni nie. A to býva pre svet, ktorý zabudol snívať, vždy trochu zvláštne a nebezpečné.
Všetci v škole o nej hovorili, že je čudná. A čím viac bola iná, tým viac si ju niektoré deti vyberali za terč. Najmä partia starších — Kira, Sebastian a Niko. Neboli od prírody zlí. Len sami niesli svoje trápenia, no namiesto toho, aby o nich hovorili, zosmiešňovali iných, aby na chvíľu zabudli na vlastnú bolesť.
Vymysleli Eme prezývku „Lesná bludička“ a začali zdieľať upravené fotky, kde bola nakreslená s červenými očami a s popisom: „Rozpráva sa so stromami, lebo s ľuďmi sa rozprávať nevie.“ Na školskom tablete vytvorili tajný účet, kde sa na jej úkor zabávali. Ema o tom vedela. Videla, ako sa na ňu falošne usmievajú, a hneď nato na seba hádžu pohľady a potichu sa chichocú.
Nič však nepovedala. Doma mala chorú mamu, ktorá veľa odpočívala, a ocko pracoval veľmi ďaleko. Nemala komu. Každý večer si preto zobrala svoj zošit a vybrala sa pod starú lipu za školou. Tam kreslila lesy, listy a podivné tváre v stromoch, ktoré vraj nikto iný nevidel.
Jednej noci, keď mesiac svietil naozaj ostro a ticho mesta rušili len cikády, začula niečo zvláštne. Zo stromov, odkiaľsi z diaľky, k nej doliehal šepot. Najskôr si myslela, že je to vietor, no potom sa jej zdalo, že počuje vlastné meno. „Ema… Ema…“
Zvuk bol jemný a tichučký, prichádzal z lesa, o ktorom staré mamy vravievali, že tam nikto nechodí. Nazývali ho Zrkadlový les – miesto, kde stromy ukazujú pravdu. Kto doň vošiel so zlým úmyslom a skazeným srdcom, vyšiel iný. Ak vôbec vyšiel. Ema pocítila, ako sa jej niečo rozlieva v hrudi. Strach to nebol. Skôr zvláštna zvedavosť a pocit, že niekto konečne volá jej meno nie preto, aby sa smial. Pred jej očami sa zjavila úzka, strieborná cestička, akoby vyšitá z mesačného svetla.
Tiahla sa od lipy až po okraj lesa. Bez váhania vykročila. Les bol ako z iného sveta. Stromy sa týčili k nebu, ich kmene boli hladké a lesklé ako staré, strieborné zrkadlá, v ktorých sa odrážalo nielen svetlo, ale aj veci, ktoré by v obyčajnom zrkadle nikto nikdy nevidel. Niekedy Ema videla v odraze svoju tvár, ale inokedy sa tam zjavili tváre iných detí – možno takých, čo les poznali dávno pred ňou.
Listy stromov žiarili jemným striebrom a pri každom pohybe vetra sa ozýval jemný, takmer nesmelý šepot. Akoby sa medzi sebou dohovárali, rozprávali príbehy, ktoré človek mohol zachytiť len vtedy, ak zavrel oči a na okamih zabudol na všetko, čo poznal. Na zemi rástli podivuhodné svetielkujúce kvety, pripomínajúce drobné hviezdy, ktoré niekto rozsypal medzi mach a lístie.
Každý Emin krok ich rozžiaril do jemného fialovo-modrého svetla a hneď na to opäť zhasli, akoby jej ticho kývli na pozdrav a potom sa vrátili do svojho snového spánku. Vo vzduchu bolo cítiť vôňu dažďa, hoci nad jej hlavou bolo jasno a suchý lesný chodník šušťal pod nohami. Zo stromov viseli tenké, trblietavé pavučiny, ktoré neplietli pavúky, ale drobné stvorenia. Mali krídelká ako motýle a telá, čo sa jemne trblietali do modra a zelena.
Keď Ema prešla okolo, stovky týchto bytostí vyleteli a na okamih vytvorili nad jej hlavou svetelnú
kupolu, v ktorej sa odrážali drobné záblesky zabudnutých spomienok. Na niektorých miestach sa z koreňov stromov vynárali tváre.
Mali zatvorené oči a pokojný výraz, akoby spali večným spánkom. Ema vedela, že to sú Strážcovia lesa. Boli to dávni ochrancovia, ktorí chránili les pred tými, čo by mu chceli ublížiť. Medzi konármi prelietavali malé, priesvitné vtáčiky so striebornými očami a na brehoch potokov sa mihali stopy neviditeľných tvorov, ktoré vraj dokáže vidieť len ten, kto má v srdci čistotu a v duši smútok.
Článok pokračuje pod reklamou
A niekde v diaľke, tam, kde sa stromy zlievali do hustého závoja hmly, sa les menil na Zrkadlový háj — miesto, kde vraj každé rozhodnutie odrazí tvoj strach a premení ho na skúšku. Ema kráčala ďalej, srdce jej bilo rýchlejšie, ale nebojácne. Tento les bol jej domovom, jej útočiskom, jej druhým svetom. A dnes cítila, že sa v ňom niečo zmenilo. Akoby les čakal práve na ňu.
Stromy k nej prehovárali šepotom dávnych viet. „Pamätaj… nie všetko je také, ako sa zdá.“ „Nepozeraj sa len očami…“ „Každá bolesť má svoje meno.“
Šla hlbšie a hlbšie, až prišla k miestu, kde sa týčil obrovský strom. Jeho kmeň sa trblietal ako tekuté striebro a jeho listy žiarili zlatou farbou. V jeho srdci bolo zrkadlo. Staré, popraskané, no stále číre.
„Pozri sa,“ zaznel jej v hlave hlas stromu. Ema pristúpila a pozrela do zrkadla. No neuvidela seba.
Namiesto toho sa pred ňou zjavili tváre Kiry, Sebastiana a Nika. Najprv sa smiali, ich oči žiarili pobavením a pohŕdaním. No čím dlhšie sa na nich pozerala, tým viac ich úsmevy bledli. V ich očiach sa odrazu zrkadlila vlastná bolesť. Kira a izba, kde sa jej rodičia každý večer hádali. Sebastian sedel sám pred obrazovkou, zatiaľ čo za stenou sa ozývali krik a hádky. A Niko, tichý Niko, sedel na posteli a plakal, držiac v rukách papier so slovami, ktoré sa bál vysloviť nahlas.
Ema cítila, ako jej po líci steká slza. Už nechcela utekať. Pochopila, že tí, čo jej ubližovali, neboli zlí. Len boli sami, zranení, a nevedeli, čo so svojím strachom. V zrkadle sa nakoniec objavila aj ona. No nie uplakaná a zlomená. Stála tam ako svetlo, ktoré má silu ukázať cestu aj iným.
Keď sa prebudila pod lipou, slnko hladilo jej tvár. Les bol tichý a po striebornej cestičke nezostala ani stopa. No v jej srdci zanechal stopy, ktoré sa nedali zmyť. V ten deň v škole Ema navrhla, aby vytvorili Schránku šepotov – priniesla drevenú truhličku, do ktorej by každý mohol anonymne hodiť lístok so slovami, ktoré nedokáže vysloviť nahlas. Spočiatku sa jej smiali. Ale už o týždeň bola schránka plná.
A vtedy sa veci zmenili. Kira priznala, že sa bojí chodiť domov. Sebastian napísal, že sa hanbí za svoje slzy. A Niko konečne napísal: „Prepáč.“
Odvtedy už Ema nebola sama. Niekto si ju vypočul a ona zase začala počúvať ostatných. Naučili sa, že slová môžu zraniť, ale sú aj také, ktoré môžu zachrániť. A že niekedy aj ten, kto ubližuje, sám potrebuje pomoc a je dôležité sa o tom rozprávať. Na konci roka, priamo na školskom dvore, vyrástol malý stromček s listami, ktoré sa v noci ligotali jemným svetlom. Nikto nevedel, ako sa tam dostal. Len Ema vedela, čo znamená.
Na jeho kmeni bol vyrytý jemný nápis: „Nie každý, kto ti ublíži, je zlý človek. Niekedy je len sám uväznený vo vlastnom strachu. A ty máš na výber – nenávidieť, alebo pochopiť.“ Les zostal na mieste. Už nie v podobe stromov s hladkými kmeňmi a strieborných listov, nie v podobe svetielkujúcich kvetov, ktoré sa rozžiarili pri každom kroku. Jeho podoba sa stratila z očí, ale nie zo sŕdc. Zostal v tých, ktorí sa odvážili nazrieť na vlastný strach, ktorí si uvedomili, že skutočná odvaha nie je kričať najhlasnejšie ako sa dá, ani stáť na strane väčšiny.
Nie je v tom zosmiešniť, ublížiť alebo odvrátiť zrak. Odvaha je skutočná vtedy, keď podáš ruku aj tomu, koho si sa kedysi bál, koho si možno nepoznal, alebo kto si to občas sám nezaslúži. Keď si uvedomíš, že ticho nie je slabosť a samota nie je vina.
Les žil ďalej v snoch detí, ktoré už nezostávali stáť bokom, keď sa niekto trápil. V šepote vetra, ktorý im pripomenul, že každý príbeh má svoje temné kapitoly, ale aj svetlé stránky, ak im dovolíme vzniknúť. Každý, kto raz prešiel týmto čarovným lesom, hoci len v snoch, nosil v sebe jeho odkaz. Vedel, že zlo rastie tam, kde mu dovolíme mlčať, a že aj jedno obyčajné slovo môže zmeniť život.
Les sa stal symbolom odvahy. Nezachoval sa na mapách, ani na fotografiách, ale v malých, nenápadných skutkoch, ktoré boli tichšie než výsmech, no silnejšie než slová, ktoré rania. A tak tí, ktorí raz našli cestu k tým zvláštnym stromom a svetielkujúcim kvetom, vedeli, že sila je v tom, postaviť sa, keď sa nik nepozerá, a podať ruku aj tomu, koho si sa kedysi bál.
NENECHAJTE SI UJSŤ
